Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Predstavenie sa ešte ani nezačalo, keď premiérové publikum zhíklo. Reagovalo na upozornenie, že inscenácia trvá štyri hodiny. Štyri hodiny divadla naraz, za jeden večer, je na slovenské pomery veľmi nezvyklá dávka – veď už trojhodinové predstavenia sa považujú za dlhé. Diváci zneisteli a oddali sa svojmu osudu. Dostali k dispozícii dve prestávky – dve šance úniku zo zovretia divadelného sveta. Štyri hodiny však preleteli nečakane rýchlo. Publikum podľahlo javiskovej mágii a stratilo pojem o čase.

Dnes už svetoznáma hra Petra Shaffera AMADEUS má niekoľko verzií. Režisér Martin Huba siahol v ostatnej sezóne po tej poslednej, aby ju inscenoval na doskách SND. Stret génia a priemerného je v centre pozornosti dramatika Petra Shaffera v hre, ktorú píše voľne, na základe dôkladného štúdia dobovej dokumentácie. Bol to on, kto presunul súperenie oboch skladateľov, Mozarta i Salieriho a jeho metaforické poučenie z márnosti do pozornosti divadelníkov a umelcov v širokom slova zmysle, koncom 20. storočia.

Na prvý pohľad by sa dalo povedať, že inscenáciou hry nemeckého dramatika Davida Gieselmanna Plantáž vychádza SND v ústrety mladému divákovi. V súvislosti s ňou sa dokonca viackrát objavil aj termín generačná výpoveď. Takáto charakterizácia však môže vyznieť trochu zavádzajúco. Problémy a pocity postáv, ktoré hra predostiera, môžu byť totiž blízke širokému generačnému spektru divákov. O relatívnej výpovednej hodnote slova „mladý“ ani nehovoriac. Veď len vek samotných postáv Plantáže variuje od 20 do 49 rokov...

Opätovné uvedenie jednej z Brechtových najúspešnejších protivojnových hier Matky Guráže a jej detí na javisku Činohry SND v Bratislave je dôležité z viacerých aspektov. Z hľadiska histórie jej inscenovania si treba určite pripomenúť skutočnosť, že Matka Guráž mala mimoriadny ohlas tak pri prvom naštudovaní - vo vojnovom roku 1941, ako aj v povojnovom 1949, a to nielen vďaka vojnovým súvislostiam a napríklad pri druhej spomínanej premiére vďaka réžii samotného Brechta a legendárnemu stvárneniu postavy Matky Guráže Helene Weigelovou, ale aj vďaka tomu, ako sa v divadelnej hre podarilo Brechtovi vystavať prostredníctvom postavy Matky Guráže obraz o zhubnosti vojny, a to ukázaním jej všeničiacej sily na vzťahu matky a jej detí.

Divadelná hra francúzskeho dramatika Jeana Anouilha tanec toreadorov má všetko, čo má mať dobre napísaná komédia. Má jasne vystavané komické typy, prekvapujúcu zápletku, vtipný jazyk, pointu, účelné prostredie a postavy, ktoré pohotovo reagujú na svojich partnerov. Nič nie je ponechané náhode, všetko – každý „smiešny“ problém, s ktorým postavy prichádzajú na javisko, je dôsledne stavebne využité.

Námet odchodu mocného muža do priestoru obyčajného občianstva, by mohol byť príležitosťou aj pre psychologickú drámu, štúdiu či duševný striptíz. To v tom prípade, keby autora zaujímal pád človeka.

Ján Uličiansky, viac známy ako autor hier pre rozhlas a bábkové scény, sa po rokoch vrátil do Činohry SND. Vrátil sa preto, že roku 1995 uviedla úspešnú drámu Alergia. Tento raz však zostal na pôde, ktorú intímne pozná – divadlo pre deti. Po piatich rokoch naša prvá scéna naštudovala opäť rozprávku – Kocúr na kolieskových korčuliach.

Boli dva rody, ktoré sa nenávideli. Ich deti sa však v nestreženej chvíli do seba zaľúbili. A pre nenávisť rodičov nezmyselne zomreli. To je príbeh Shakespearovej tragédie Romeo a Júlia.

Romantická dramatika sa na našich javiskách objavovala a objavuje sporadicky. Príčinou nie je len náročný alexandrín a malá pripravenosť hercov na veršované dielo, ale aj malý záujem o hry a vznešené príbehy romantizmu zo strany obecenstva. Inscenácie tohto typu sa zriedkavo stali udalosťou; lepšie bol na tom preromantik Schiller.