Ján Uličiansky, viac známy ako autor hier pre rozhlas a bábkové scény, sa po rokoch vrátil do Činohry SND. Vrátil sa preto, že roku 1995 uviedla úspešnú drámu Alergia. Tento raz však zostal na pôde, ktorú intímne pozná – divadlo pre deti. Po piatich rokoch naša prvá scéna naštudovala opäť rozprávku – Kocúr na kolieskových korčuliach.
Boli dva rody, ktoré sa nenávideli. Ich deti sa však v nestreženej chvíli do seba zaľúbili. A pre nenávisť rodičov nezmyselne zomreli. To je príbeh Shakespearovej tragédie Romeo a Júlia.
Skrotenie zlej ženy (The taming of the shrew) uvádzané aj ako Skrotenie čertice patrí medzi prvé hry, ktoré Shakespeare napísal. Zároveň je súčasťou skupiny hier, zväčša komédií, ktoré anglický dramatik situoval do Talianska. Svedčí to o veľkom vplyve talianskej renesancie v ostrovnej ríši, ale aj o tom, že v puritánskom Anglicku sa zamotané, bláznivé príbehy sotva môžu odohrávať. Dramatik sa tak vyhýbal (pravdepodobne) obvineniam, že zosmiešňuje „solídny“ svet alžbetínskej doby a „prepašoval“ tak ducha apeninskej renesancie a bláznivostí do Anglicka. A zároveň neskrýval, že mu ide o divadlo zábavné, divadlo určené heterogénnemu publiku.
Romantická dramatika sa na našich javiskách objavovala a objavuje sporadicky. Príčinou nie je len náročný alexandrín a malá pripravenosť hercov na veršované dielo, ale aj malý záujem o hry a vznešené príbehy romantizmu zo strany obecenstva. Inscenácie tohto typu sa zriedkavo stali udalosťou; lepšie bol na tom preromantik Schiller.
Najslabší trpia v živote najviac. Ak čítajú knihy, tak ešte väčšmi. Na utieranie rozbitých vajec a čerstvej krvi sú však zabudnutí papieroví klasici najlepší.
Írsky dramatik Martin McDonagh sa v ostatnom čase na Slovensku udomácnil. Všetky jeho hry na našich javiskách inscenovali Michal Vajdička (Pokojný západ, Krásavica z Leenane) a Ľubomír Vajdička (Ujo vankúšik). Mrzáka z Inishmaanu v Štúdiu Činohry SND opäť Michal Vajdička.
Shakespearov Hamlet je mnohovrstevná, trochu aj záhadná tragédia. Kedysi som ju nazval Monou Lisou svetovej drámy. Kladie najmä otázky – inscenátorom i publiku – a bolo by naivné sa domnievať, že raz môže vzniknúť inscenácia, ktorá odkryje všetky vrstvy, odhalí všetky tajomstvá tohto textu. V roku 1939 ju, napríklad, hrali v Londýne v smokingoch a namiesto Fortinbrasovho príchodu hučali bombardéry, nemecké bombardéry letiace na Poľsko.
Skúsená a uznávaná autorka rozhlasových fíčerov a dramatických útvarov pred časom napísala rozhlasovú poviedku. Dodajme, že v značnej miere autobiografickú.
Ten text sa volá Partybr/e/akers a napísal ho Peter Pavlac, vôbec už nie nováčik na našich javiskách. Isteže, dnes je v móde používať anglické slová namiesto slovenských, ale v tomto prípade ide o symptomatické označenie, ktoré má zreteľnú súčasnú konotáciu. Takmer sa až ostýcham ho preložiť, pretože ten preklad by bol – no taký obyčajný: Kaziči večierku/ov/.
Bola to kedysi veľmi slávna hra. Po tom, čo mala roku 1921 premiéru v pražskom Národnom divadle (zakrátko aj v SND v Bratislave) sa rozletela do sveta. Keď Karel Čapek písal svoje dielo R.U.R. (Rossum´s universal robots) netušil, že príde atómová bomba, neviditeľné lietadlá, internet, mobilné telefóny či klonovanie. Netušil, koľko vynálezov zrýchli život, zvýši prosperitu a predsa... A predsa neodstráni zo života planéty hlad, vojnu, choroby, nespravodlivosť, náboženský či ideologický fanatizmus. No prinajmenšom tušil, že s našou modrou planétou sa čosi deje, že človek – koruna tvorstva – systematicky pracuje na svojej záhube.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.