Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Najslabší trpia v živote najviac. Ak čítajú knihy, tak ešte väčšmi. Na utieranie rozbitých vajec a čerstvej krvi sú však zabudnutí papieroví klasici najlepší.

Írsky dramatik Martin McDonagh sa v ostatnom čase na Slovensku udomácnil. Všetky jeho hry na našich javiskách inscenovali Michal Vajdička (Pokojný západ, Krásavica z Leenane) a Ľubomír Vajdička (Ujo vankúšik). Mrzáka z Inishmaanu v Štúdiu Činohry SND opäť Michal Vajdička.

Shakespearov Hamlet je mnohovrstevná, trochu aj záhadná tragédia. Kedysi som ju nazval Monou Lisou svetovej drámy. Kladie najmä otázky – inscenátorom i publiku – a bolo by naivné sa domnievať, že raz môže vzniknúť inscenácia, ktorá odkryje všetky vrstvy, odhalí všetky tajomstvá tohto textu. V roku 1939 ju, napríklad, hrali v Londýne v smokingoch a namiesto Fortinbrasovho príchodu hučali bombardéry, nemecké bombardéry letiace na Poľsko.

Skúsená a uznávaná autorka rozhlasových fíčerov a dramatických útvarov pred časom napísala rozhlasovú poviedku. Dodajme, že v značnej miere autobiografickú.

Ten text sa volá Partybr/e/akers a napísal ho Peter Pavlac, vôbec už nie nováčik na našich javiskách. Isteže, dnes je v móde používať anglické slová namiesto slovenských, ale v tomto prípade ide o symptomatické označenie, ktoré má zreteľnú súčasnú konotáciu. Takmer sa až ostýcham ho preložiť, pretože ten preklad by bol – no taký obyčajný: Kaziči večierku/ov/.

Bola to kedysi veľmi slávna hra. Po tom, čo mala roku 1921 premiéru v pražskom Národnom divadle (zakrátko aj v SND v Bratislave) sa rozletela do sveta. Keď Karel Čapek písal svoje dielo R.U.R. (Rossum´s universal robots) netušil, že príde atómová bomba, neviditeľné lietadlá, internet, mobilné telefóny či klonovanie. Netušil, koľko vynálezov zrýchli život, zvýši prosperitu a predsa... A predsa neodstráni zo života planéty hlad, vojnu, choroby, nespravodlivosť, náboženský či ideologický fanatizmus. No prinajmenšom tušil, že s našou modrou planétou sa čosi deje, že človek – koruna tvorstva – systematicky pracuje na svojej záhube.

Autor sa v tom istom bulletine vyznáva, že sa pri písaní hry dosť trápil. Napriek tomu je jeho text napísaný ľahkou rukou, so zmyslom pre humor, paradoxy i bonmoty. Naozaj „jemná groteska“, ako to nazval sám

Friedrich Schiller, básnik, dramatik stojaci na rozhraní klasicizmu a romantizmu, je dôkladný autor. Všetko, čo chce povedať, povie. Všetko, čo chce ukázať, ukáže. V čase vzniku jeho občianskej tragédie v piatich dejstvách (1784) výhodou bolo, že to bola hra pre inscenátorov i publikum zrozumiteľná, jasná až priezračná.

Posledné tri premiéry Činohry SND na konci roku 2006 majú to najkomornejšie obsadenie – účinkujú v nich len dvaja herci (v Hamptonovej hre Popol a vášeň sú aj dve epizódne postavičky). Vykúpenie Neila LaButa a Haïmov Valčík náhody sa hrajú na MS SND, adaptácia Máraiovho románu Sviece dohárajú na javisku DPOH.

Posledné tri premiéry Činohry SND na konci roku 2006 majú to najkomornejšie obsadenie – účinkujú v nich len dvaja herci (v Hamptonovej hre Popol a vášeň sú aj dve epizódne postavičky).