(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaWilliam Shakespeare: SKROTENIE ZLEJ ŽENY
Premiéra19. januára 2008

Preklad Ľ. Feldek, úprava Ľ. Feldek, M. Porubjak, dramaturgia M. Porubjak, scéna a kostýmy A. Grusková, hudba P. Mankovecký, réžia Peter Mikulík, hrajú D. Mórová, T. Maštalír, F. Kovár, L. Haverl, J. Koleník, D. Tarageľ, P. Trník, O. Kovaľ, A. Bárta, B. Bystriansky, O. Hlaváček, P. Mankovecký a. h., A. Maľová, P. Humeňanská a. h., V. Kobielsky a i.
Premiéra: 19. a 20. január 2008, Historická budova SND Bratislava
Skrotenie zlej ženy (The taming of the shrew) uvádzané aj ako Skrotenie čertice patrí medzi prvé hry, ktoré Shakespeare napísal. Zároveň je súčasťou skupiny hier, zväčša komédií, ktoré anglický dramatik situoval do Talianska. Svedčí to o veľkom vplyve talianskej renesancie v ostrovnej ríši, ale aj o tom, že v puritánskom Anglicku sa zamotané, bláznivé príbehy sotva môžu odohrávať. Dramatik sa tak vyhýbal (pravdepodobne) obvineniam, že zosmiešňuje „solídny“ svet alžbetínskej doby a „prepašoval“ tak ducha apeninskej renesancie a bláznivostí do Anglicka. A zároveň neskrýval, že mu ide o divadlo zábavné, divadlo určené heterogénnemu publiku. Napokon, aj divadelná spoločnosť, pre ktorú písal, závisela od vstupného. No ako sa prihodilo viacerým veľkým autorom, dokázal vložiť do zábavného kusu aj čosi z vlastného pohľadu na súdobú spoločnosť.
Niet sporu o tom, že Skrotenie zlej ženy (ale aj iné jeho „talianske“ príbehy) sa otvorene hlásia k renesančnej bujarosti, k radostnému vyvádzaniu, k rozkoši fabulovať a vymýšľať, vyludzovať úsmev a radosť. Commedia dell´arte bola krstným otcom mnohých, nielen Shakespearových komédií. Režisér najnovšieho uvedenia Skrotenia zlej ženy v Činohre Slovenského národného divadla, Peter Mikulík, sa rozhodol pre iný prístup – posunul poetiku svojej inscenácie od renesancie skôr k francúzskemu rokoku. Vytvoril inscenáciu uhladenú, solídnu i vkusnú, slovom peknú a peknoduchú. Režisér má, samozrejme, právo zvoliť si vlastnú optiku, vlastnú polohu, no v tomto prípade sa ani nemôže čudovať, že na predstaveniach jeho inscenácie je smiechového ohlasu až podozrivo málo. Málo na to, aký zamotaný príbeh plný prestrojení, zámien a intríg sa na javisku hrá. Nemožno zamlčať, že v tomto javiskovom opuse je nemálo vtipných momentov – verbálnych, intonačných, gestických – menej už je komiky situačnej či mizanscénickej.
Shakespearova komédia sa začína prológom, v ktorom páni na poľovačke nájdu opitého a spiaceho Zurvalca (autor staršieho prekladu S. Blaho mu dal meno Stonoha) a vystroja mu hrubý žart – prezlečú ho do panských hábov a presvedčia po tom, čo sa preberie, že je urodzený pán a jeho doterajší život bol len snom. Náhodou vtedy príde kočovná divadelná spoločnosť a ponúkne svoje predstavenie. Hre však chýba epilóg, ktorý by logicky zavŕšil princíp divadla v divadle. Možno ho Shakespeare nenapísal, možno sa záverečná časť stratila pri komplikáciách s vtedajším vydávaním autorových hier. Prekladateľ Ľubomír Feldek a dramaturg Martin Porubjak ten epilóg dopísali. Zurvalec precitne, zistí, že už nie je lordom a v duchu súčasnej módy zaspieva záverečný song.
Princíp divadla v divadle je vďačný fígeľ; využívali ho autori pred Shakespearom i po ňom. Vďačný je aj preto, že umožňuje ozajstné javiskové vyvádzanie, dáva šancu na mnohé ex tempore, že javisková realita sa ani trochu nemusí podobať na realitu životnú, že je to malá slávnosť smiechovej kultúry. No Mikulíkovo vedenie inscenácie stavia viac na úhľadnosti, na elegancii hereckej i výtvarnej (dekorácie – ulicu v Padove vo farbe púštneho piesku – navrhla Alexandra Grusková, ktorá je tiež autorkou ozdobných kostýmov). Chcem tým povedať, že princíp divadla v divadle sa využíva hriešne málo. Tých zopár vtipných vstupov Zurvalca v nanútenej roli lorda (zaujímavo ho hrá Peter Mankovecký, ktorý sa po dlhom čase objavil na scéne ako herec a je tiež autorom vtipnej hudby pre túto inscenáciu) do vnútra príbehu neveľmi stačí.
Vo svete i u nás sa obvykle Skrotenie zlej ženy hrá bez spomínaného prológu. Jednoducho, ako príbeh, v ktorom násilnícky Petruccio skrotí odbojnú a papuľnatú Katarínu. Dôvodom nie je len to, že hre chýba už spomínaný epilóg, ale vari najmä to, že príbeh samotný poskytuje väčšie možnosti tematizácie postáv a zložitejšie tkanie deja. Shakespeare ponúka vo vnútri svojho, vlastne dosť drsného, príbehu viacero tém a motivácií. Napr. narábanie so ženou ako s predmetom obchodnej činnosti (teda téma priam emancipačná), Biancinu nevôľu z toho, že jej vydaj závisí od toho, či sa „minie“ staršia Katarína, ponúka vzťahy pánov a sluhov, ktoré sú osnované na princípe kumpánov z mokrej štvrte, hlbšie motívy Kataríninej vzdorovitosti atď. Tohto všetkého sa Mikulíkova inscenácia iba dotkne – pochopiteľne to má vplyv na intenzitu hereckých výkonov. V záverečnej časti, kde Petruccio predvádza poslušnosť svojej čerstvej a skrotenej manželky, zaznie v kreácii Diany Mórovej v Mikulíkovej inscenácii ponúkajúci sa tón: Katarína dáva najavo, že prijala hru, rolu skrotenej iba zahrá a všetky manželove príkoria mu čoskoro vráti – veď sa nahľadíme, kto bude čoskoro v dome nosiť nohavice. Škoda len, že k tejto pointe sa nesmeruje už skôr a dôkladnejšie. Pravdaže, súvisí to so zvoleným princípom divadla v divadle. Ten totižto priviedol režiséra a hercov k tomu, že sledujeme príbeh komédie ako ozajstnú „produkciu“ kočovných hercov, ktorí si nekladú náročnejšie interpretačné ciele a zahrajú komédiu iba ako komédiu pre pána i sedliaka. Teda – remeselne, zručne a elegantne. Nie je to ani variácia na Calderónov Život je sen, ani traktácia zložitého vzťahu protagonistov príbehu a nedostaví sa ani intenzívna komediálnosť. Logicky z toho vyplýva, že sme neboli svedkami prenikavejšieho herectva. Zaznamenať treba však, že Tomáš Maštalír v roli Petruccia predstavil inú dimenziu svojho herectva, než akú sme u neho doteraz vídali. Do príslovečnej elegancie tejto inscenácie vložil aj energickosť, aj úlisnosť, aj kalkul hazardného hráča.
V Skrotení zlej ženy v SND je Shakespeare pekne poupratovaný. Zdanlivo mu nič nechýba – iba ak renesančná razancia, viac vtipu, dôkladnejšia tematizácia postáv i celku. Označenie „poupratovaný Shakespeare“ nie je výraz klasifikácie, iba pokus o charakterizáciu inscenácie.

Od Uverejnené: 19. januára 2008Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top