Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Kapriciózny a paralyzovaný, sluha a hodnostár, klaun a kardinál, pozorujúci a slepec, cítiaci a arogantný... Prvý a druhý... ale aj druhý a prvý. Všetko sa dá zameniť a pritom sa nič nezmení. Realita trvá či stagnuje, nech je tam ktokoľvek. Šach hrajú dvaja, ale na jednej čierno-bielej šachovnici a s očakávaným a bezvýchodiskovým priebehom. Starý kráľ, ktorý nevyhrá, bude nahradený mladším kráľom, ktorý prehrá o trošku neskôr.

Činohra SND siahla po náročnom titule, na druhej strane, ako dokazuje aj táto inscenácia, divácky vďačnom. Hry Tennesseeho Williamsa, jedného z najvýznamnejších amerických i svetových dramatikov, tento divácky potenciál majú, a zvlášť možno jeho najznámejšia hra Električka, zvaná túžba.

Heinrich von Kleist patrí medzi klasikov nemeckej dramatickej literatúry a s jeho hrami sa stretávame pomerne často aj dnes (predovšetkým v nemecky hovoriacej oblasti). Slovenské divadlá nie sú v tomto trende uvádzania výnimkou. Hoci nie vždy sú integrálnou súčasťou ich dramaturgie.

Aj naše národné divadlo sa otvára novým divadelným formám. Je to odvážne, nové a nepoznané, a preto lákavé, ale zároveň aj riskantné... Režisér Eduard Kudláč vo svojej hosťujúcej réžii inscenácie Mobil mŕtveho muža stavil na svoj praxou už overený umelecký štýl. V ňom pohyb, fragmentárnosť, neverbálne vyjadrovanie a akcia popierajú požiadavky psychologického realizmu (na ktorom je najmä slovenské herectvo zväčša odchované), a to vo všetkých divadelných zložkách.

O Gogoľovi ako dramatikovi nie je veľmi známe, že napísal celkom iba tri hry. Jednou z tých celosvetovo najznámejších hier je Revízor, druhou najhranejšou je Ženba a treťou Hráči, pričom posledná sa neobjavuje často ani na našich javiskách. Všetky tri sú komédie, ktoré na pozadí známych prostredí - úradno-byrokratickom, osobných a rodinných záujmov a prostredia hazardných hráčov – satiricky tnú do boľavých miest každej doby. Gogoľ sa aj s pomocou nich snažil vytvoriť veľmi kritický obraz o svojej dobe, ktorý má svoje opodstatnenie nie iba v spoločensko-politických súvislostiach jeho života, ale aj dnes. Čo sa mu aj podarilo.

Mladá generácia čoraz viac dokazuje potrebu vyrovnania sa s minulosťou, ktorá v diametrálne iných podmienkach formovala naše základy v detstve. Obzvlášť skorotridsiatnici a tridsiatnici si iste ešte dobre pamätáme na deň, keď zrazu pozdrav: „Česť práci, súdruh učiteľ!“ z ničoho nič vystriedal pozdrav: „Dobrý deň, pán učiteľ!“ Keď náhle sny iskričiek, schovávajúcich v skriniach modré sukne a červené šatky, vzrušene očakávajúc, že sa stanú veľkými pionierkami, sa rozplynuli, lebo to zrazu nebolo správne.

Keď mala v roku 1995 premiéru inscenácia Goldoniho hry Čertice v réžii Petra Mikulíka, scénografia viac ako smelo odkazovala na tvorbu vynikajúceho režiséra Giorgia Strehlera. Samotná inscenácia však z tohto odkazu neniesla takmer nič a ak predsa – tak veľmi nesmelo.

„Vaša tvár nie je dosť TRENDY, nie je dosť IN, pravdupovediac, je úplne OUT.“ Život krásnych ľudí sa javí byť jednoduchším. Sú úspešnejší v práci aj v súkromnom živote, milostné dobrodružstvá nevynímajúc. Estetická terapia, ktorej vďačia za krásu mnohí, má rôzne podoby – v závislosti od korigovaných partií, ale aj od technológie zákroku či miery invázie do upravovaného tkaniva.

Dráma Aloisa a Viléma Mrštíkovcov Mariša patrí k profilovým dielam plodnej epochy českej realistickej dramatiky z dedinského prostredia, ktorá sa rodila v posledných desaťročiach 19. storočia. V českom divadle zohrávalo toto dielo zvlášť významnú úlohu. Českí divadelníci sa k hre systematicky vracali a ich stvárnenia odzrkadľovali mnohé z dôležitých vývojových tendencií českého herectva, českej divadelnej réžie, ba aj českého divadelného výtvarníctva.

Dráma bratov Mrštíkovcov patrí dnes už ku klasickému dedičstvu českých scén. Hoci sa Mrštíkovci rozhodli pre folklorizovanú tragédiu, na Slovensku sa takáto folklorizácia v ostatných desaťročiach minulého storočia nestala typickým obalom hry (SND, DSNP Martin).