Túžba ako groteska

Preklad a dramaturgická spolupráca: Katarína Mikulíková
Úprava a réžia: Michal Dočekal
Dramaturgia: Iva Klestilová
Scéna: Martin Chocholoušek
Kostýmy: Katarína Hollá
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú: Diana Mórová (Blanche), Tatiana Pauhofová (Stella), Tomáš Maštalír (Stanley), Peter Trník (Mitch), Alexandra Palatinusová (Eunice), Dušan Cinkota (Steve),Braňo Deák (Pablo), Martin Varínsky (Mladý muž) a ďalší
Premiéra: 12. februára 2011, Činohra Slovenského národného divadla
 
Činohra SND siahla po náročnom titule, na druhej strane, ako dokazuje aj táto inscenácia, divácky vďačnom. Hry Tennesseeho Williamsa, jedného z najvýznamnejších amerických i svetových dramatikov, tento divácky potenciál majú, a zvlášť možno jeho najznámejšia hra Električka, zvaná túžba. V bratislavskej inscenácii je názov, v duchu českej prekladateľskej tradície, trošku pozmenený na Konečná stanica Túžba. Činohra SND na svojich javiskách nehrala Williamsa často, ale ako vyplýva z bulletinu k inscenácii, niektoré produkcie boli veľmi úspešné, spomeňme Mačku na horúcej plechovej streche v bývalom DPOH v réžii Pavla Haspru (107 repríz, premiéra v roku 2002) či staršiu Nedeľu pre bolesť ako stvorenú na Malej scéne SND v réžii Petra Mikulíka (104 repríz, premiéra v roku 1981). Ako úplne prvú Williamsovu hru uviedla Činohra SND v roku 1964 práve jeho “Električku“, (pod titulom Električka, zvaná túžba) v DPOH v réžii Júliusa Pántika, ktorá sa dočkala 81 repríz. Tiež slušné číslo. Aj súčasná inscenácia má predpoklady dosiahnuť vysokú návštevnosť, reakcie divákov sú živé a časté, predstavenie, ktoré som videl, skončilo ováciami postojačky. Reakcie kritiky sú však zmiešané. Od oslavných ohlasov až po odmietnutie. Prečo je tomu tak?
Už pri prvom pohľade na scénu je zrejmé, že tvorcovia hru aktualizujú. Súčasné kostýmy, architektúra naznačujúca skôr súčasné prostredie, súčasný jazyk. A najmä akási súčasná poetika „krutosti“, poučená novou drámou 90. rokov 20. storočia, ktorá má v rôznych krajinách rôzne mená, jedno z najvýstižnejších v Nemecku – Blut und Sperm (Krv a spermie, stretol som sa aj so spojením Sperm und drugs – Spermie a drogy, alebo voľnejšie Sex a drogy.) Preklad Kataríny Mikulíkovej je veľmi hovorový, v javiskovom predvedení drobné kostrbatosti divákom neprekážajú, zapadajú do danej koncepcie inscenácie. Publikovaná verzia v bulletine však rozhodne mala prejsť redakciou. To už ide na vrub divadla, ktoré by malo toto pravidlo dodržať. Za uverejňovanie hier v bulletinoch si SND zaslúži pochvalu, je to iste progresívny krok, ale treba ho dotiahnuť. A pridať jasnú informáciu, o aký text ide. V prípade Električky máme totiž publikovaný text chápať ako Mikulíkovej preklad originálu, ale v skutočnosti je to aj režisérova úprava, ktorej javisková verzia je ešte kratšia. Na titulnej strane to nie je uvedené. Možno sa v niečom mýlim, ale takto to pre mňa vyznieva. Chvályhodný zvyk proste treba dopracovať, aj keď chápem, že by si to okrem iného vyžadovalo zvýšené náklady (na jazykovú redakciu prekladov).
Režisér už v svojej úprave zdôraznil práve komické a groteskné prvky, potlačil psychologické odtiene a tragické tóny hry. Električku poňal ako grotesku zo súčasnosti: zdôraznil skratku a zveličovanie. Je to jeho právo voľby a v prípade Williamsa zdôvodniteľné. Sám Williams by mohol byť predchodcom novej drámy, s výjavmi násilia, úchyliek, prostredia najnižších vrstiev čudákov a vydedencov, často závislých od alkoholu. A navyše, Williams smeroval ku groteske, zvlášť v hrách z posledného obdobia. Ale platí to aj vtedy, keby sme zostali pri najznámejších hrách. V Električke z roku 1947 sú to skôr groteskné prvky (napr. hlučný vzťah Eunice a Steva, odlišné povahy Mitcha a Blanche a najmä ich odlišné skúsenosti s opačným pohlavím, ktoré sa prejavujú v spôsobe ich komunikácie, závislosť Blanche od alkoholu a jej „šľachtická“ ľahkosť, s akou siaha po Stanleyho fľašiach a automaticky predpokladá, že ten sa nad to džentlmensky povznesie, jej lipnutie na ilúziách či priamo výmysloch, tragikomický a svojím spôsobom aj groteskný je samotný základný rozpor jej povahy). Mačka na horúcej plechovej streche (1955) je už celá jednoznačnou groteskou, od mien postáv až po zápletku. Dramaturgická a režijná interpretácia súčasnej inscenácie Električky v SND teda vsádza na vyspelosť diváka, ktorý skratku a zveličovanie pochopí a ani v takejto nevyhnutne splošťujúcej optike nebude postavy vidieť ako čierno-biele. Zdá sa, že toto vyšlo, diváci nemajú s interpretáciou problém. Chápu, že sa tu odohráva vážny, tragický príbeh, ale v štýle grotesky. Napokon, Williamsove hry vrátane Električky sa už dočkali veľmi rôznorodých výkladov. Za všetky spomeniem inscenáciu z minulej sezóny v Comédie-Francaise pod názvom Un Tramway nommé désir v réžii Lee Breuera a v režijnej spolupráci a výprave Basila Twista. Je to prvá neeurópska hra uvedená v tomto legendárnom divadle založenom ešte Ľudovítom XIV. v roku 1680. A interpretácia náležite divoká, ako už Američania s klasikou zvyknú: v štýle japonského bábkového divadla bun-raku, s prvkami tradičného japonského tanečného divadla kabuki, s projekciou prostredia tradičnej japonskej bytovej architektúry a s využitím tradičných rekvizít a pestrofarebných kostýmov. Príbeh Williamsovej hry je natoľko silný a charaktery a ich vzťahy také prepracované, že Električka úspešne znesie aj takúto štylizáciu. Napokon, možno len súhlasiť s Lee Breuerom a Eileen Blumenthal, autorkou článku v American Theatre zo septembra tohto roku, že prepojenie kultúr má svoju logiku: Lee Breuer a Basil Twist sú známi svojím obdivom japonskej kultúry, ale tá mala veľký vplyv aj na francúzsku kultúru. A tá zase na kultúru amerického juhu, teda prostredie, kde Williams vyrastal a kde sa odohráva príbeh Električky. Nevraviac o potrebe zladiť poetiku Williamsa s tradičným priestorom divadla Comédie-Francaise v štýle podobnom historickej budove SND.
Úlohou kritiky, podľa môjho názoru, nie je hodnotiť predovšetkým samotný zámer tvorcov, zvlášť v prípade, keď hra zjavne má potenciál na danú interpretáciu, ale najmä skutočnosť, ako sa im podarilo zámer naplniť. Inscenácia Michala Dočekala je v tomto zmysle disciplinovaná, štýl grotesky si udržiava od začiatku do konca. No pri pozornejšom pohľade zistíme, že nie všetko je dotiahnuté tak, ako by mohlo či malo byť.
Najprv sa musím pristaviť pri umiestnení tejto hry do veľkej sály, môžeme len špekulovať, z akých možných dôvodov sa tak stalo (návštevnosť, hosťovanie celého umeleckého tímu z Prahy a teda určitá zdvorilosť k hosťom v rámci recipročnej spolupráce a podobne). Faktom však je, že veľká sála tejto hre nesvedčí. Scéna Martina Chocholouška je sama osebe prínosom s rôznymi nápaditými riešeniami, ale stojí na koľajniciach uprostred veľkého javiska, a tak ešte väčšmi vzďaľuje hercov od divákov. Réžia umiestňuje hercov pomerne zriedka na prázdne proscénium, kde ich lepšie vidieť i počuť. Je zrejmé, že aj fakt umiestnenia inscenácie do veľkej sály ovplyvnil rozhodnutie tímu ísť skôr vonkajškovou, skratkovitou formou silnej štylizácie, ale vzdialenosť medzi hercami a divákmi je miestami naozaj priveľká. Inscenácia tejto hry v štúdiu by bola úplne iná, azda Williamsovi bližšia, a mohli by sme si lepšie vychutnať prepracované výkony nepochybne kvalitných a talentovaných hercov, ale to už sme opäť na pôde špekulácií. Herci totiž na veľkej scéne často až kričia, snáď z obáv, aby ich bolo počuť. Škoda. Musím poznamenať, že je to nosenie dreva do lesa, je to skôr problém priveľkého priestoru (nielen činohry v novej budove SND, ale aj v iných divadlách na celom svete), na ktorý doplácajú aj iné hry a najmä hlasivky hercov. Jemnej psychológii to nepomáha, otázka je, či sa vôbec dá k nej v takejto sále dopracovať. Pokiaľ niekto nesiahne po mikroportoch ako Lee Breuer v Comédie-Francaise, ktorý popri celkovej silnej vizuálnej štylizácii inscenácie neustúpil od požiadavky intímnosti hereckého prejavu.
Čo vo veľkom priestore nemôžu herci, nahrádza scéna a hudba. Ako sa na začiatku dvíha opona, otvára sa pohľad na štvrť naznačenú štyrmi typizovanými domami v perspektíve. V scéne príchodu Blanche, keď sa svetlo stlmí do siva a ona blúdi prázdnym priestorom v ľavej časti javiska, (rovnaké osvetlenie je v samotnom závere hry, keď Blanche odvážajú do nemocnice), znie psychedelická hudba Michala Novinského vystihujúca duševný stav Blanche. Podobne je to v scénach jej halucinácií či celkového zrútenia v závere, kde hudba nadobúda nástojčivejší a kakofonickejší charakter. Po úvodnom rozhovore Blanche s Eunice, keď ju tá pozve dovnútra, sa domy z pozadia stratia a predný dom, v ktorom žije Stella so Stanleym, sa posunie do stredu scény. Postavy teda sledujeme zväčša v interiéri domu s otvorenými stenami, kde sú jednotlivé priestory vyznačené len základnou konštrukciou. V scéne halucinácií Blanche sa tento dom posunie ešte viac doľava; k jeho pravej stene je pripojený ďalší, identický dom, v ňom rovnaké postavy, ale majú na sebe masky oviec. Napokon v poslednej scéne dom zmizne úplne, nahradí ho konštrukcia schodiska, podobná tej, ktorá sa používa na letisku na nástup a výstup z lietadiel. Osvetlenie dodáva priestoru nemocničný bielo-modrý nádych. Na ľavej strane sedia hráči pokru, Stanley so svojimi priateľmi, pred schodiskom stojí Eunice a Stella s kuframi Blanche. Tá sa po kúpeli objaví v dosť výstredných šatách s divokými vzormi a tvár má nepravidelne pomaľovanú bielou maskou, na hlave uterák. Znejú repliky zo záznamu, naživo hovorí len Blanche a potom Steve v závere, keď príde na proscénium s kartami a pýta sa divákov: Tak, kto bude teraz rozdávať? Nasleduje bodové svetlo na Blanche, ktorá sedí zahalená v šedej deke na vozíčku, zrútená a zmierená so svojím osudom. A potom už len skrat a efektné výbuchy iskier z káblov, ktoré visia všade okolo konštrukcie schodiska. Asi náznak chaosu elektrických prípojok vedených vzduchom, čo vystihuje základnú vizuálnu charakteristiku takejto staršej a chudobnejšej štvrte. Alebo ohňostroj na oslavu narodenín Blanche? To by bolo v jej štýle, každopádne, aspoň v predstavách. Táto efektná bodka sa však mení na otáznik efektívnosti – skrat Blanche je podľa mňa dostatočne zjavný aj bez tohto páčivého záveru.
Silná štylizácia smerom ku groteske je zjavná od samého začiatku. Stanley si hádže so Stevom mäso ako loptu a potom ho hodí Stelle. Maštalírov Stanley má prehnane mačovský prejav, vyznieva primitívnejšie, než je napísaný, akoby sa snažil naplniť opis Blanche, keď ho označí za opicu. Aj sa ako opica vešia na stĺpik pri vchode do domu. To všetko je napĺňanie režijného vedenia, škoda však, že Maštalír zotrval v istej monotónnosti prejavu a réžia nevyužila naplno jeho prirodzené danosti. V niektorých momentoch sa inscenácia mení na frašku a to je už v príliš veľkom napätí s originálom. Žiadalo by sa viac pokojnejších psychologických sond do postavy. V tých je Maštalír veľmi presvedčivý, jeho celkový prejav by tak dostal ďalší rozmer. V hre je Stanley rovnocenným partnerom Blanche, samcom v ohrození, ktorý si háji svoje územie a práva, bráni sa pred inváziou, povedané trochu vznešene. Bojuje o svoje manželstvo, o udržanie vzťahu so Stellou. V inscenácii vyznieva menejcenne, čo narúša rovnováhu hry a zmenšuje intenzitu konfliktu. Celkovo by inscenácii prospelo viac psychológie a tlmených tónov, to sa dá aj v groteske. Je to ale najmä vec režijného vedenia. Úroveň štylizácie hereckých výkonov dosť kolíše: Maštalír je štylizovanejší ako Mórová, a tá viac ako Pauhofová. Nie je celkom jasné, či je to zámer: poukázať aj takto na podobnosť Blanche a Stanleyho, ktorí „hrajú svoje divadlo“, kým Stella sa viac drží pri zemi… Kolážovitosť výkonov je zrejmá už z úvodného dialógu Eunice a Blanche, čím réžia tiež pravdepodobne chce zdôrazniť odlišnosti týchto dvoch svetov. Eunice Alexandry Palatinusovej so živelným, civilným prejavom v štýle Polnišovej a GUnaGU (mienené pozitívne), je totálnym kontrastom k tradičnejšiemu psychologickému prejavu Mórovej, hoci aj silne štylizovanému. Podobne civilne hrá Dušan Cinkota svojho Steva, ich vystúpenia s Palatinusovou sú osviežením inscenácie. Proti hre však vyznievajú stretnutia Blanche s Mitchom, síce v štýle grotesky zahrané presvedčivo, ale z Mitcha robia priveľkú naivku a z Blanche priveľkú potvoru. (Opäť hranica fraška/groteska.) To je však skôr záležitosť interpretácie Williamsa než hereckých výkonov. Z hľadiska typov sú postavy obsadené úplne presne, lepšie sa snáď ani nedalo. Je to až udivujúca presnosť. Skvelé kostýmovanie Kataríny Hollej takisto posúva hru jednoznačne do súčasnosti.
Inscenácia je – v duchu americkej divadelnej tradície – postavená na hviezdach. Tou hlavnou ostáva Diana Mórová. Na niektorých miestach inscenácie, zvlášť pred záverom a v závere, predvádza bravúrny výkon. Pravda, bravúrny pre tých, čo chápu, že celý čas balansuje v žánri grotesky, medzi komickými a tragickými prvkami svojej rozpoltenej postavy zároveň. Je nádherná aj odpudzujúca, dojímavá aj koketná, živelná a intuitívna, ale aj vypočítavá, zámerne provokujúca aj nekontrolovane ovládaná žiadostivosťou. Pauhofová je rovnocennou partnerkou, má však podstatne menej textu a jej hereckému naturelu veľká sála nevyhovuje. Hrá väčšmi psychologicky než vonkajškovo fyzicky, má bližšie k pôvodnému duchu Williamsovej hry. Na druhej strane, sexuálne puto medzi manželmi, vzťah založený na sexuálnej príťažlivosti, predvádza veľmi presvedčivo aj v silnej štylizácii. Jej interpretácia postavy je presná: kompromis medzi svetom Blanche a Stanleyho. Postava, ktorá by mohla byť mostom medzi nimi, keby sa nevyhranili voči sebe tak nezmieriteľne. Zároveň je však aj tragickým rukojemníkom ich stretnutia, postava, ktorá nechce počuť a vidieť pravdu, lebo keby jej uverila, jej svet sa zrúti. Stretnutie Blanche so Stanleym má od začiatku, v hre aj v inscenácii, podtón vzájomnej sexuálnej príťažlivosti. V hre je hneď v prvom obraze naznačená podobnosť postáv, ich sklon k alkoholu, spojenie cez fľašu, ktorú vyčerpaná Blanche nájde v kuchyni a bez okolkov použije, a o niečo neskôr Stan, ktorý sa vracia domov a tiež hneď hľadá fľašu, ibaže na stolíku v spálni. (Rozbitá fľaša ako zbraň, ktorou sa Blanche bráni v scéne znásilnenia trochu v inscenácii chýba, nie je nahradená rovnocenne.) Blanche má psychické problémy a pohybuje sa na okraji spoločnosti, ale tie má aj Stanley a tiež, ako syn poľských prisťahovalcov s priezviskom Kowalski, komplex menejcennosti. Preto tak zdôrazňuje, že on je plnohodnotný Američan. Dokonca tu akoby ide o súboj ženského a mužského princípu, jemnosti a hrubosti, ktorý sa odohráva aj vo vnútri Blanche. Metaforicky, Stan je akoby stelesnením Blanchinho hrubšieho ja, ktoré napokon víťazí a spôsobí pád rozpoltenej Blanche. V hre Blanche koketne postrieka Stanleyho parfémom, v inscenácii režisér pridáva k jej zvodom aj nastrčený zadoček tak, že Stan ani nemá kam inam pozrieť, má ho takmer nalepený na tvári. (Blanche sa takto zohýňa k svojmu kufru.) V scéne znásilnenia Stanley hovorí: Toto rande sme si dali hneď na začiatku. V inscenácii, aby bol jej štýl každému jasný, Stan odzadu pritlačí tvár Blanche na tortu na stole. To je typický prvok grotesky, akoby jej značka. Tu končia všetky pochybnosti o žánri. Tak skončila zrážka “dekadentnej šľachtičnej“ so svetom “obyčajných ľudí“, so svojím “poddaným“, ktorý ju odpudzuje aj priťahuje zároveň.
Súboj slabších so silnejšími je jedna z opakujúcich sa tém vo Williamsových hrách. Pocit ohrozenia v nepriateľskom prostredí, a napokon porážka tých slabších, ktorí odmietajú prijať takzvané hodnoty väčšiny. Kolaps sveta solidarity, jemnosti a džentlmenských spôsobov (alebo šľachtických, čo tiež spája Williamsa s Čechovom). A to je odkaz, aktuálny vždy, a obzvlášť dnes. Dobre čitateľný aj z inscenácie Konečná stanica Túžba v Činohre SND, v ktorej sa tvorcovia v konečnom dôsledku snažia interpretovať klasický, veľmi známy text, netradičným, ale pre väčšinového diváka prijateľným, spôsobom.
Juraj Šebesta

Juraj Šebesta

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.