Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Pokus o výnimočný čin transformácie slovensky hovoriaceho ľudu na inštitucionalizovaný slovenský národ s vlastným jazykom, z toho vyplývajúcimi právami, národnostnou a politickou slobodou, vlastnými úradmi a personálnym zastúpením sa stal ústredným tematickým rámcom. Inscenácia zároveň priniesla pohľad na nepripravenosť ich činov, štátoprávnu nedotiahnutosť národnej otázky, nestabilitu a nekoncíznosť v postojoch – od príklonu k Slovensku ako súčasti uhorskej vlasti, cez ideu slovanstva či slovenskej etnickej osobitosti, austroslavizmus až po plán rusifikácie Slovákov.

Slovenské národné divadlo sa rozhodlo prispieť k oslavám uvedením novej hry Karola Horáka, ktorý patrí k absolútnej špičke súčasných slovenských dramatikov. Jeho hra Prorok Štúr a jeho tiene sa viac ako podrobnostiam dobových diskusií o podobe spisovnej slovenčiny venuje spoločensko-politickej úlohe štúrovcov v revolučných meruôsmych rokoch a ich neľahkým súkromným osudom.

Slovenská sezóna v Slovenskom národnom divadle vyšla aj na štvrté poschodie – do priestorov Modrého salónu, kde na sklonku marca 2015 uviedli inscenáciu hry Petra Pavlaca Slovo Válkovo. Hra o významnom slovenskom básnikovi a zároveň predrevolučnom ministrovi kultúry voľne nadväzuje na úspešnú inscenáciu Leni. Aj v tomto prípade ide o hru napísanú špeciálne pre komorný priestor Modrý salón, o hru napísanú pre konkrétnych hercov a zároveň o hru o kontroverznej osobnosti. Hoci ide o zaujímavý divadelný projekt, jeho realizácia sa nevyhla niekoľkým problémom.

Inscenovať Palárikovo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch v SND sa dnes dá z istého pohľadu považovať za výzvu. Podoba inscenácie totiž podlieha rôznorodým očakávaniam. Staršia generácia divákov očakáva pokračovanie slávnej inscenácie Karola L. Zachara z roku 1970, mladšia s najväčšou pravdepodobnosťou prichádza z donútenia profesorky slovenčiny, ktorá si chce touto formou poistiť hladký priebeh maturitnej skúšky. Spokojní napokon môžu byť všetci: pamätníci, pani profesorka, študenti aj tvorcovia. V SND vytvorili divácky úspešnú a zároveň kvalitnú inscenáciu slovenskej klasiky.

Po Polnočnej omši, Bále, Mojmírovi II. alebo Súmraku ríše a Neveste hôľ sa v poradí ďalším slovenským titulom tohtoročnej činohernej sezóny SND stala dráma Ivana Stodolu Bačova žena. Príbeh Evy Muranicovej a jej dvoch mužov z roku 1928, podľa ktorého vznikol aj prvý slovenský hraný film Varúj...! (1946) v réžii Paľa Bielika, sa na bratislavskom javisku objavil už po šiesty raz (naposledy hru uviedlo DPOH v roku 1968 v réžii Karola L. Zachara). Kompozícia najznámejšej tragédie dramatika, ktorý sa preslávil najmä ako autor veselohier a komédií, téma jeho hry i spôsob riešenia konfliktu naznačujú inšpirácie antickou tragédiou.

V kontexte Slovenského národného divadla, ako aj divadelnej tvorby na Slovensku, sa na projekt Desatoro nedá spomínať inak než s nadšením. Chceli ste odpoveď na dnešnú krízu morálky sekularizovanej spoločnosti 21. storočia? Nech sa páči, prečo nezinscenovať rovno samotnú božskú zmluvu? Päťhodinová púť útrobami slovenského divadelného kolosu ponúka ku každému prikázaniu jedno zastavenie a originálnu divadelnú poviedku, ktoré na netradičných herných miestach a v nečakaných situáciách prehodnocujú základné morálne piliere našej kultúry. Navyše, keďže bolo každé z prikázaní zverené jednej režisérskej osobnosti z mladej alebo strednej generácie, vzrušujúca koláž desiatky odlišných poetík je zároveň jedinečnou prehliadkou mladého slovenského režijného divadla. Recenzentovi neostáva iné, než porovnávať.

Jedným z lajtmotívov sezóny 2013/2014 v činohre Slovenského národného divadla boli dramatizácie ťažiskových diel klasickej románovej spisby (ak nepočítame dramatizáciu súčasného románu Láskavé bohyne). Šéf činohry Roman Polák siahol po javiskovej úprave románu Thomasa Manna Buddenbrookovci od nemeckého divadelníka Johna von Düffela. No opäť sa prejavila Polákova úcta k literárnej predlohe, v ktorej je pre neho ťažiskový príbeh, jeho (ilustratívne) tlmočenie a vernosť autorovi (viď jeho predchádzajúce inscenácie Anny Kareninovej a Bratov Karamazovovcov).

Slovenské národné divadlo sa v rámci uvádzania súčasných textov rozhodlo opäť siahnuť po dráme ruskej proveniencie. Po Pohanoch Anny Jablonskej je inscenácia Vyrypajevových Ilúzií tak už druhým uvedením súčasnej ruskej hry na našej prvej scéne. Ivan Vyrypajev rozhodne nie je radový dramatik, ktorého dielo by malo zapadnúť prachom. Už dnes o ňom môžeme hovoriť ako o reformátorovi divadelného umenia, ktorý anticipoval mnohé experimenty na poli divadelných realít a divadelnej ilúzie, ktorý posúva hranice divadla a života a každou jednou hrou dokáže znova a znova prekvapiť.

Hra a inscenácia veľmi presne poukazujú na snahu, ktorá môže viesť k dnes populárnemu syndrómu „vyhorenia“. Otvára sa tak nová otázka, otázka slobody. Komu dnes slúžime? Od koho sme závislí? Skutočná pointa nespočíva v problematike chudoby či bohatstva, lež v našich zámeroch.

Ak niekto vzhľadom na názov očakával, že uvidí výjavy vojnového besnenia či dav zmrzačených vojakov vracajúcich sa z frontu, skrátka celé to obrazové klišé, ktoré máme uskladnené v pamäti vďaka napozeranej audiovizuálnej tvorbe, tak na to musel rýchlo zabudnúť. Od prvého okamihu predstavenia sme vlákaní do magického režisérovho sveta, ktorý tému vojny sprostredkúva cez filter výraznej, dnes už dobre známej osobnej štylizácie.