(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Nie každý zámer sa musí vydariť

Je istým spôsobom symbolické, že režisérom historicky prvého naštudovania veselohry Jozefa Hollého Kubo v Činohre SND je práve umelecký vedúci Slovenského komorného divadla Martin – Lukáš Brutovský. Práve s martinským divadlom je totiž primárne spojená inscenačná tradícia tohto textu na našich profesionálnych javiskách. Inscenácie z rokov 1949 (réžia Ivan Geguš) a 1981 (réžia Ľubomír Vajdička), ale aj uvedenie autorského textu Doda Gombára Kubo (remake) z roku 2011 môžu ilustrovať vývin a vývoj vzťahu našich profesionálnych divadiel k dedinským veselohrám domácich klasikov.

Adaptácia Bulgakovovho Divadelného románu na scéne Slovenského národného divadla

Tak sa zdá, že spolu s klasikom ruskej literatúry prvej polovice 20. storočia Michailom Bulgakovom a jeho Divadelným románom zavítalo na dosky SND naozajstné divadlo. Rozmarné, roztopašné a hravé, ale aj rozhýbané (ľuďmi i mechanizmami), roztancované a rozospievané, a zároveň nie gýčové, divadlo, akému sa vraví divadelné, schopné bez zlomyseľnosti (ak aj u spisovateľa pôvodne nejaká bola, už sa na ňu zabudlo...), s humorom a fantáziou poukázať na smiešnosť ľudí a ich vlastností.

Od Šmída po Kušnírovú s Kuciakom alebo divadlo a politikum

Je vždy udivujúce, keď vo verejnom priestore, či pri súkromných diskusiách zaznie otázka, do akej miery sa má umenie/divadlo vyjadrovať k celospoločenským témam, resp. politike, teda správe vecí verejných. Nemusíme sa tu pritom rozprávať hneď o odvolávaní politických predstaviteľov, politicky angažovanej tvorbe či spisovaní manifestov. Jazyk postáv, výber (hoc výsostne súkromných) tém, či už len systém organizácie hľadiska v divadelných budovách, všetko toto a mnoho ďalšieho je obrazom systému spravovania spoločnosti.

Nukleárny jukebox Jana Klatu v SND

Z množstva súčasných poľských režisérov patrí Jan Klata medzi tých, ktorých prácu môže slovenský divák poznať pomerne dobre. Tri hosťovania (festivaly Divadelná Nitra, Eurokontext) za posledných pätnásť rokov a najnovšie aj spolupráca s Činohrou SND možno na prvý pohľad nevyznievajú ako práve ohurujúce čísla, realita je však taká, že nik zo súčasnej poľskej scény neprezentoval svoju prácu na našom území za posledných pätnásť rokov častejšie. Treba však uviesť, že tento fakt vypovedá primárne o uzavretosti našej divadelnej komunity, nie o tom, že by zahraničné tvorivé podnety nemali našim divadlám čo ponúknuť.

Svieža a inscenačne odlišná apokalypsa

Najnovšia „modrosalónna“ inscenácia Cudzô vznikla v rámci projektu Young Europe III. pod gesciou Európskej divadelnej konvencie (ETC). Do projektu sa celkovo zapojilo deväť divadiel, ktoré pracovali rozdelené na tri trojice. Inscenácia je tak výsledkom spolupráce Činohry Slovenského národného divadla – ako sa uvádza v bulletine k nej: „... s divadlami Badisches Staatstheater v Karlsruhe (Nemecko) a Pesti Magyar Színház v Budapešti (Maďarsko). Spolu skúmali pohľad dnešných mladých ľudí na svoje tri krajiny, na ich identitu a víziu budúcnosti. (...) Tri hry tak spája spoločná téma a jedinečný svet. Pod hlavičkou spoločnej témy ,Kto som a aká je moja budúcnosť v tejto krajine?‘“.

Zabudnuté denníky

Inscenácie, ktoré vznikajú na základe skutočných udalostí či vďaka autentickým záznamom nesú v sebe vždy niečo, čo nás skutočne desí. Sú živou pamäťou alebo odkazom na ňu. Na dni, okamihy – roky, ktoré sa reálne stali. Sú spomienkami akoby bez príkras, bez nádeje na pozitívnu zmenu – hlavne vtedy, ak sa týkajú krutých udalostí s fatálnymi dôsledkami nielen pre jednotlivca, ale aj pre celú civilizáciu.

Keď jubilant plače

Euripides postavil svoje Bakchantky na veľmi silnom emocionálnom základe. Divákovi je akoby jednoduchšie jeho dej prežiť ako pochopiť. Hra rozpráva v myšlienkovo zložitej štruktúre o hlbokom ľudskom podvedomí a pudovej sfére blízkej helénskemu svetu. V 19. storočí interpretovali Bakchantky ako autorov konečný filozofický obrat. On, večný agnostik vo vzťahu k bohom, akoby zrazu urobil skok do iracionálnej sféry i mystiky a zriekol sa kritického rozumu. Táto interpretácia je v mnohom pravdivá, no napriek tomu celým dielom akoby prenikal silný víchor ostrej irónie, ktorá túto jednoznačnú interpretáciu spochybňuje.

Bludný kruh názvu alebo Sme v tom projekte namočení dodnes

Autor románu o dôstojníkovi Trottovi bol ruský Žid, ktorý veril v monarchiu. Utiekol z Ruska pred obludnosťou pomerov a kvôli rozpadajúcemu sa svetu, a veril, že Rakúsko-Uhorsko bude pre neho miestom, kde sa dá žiť. Obrazotvornosť a pohyby ľudských myšlienok sú niekedy zdanlivo nepochopiteľné. Základom pochopenia je stretnutie sa pojmových rámcov a odkrytie nejakého vnútorného zmyslu tejto skutočnosti či fenoménu. Keď na začiatku deväťdesiatych rokov avantgardný divadelník a režisér Peter Scherhaufer vytvoril pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove divadelný cyklus inscenácií, ktoré sa odohrávali v špecifických priestoroch na uliciach a námestiach mesta, pýtal sa na zmysel divadla v novej spoločensko-politickej realite. Dnes po takmer dvadsiatich rokoch nám v ušiach znie stále nástojčivejšie názov tohto cyklu Kemu, ce treba?. Divadlo je od slova dívať sa i diviť sa, priam chvíľami dosiahnuť neopakovateľný bezprostredný stav údivu. Storočnica spoločného štátu Čechov a Slovákov priniesla viacero divadelných inscenácii, ktoré sa chcú tejto témy dotknúť a divadelne ju sprítomniť.

Nepolepšený v „raji na Zemi“

Inscenácia Feldekovej hry Nepolepšený svätec sprítomňuje navýsosť prepotrebnú tému reflexie našich nedávnych dejín, obdobia totalitného komunistického režimu. V dejinách slovenskej dramatiky vynaložili viacerí autori nemalé tvorivé úsilie, aby rehabilitovali v „novom svete“ hrdinu nových čias. Zväčša to bol jedinec nadosobných kvalít, ktorý v duchu triedneho boja a zaujatia pre súboj dobrého s lepším budoval na začiatku 50. rokov sľubovaný raj na zemi, ktorý bol v realite len prchavou fatamorgánou.

Divadelná epopeja o blízkej vzdialenosti protikladov

Emblémové prozaické dielo 19. storočia – Vojna a mier Leva Nikolajeviča Tolstého napriek svojmu epickému rozsahu nepretržite púta stále k novým dramatickým spracovaniam. Jedinečný ľudský príbeh na pozadí dejinných geopolitických pohybov sa stal námetom už mnohých filmových, televíznych a najmä divadelných adaptácií. Veď len v poslednom období vzniklo hneď niekoľko invenčných javiskových verzií, napríklad vo viedenskom Burgtheatri rezonovalo naštudovanie Matthiasa Hartmanna (2011), v Centraltheater Lipsko zas inscenácia Sebastiana Hartmanna (2012), v Petrohrade verzia Viktora Ryžakova z Veľkého činoherného divadla G. A. Tovstonogova (2015) či nedávna premiéra v moskovskom RATI (predtým GITIS) v réžii Olega Gluškova (2018). Tolstoj patrí medzi obľúbených autorov aj na scéne SND.

Go to Top