(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaValeria Schulczová a kol.: 24
Premiéra21. mája 2022
Divadelná sezóna

Autor: Valeria Schulczová a kol.: 24

Réžia: Valeria Schulczová

Dramaturgia: Darina Abrahámová

Scéna: Eva Kudláčová-Rácová

Kostýmy: Lucia Šedivá

Hudba: Martin Hasák

Účinkujú: Zuzana FialováBranislav BystrianskyGabriela DzuríkováIvana Kuxová, Jakub Rybárik

Premiéra: 21. a 22. mája 2022, Štúdio, nová budova Slovenského národného divadla v Bratislave

Vojna, ktorú Rusko vo februári rozpútalo na Ukrajine, a jej následky zasiahli celý svet, Slovensko nevynímajúc. Okrem hroznej brutality, krviprelievania a tisícok obetí sa v základoch otriasa aj spoločensko-hodnotové ukotvenie demokratických spoločností. Slovenské národné divadlo sa v tejto situácii rozhodlo na aktuálne udalosti zareagovať inscenáciou s prostým názvom 24, odkazujúcim na deň, ktorý zmenil chod dejín. Ako však uchopiť bezprostredné dianie bez toho, aby dielo nepôsobilo plagátovo a tézovito, ale, naopak, plasticky?

Je viac než pochopiteľné, že tvorivý tím na čele s režisérkou Valeriou Schulzovou a dramaturgičkou Darinou Abrahámovou mal vnútornú potrebu vyjadriť sa k bezprecedentným zmenám, ktoré nás obklopujú. Tvorkyne vo viacerých rozhovoroch zdôraznili, že nechcú hovoriť výlučne o Ukrajine, ale hlavne o nás, Slovákoch. O tom, aký občiansky a ľudský postoj zaujmeme, na ktorú stranu dejín sa postavíme. Nasvedčuje tomu aj podtitul inscenácie Príbeh, ktorý je už aj náš, ktorým sa snažia ukázať dosah vojny na ľudí žijúcich na našom území a v našom kontexte. Ako zasiahol príchod tisícok utečencov tunajšiu spoločnosť? Nie prekvapivo sa ukázali driemajúce a vyhrotené rozpory a konflikty – zatiaľ čo niektorí Ukrajincom ochotne poskytujú nezištnú pomoc, iní sa k nim stavajú kriticky, skepticky, dokonca im závidia štátnu podporu.

Potreba zaujať postoj k agresívnej vojne Kremľa na Ukrajine je síce viac než pochopiteľnou motiváciou na vznik inscenácie, divák však od začiatku, samozrejme, vie, na ktorej strane konfliktu SND stojí. O takomto východisku nie je možné pochybovať a nie je nutné ho zdôrazňovať. Protichodné tábory sú totiž vybudované jasne: na jednej strane stojí útočník a na druhej obeť. Problémom nie je táto vyhranená polarizácia, dobro verzus zlo, ale zvolený postup vzniku textovej roviny. Nutné je tiež pripomenúť, že dôvodom uvedenia inscenácie 24 bola aj programová zmena, keďže ide o náhradu za hru Ostrov, ktorú spoločne napísali Valeria Schulczová a Roman Olekšák. Toto dielo, ktoré reflektovalo postoje Slovákov k migrantom utekajúcim napríklad pred vojnou v Sýrii, však napokon po nezhodách v tíme uvedené nebolo.

Inscenátori namiesto toho našli alternatívu, ktorú im ponúkalo súčasné spoločensko-politické dianie. Novú inscenáciu 24 preto vytvorili pomerne narýchlo a bez väčšieho odstupu od udalostí, pričom zvolili takmer „spravodajský“ prístup. Využili množstvo zozbieraného materiálu z novinových článkov či televíznych reportáží, ktoré poprepájali a nakombinovali do osudov desiatok postáv. Mnohé záblesky príbehov rozpovedané reportérmi, ktorí sa osobne vybrali do vojnou sužovanej krajiny s cieľom poskytnúť svedectvo a reálny obraz páchaných hrôz, majú diváci ešte v živej pamäti. To sa však javí ako istá nevýhoda, nakoľko text inscenácie tvorený formou mozaiky vo veľkej miere reprodukuje, oživuje a opakuje už niekoľkokrát počuté a videné. Divák si totiž nepripomína niečo, čo už zapadlo do zabudnutia alebo nebolo dosiaľ verejne známe, ale je mu predkladané to isté, čo dennodenne sleduje v televízii, počúva v rozhlase alebo číta v periodikách a na internete.

Akokoľvek sa však herci urputne a nástojčivo snažia apelovať na nespochybniteľné fakty, že ruský prezident Vladimir Putin je vojnovým zločincom, ich emotívny prejav paradoxne len ťažko dokáže zasiahnuť emocionálnu stránku. Tá je otupená každodennými správami, pretože všetko vypovedané je nám už známe. Režisérka a autorka textu sa neusiluje vytvárať väčšie metafory, ale text buduje priamo na základe vybraných zdrojov. Neprichádza nijaký prekvapivý či nový moment, zmena uhlu pohľadu, rozbitie čierno-bieleho videnia. Je zvláštne, že v porovnaní s početnými mediálnymi výstupmi inscenácia vyznieva pri najlepšej snahe sploštene a nejde do hĺbky. Chýba jej hlbší ponor do prežívania samotných utečencov, ktorí stoja v centre inscenácie, a rozsiahlejšie rozpovedanie ich príbehov. Keďže sa inscenácia neobracia do minulosti, ale snaží sa pomenovať dnešok, musia si inscenátori vystačiť s dostupným materiálom. Nejde teda ani o formu dokumentárneho divadla, keďže vzniku inscenácie nepredchádzal dostatočný výskum v pravom slova zmysle, či už v archívoch, alebo prostredníctvom pamätníkov udalostí formou oral history.

Scénu Evy Kudláčovej-Rácovej, ktorá bola pôvodne vytvorená pre spomínanú neuvedenú inscenáciu, poskytuje hercom pomerne neutrálny a variabilný priestor. Tvorí ju masívna konštrukcia zložená z kovových tyčí rozmiestnených po obvode javiska. Tie vytvárajú pevnú a hmatateľnú bariéru reprezentujúcu okrem iného ploty na hraniciach krajín či nepreniknuteľné vnútorné hranice. Mohutné a ťažké tyče dokážu funkčne oddeliť jednotlivé hracie priestory a podčiarknuť polarizáciu rozdelenia spoločnosti na „nás“ a „ich“. Herci tieto tyče využívajú aj na privodenie pocitu strachu, keď do nich s hrmotom udierajú, ale zároveň sú aj projekčnou plochou, na ktorej sa v prejave solidarity s Ukrajinou premietnu i farby ukrajinskej vlajky. Jednoduché a praktické kostýmy (Lucia Šedivá) pozostávajúce z rôznych variácií nohavíc a tričiek či košieľ v hnedých a kaki farbách poukazujú na istú kolektívnu skúsenosť s vojnou.

Okrem záznamov z množstva článkov pracuje inscenácia aj s princípom osobných výpovedí hercov, ktorí vystupujú pod vlastným občianskym menom. Herci, ktorí sú preto spoluautormi časti textu, v jednotlivých výstupoch prinášajú do kostry inscenačného celku svoje názory, postrehy, dilemy či neistoty. V istom okamihu každý z hercov prednesie monológ, v ktorom nezastupuje žiadnu mikropostavu, ale hovorí sám za seba. Najviac agitačne, no zároveň melodramaticky vyznieva Zuzana Fialová, ktorá jednoznačne odsudzuje Putina. Zaujímavá je časť Gabriely Dzuríkovej, ktorá hovorí o paralelách súčasnosti a dôb, keď z Ukrajiny museli utekať jej vlastní predkovia. Hoci upúta zvedavosť divákov týmto osobným príbehom, bohužiaľ, dostatočne ho nerozvíja a ostáva načrtnutý len v náznakoch. Presvedčivý je najmä Branislav Bystriansky, ktorý vojnu stavia do širšieho kontextu správania sa ľudí k našej planéte a odkazuje na mnohé klimatické problémy a neohľaduplnosť civilizácie. Bystriansky tiež prostredníctvom výstižne tvrdého, grobianskeho a nesúcitného správania stvárňuje viaceré antagonistické postavy, ktoré sú a priori proti prijímaniu utečencov. Mnohé z príbehov, ktoré sú cez hercov začlenené do inscenácie, ale s ústrednou témou súvisia len okrajovo. Ivana Kuxová napríklad zanietene opisuje strasti svojej rodiny počas pobytu v USA v čase, keď vypukla koronavírusová pandémia. Hoci je zreteľná jej snaha zábavne podať vlastné zážitky a obohatiť ich o vtipné pointy, jej výstup sa príliš vzďaľuje od témy. Problematicky vyznieva okrem toho prístup, v ktorom sa aktuálne prebiehajúca vojna chápe ako ďalšia rana po zdravotnej kríze posledných dvoch rokov. Poznámky typu, že najprv sme museli čeliť tvrdým protipandemickým obmedzeniam, ohrozeniu zdravia či dokonca obavám zo smrti a teraz nás zase zasiahla vojna, sa zdajú byť nepatričné vzhľadom na to, čo v súčasnosti deje v našej susednej krajine. My nie sme tými najohrozenejšími, a preto by sme sa nemuseli až tak sťažovať a vrhať sa do rolí obetí. Hosťujúci Jakub Rybárik prináša zase presvedčivý a intímny náhľad do vlastného vnútra: rozoberá svoje trápenie vyplývajúce z neuspokojujúcej práce či nedostatku času pre rodinu. Hoci je jeho pasáž jedna z najúdernejších, pôsobí ako z inej inscenácie. V mnohých prípadoch by si vyskladané monologické časti vyžadovali väčší dramaturgický zásah a úpravu, skrátenie, vzájomné prepojenie či zdôraznenie istých častí. Herci sa totiž na poskytnutej rečníckej tribúne niekedy strácajú v dĺžke svojich prejavov, akoby chceli vyrozprávať všetko, čo im napadlo, hoci to nie vždy súvisí s hlavnou témou. Predstavia svoj názor, ale v konečnom dôsledku ide o holé konštatovanie, nie snahu podnietiť konanie divákov. Nejde teda o istý druh agitačného divadla, skôr o divadlo komentujúce. Priestor na zamyslenie prichádza najmä v záverečnej časti, keď herci rozostúpení jeden vedľa druhého na okraji javiska rovno pred divákmi prinášajú v tichom, pomalom až kontemplatívnom naladení sebaspytujúce otázky: „Ako nájsť v sebe silu odpustiť si, že som utiekla?“, „Ako sa dá milovať blížneho svojho, keď nám vraždí deti?“, „Ako nestratiť nádej v lepší život, keď prídete o všetko?“ Takýto prístup by mohol mať potenciál skutočne zasiahnuť vnútorný svet divákov a vyvolať vôľu pristúpiť k riešeniu ťažkých morálnych a hodnotových otázok.

Inscenácia 24 sa javí ako „prvá lastovička“, ktorá sa púšťa do pokusu o spracovanie súčasného turbulentného obdobia. Možno by do budúcnosti stálo za úvahu osloviť do podobného projektu skutočné osoby, ktorých sa vojna dotkla na vlastnej koži a ktoré museli z Ukrajiny utiecť. Akokoľvek náročné by to bolo, určite by stálo za to poskytnúť im priestor, aby rozpovedali svoj príbeh, či už naživo, alebo sprostredkovane, napríklad aj vo forme videonahrávok. Sprítomnenie neprenosnej skúsenosti by tak malo šancu nabrať na väčšej miere autentickosti a údernosti a nevyznievalo by len ako zaznamenaná reprodukcia sprostredkovaná médiami.

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Uverejnené: 9. novembra 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Lucia Galdíková

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Lucia Galdíková po bakalárskom štúdiu odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (anglický a nemecký jazyk) na Univerzite Komenského absolvovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas štúdia sa zúčastnila ročného výmenného pobytu Erazmus na Freie Universität v Berlíne. Participovala na Seminároch asociácie AICT pre mladých divadelných kritikov na festivaloch vo Vroclave a v Istanbule. Pravidelne prispieva do časopisu kød – konkrétne o divadle či na internetovú platformu mloki.sk a s veľkou obľubou sa zúčastňuje divadelných festivalov doma i v zahraničí.

Go to Top