Bez prachu by som zomrela

Sarah Ruhlová: Čistý dom

Autorka: Sarah Ruhlová

Preklad: Samo Marec

Réžia: Alena Weisel Lelková

Dramaturgia: Darina Abrahámová

Scéna a kostýmy: Eva Jiříkovská

Video a projekcie: Ján Šicko

Hudba: Jonatan Pastirčák

Pohybová spolupráca: Libuša Čižmárik Bachratá

Obsadenie:

Lane: Ivana Kuxová

Jarka: Jana Kovalčiková

Virginia: Gabriela Dzuríková

Charles, Muž: Milan Ondrík

Ana, Žena: Anna Javorková

Premiéra: 5. novembra 2022, Štúdio Činohry Slovenského národného divadla

             „Prečo majú ženy taký rozdielny vzťah k upratovaniu?“ pýta sa americká dramatička, poetka, esejistka a pedagogička Sarah Ruhl v hre Čistý dom. V texte sa stretávame s niekoľkými typmi žien a ich postojom k tejto manuálnej činnosti. Tá mladšia by robila čokoľvek na svete, len aby nemusela tráviť čas vysávaním či umývaním podláh. Staršia žena v tom nachádza zmysel života. Tvrdí, že pokiaľ človek neupratuje, nemôže si byť istý, či sa v živote hýbe vpred. Prach sem, prach tam, práve on podľa nej udáva smer, rýchlosť. Netají sa tým, že ho miluje. Tretia zo žien tvrdí, že neštudovala medicínu preto, aby upratovala. A tej poslednej, šesťdesiatročnej, je úplne jedno, že má v dome neporiadok.

Hlavná téma dramatického textu nehovorí o upratovaní len v prvotnom význame. Ukrýva v sebe aj druhú, metaforickú rovinu – čistotu vlastného vnútra. Či už na úrovni medziľudských vzťahov, alebo vzťahu samého k sebe. Ruhlová poukazuje na to, že je dôležité mať „upratané“ vo vlastnej duši, pretože iba tak môžeme byť empatickými, vnútorne vyrovnanými bytosťami. A to sa, prirodzene, bude prenášať aj do iných oblastí nášho života – priateľských, partnerských, rodinných, pracovných. Autorka na vyššie uvedené javy poukazuje viacerými spôsobmi – prostredníctvom irónie, prekvapení či záhad, vďaka čomu udržiava pozornosť čitateľa. Ako konštatuje americký divadelný kritik a spisovateľ John Lahr, citovaný v bulletine k inscenácii: „Jej hry sa vyznačujú minimom predchádzajúcich udalostí, divák sa vnáša do série dramatických okamihov. Dialógy a situácie majú presne ironické rezonancie, ale divák musí spolupracovať. Hra ho núti plávať v magickom, niekedy hrozivom prúde podvedomia.“[1]

            Špecifickosť Ruhlovej autorského jazyka predstavuje výzvu pre prekladateľa – aby prostredníctvom svižných a krátkych dialógov zachoval podstatu originálu a počas prvej čítacej skúšky zistil, či formulácie vyznievajú prirodzene. Pre Sama Marca to bola prvá skúsenosť s prekladom dramatického textu. Ako uvádza v bulletine: „Išli sme doslova slovo po slove a význam po význame a hľadali sme také formulácie, ktoré by situáciu vystihli čo najlepšie. Niekedy sme ich zmenili úplne. Vymýšľali sme nové prirovnania a lepšie vtipy.“[2] Príkladom toho sú nielen vtipy v rusínskom jazyku, ale aj pôvod mladej upratovačky. V origináli pochádza z Latinskej Ameriky – ženy s týmto pôvodom obvykle vykonávajú zle platené manuálne práce. Režijno-dramaturgickej koncepcii v SND išlo aj o to, aby postava upratovačky vniesla do inscenácie prvok exotickosti a spontánnosti. V dôsledku toho sa rozhodli upraviť jej meno (v origináli sa volá Matilde) i pôvod, takže divák sa stretáva s Jarkou, predstaviteľkou rusínskej národnostnej menšiny.

            Pre režijno-dramaturgickú koncepciu je príznačná čistota javiskového tvaru – presne v duchu názvu inscenácie. Odzrkadľuje sa to najmä v spôsobe, akým režisérka Alena Weisel Lelková vedie súbor pri kreovaní postáv. Herectvo v inscenácii Čistý dom je prirodzené, bez zbytočných nánosov afektu či prehnanej štylizácie. Postavy v dramatickom texte nie sú ploché, práve naopak, prechádzajú vnútornými zmenami a pre interpretov predstavujú vďačný materiál na „modelovanie“.

            Herectvo Milana Ondríka, jediného muža v inscenácii, sa pohybuje v dvoch rovinách – je emocionálne vybičované a zároveň krehké. Ondrík stvárňuje lekára Charlesa, ktorý sa zamiluje do chorej pacientky Any (Anna Javorková). Jeho javisková postava je citlivá a empatická, vyžaruje z nej duševná vyrovnanosť, čo sa odráža v pokojnom tóne hlasu, priamych pohľadoch do očí, nežných dotykoch, pauzách medzi jednotlivými slovami. Zmena v jeho herectve nastáva vtedy, keď sa mu Ana vzoprie. V situácii, keď ju presviedča, aby navštívila lekára, no ona trvá na tom, že neopustí dom, vyjadrí Ondrík zúfalstvo a bezmocnosť prostredníctvom zvýšeného hlasu, vzlykania a následného upokojovania. Zaujme taktiež v mizanscéne, v ktorej pošle Ane fax z Aljašky. Ondrík sa postaví na opačný koniec Štúdia SND a kričí obsah správy: Charles akoby uvoľnil svoje emócie a dáva najavo, že aj napriek veľkej vzdialenosti na Anu stále myslí. Chce, aby sa každá slabika dostala do jej uší. Ondríkova postava takýmto spôsobom balansuje medzi nádejou a bolesťou, prameniacou z Aninej smrteľnej choroby. Milan Ondrík stvárňuje aj Muža, Jarkinho otca. Objavuje sa v mizanscénach, v ktorých upratovačka Jarka (Jana Kovalčiková) spomína na svojich rodičov a opisuje ich stretnutia. Ondrík s Javorkovou (postava Ženy, Jarkinej matky) spolu pomaly tancujú, túlia sa k sebe, nahlas sa smejú. Predstavujú zamilovaný pár, z ktorého ani po rokoch spolužitia nevyprchala láska.

            Anna Javorková modeluje postavu chorej Any prostredníctvom pomalých pohybov, vnútornej vyrovnanosti prejavujúcej sa úsmevmi, harmonickým tónom v hlase. Aj ona sa však dokáže vzbúriť, a to vtedy, keď Charles nástojí na tom, aby išla do nemocnice. Bezmocnosť vyjadruje nielen krikom, ale aj zvesenou hlavou a vzlykmi. Javorkovej Ana je zároveň nesmierne pôvabná v mizanscénach, kde je zjavná jej zamilovanosť do Charlesa. Najprv váha, či sa k nemu priblížiť, no keď si je istá jeho náklonnosťou, užíva si chvíle v jeho prítomnosti, radostný smiech striedajú tanečné pohyby.

            Najenergickejšou javiskovou postavou je upratovačka Jarka. Jana Kovalčiková do nej vkladá hravosť a optimizmus, vďaka čomu Jarka budí sympatie. Sníva o kariére rozprávačky vtipov, okolie nimi rozveseľuje pri každej možnej príležitosti. Sympaticky pôsobí aj vtedy, keď dáva najavo odpor k upratovaniu – leží na gauči, číta noviny a otvorene hovorí o tom, že neznáša túto činnosť. Krehkú polohu herectva prejaví v mizanscénach spomínania na rodičov – otočená k publiku rozpráva o svojich predstavách a túžbach.

            Zatiaľ čo sa Jarka vyhýba upratovaniu a radšej pozerá na strop, lebo tam je predsa čisto, tak Virginia v stvárnení Gabriely Dzuríkovej je jej presným opakom. Prostredníctvom upratovania zapĺňa prázdno vo svojom vnútri. Je posadnutá poriadkom: precízne skladá spodnú bielizeň, plachty a počas vysávania si dáva záležať na každom milimetri. Spôsob, akým pristupuje k týmto činnostiam, sa odráža aj v jej správaní. Herečka stojí vzpriamene, premýšľa nad vhodnou voľbou slov, žiadne prejavy spontánnosti nie sú vítané. Aj ona sa však dokáže vzbúriť a prejaviť inú polohu charakteru. Počas hádky so sestrou Lane začne kričať z plných pľúc a potom vôkol seba všetko rozhádže. Takýmto spôsobom sa vzbúri voči sestre, ktorá si podľa nej vždy myslela, že je viac než ostatní.

            Lekárka Lane v podaní Ivany Kuxovej prechádza najväčším vývojom. Musí sa vyrovnať s tým, že sa jej manžel zamiloval do inej ženy. Kuxová na začiatku inscenácie stvárňuje perfekcionistku, ktorá svojej práci odovzdáva všetko – prichádza neskoro domov, upratovačke Jarke dáva zvýšeným hlasom a odmeraným postojom najavo, že si neplní povinnosti. Zároveň sa snaží samu seba presvedčiť, že s manželom nie sú v častom kontakte pre náročnosť lekárskeho povolania. Zmena prichádza vo chvíli, keď ju Charles zoznámi s Anou. Snaží sa ovládnuť, ale zrádzajú ju tón v hlase a nervózne sedenie. Sebavedomý postoj a nadradenosť vymieňa za chúlenie sa do klbka, striedavo kričí a plače. Paradoxne, duševnú rovnováhu nájde Kuxovej Lane v starostlivosti o ženu, do ktorej sa Charles zamiloval. Odstup a chlad sa stratia vo chvíli, keď si vezme Anu k sebe domov. Nestráni sa bližšie si k nej sadnúť či jesť s ňou zmrzlinu zo spoločného taniera.

            Výtvarné riešenie Evy Jiříkovskej je minimalistické a symbolické zároveň. Scéne dominuje poschodový dom s interiérom vo svetlej farbe, prostredníctvom ktorej sa odkazuje nielen na čistotu v domácnosti. Belobu môžeme vnímať aj v druhotnom význame – má očistný charakter, uzdravuje, dodáva silu a zároveň symbolizuje začiatok. Súčasťou vizuálnej koncepcie je aj projekcia Jána Šicka. Dotvára atmosféru najmä v scénach, počas ktorých postavy prežívajú smútok. Napríklad keď zúfalá Lane leží na gauči po tom, ako sa dozvedela o manželovej nevere, na tele Ivany Kuxovej sa premietajú pásiky svetla, ktoré evokujú noc a umocňujú pocit izolácie. Projekcia zároveň poskytuje orientáciu v zmenách prostredia. Viditeľné je to napríklad počas operácie Any. Na plátne sa objavia zelené čiary, ktoré vytvárajú kontrast voči sterilite nemocničnej sály, keďže zelená farba v kontexte inscenácie evokuje istotu, pokoj a vyrovnanosť.

            Charaktery postáv dokresľujú civilné kostýmy. Pre lekárku Lane navrhla Jiříkovská biely odev, odkazujúci k čistote nemocničného zariadenia. Charakter Virginie, ženy v domácnosti, dotvorila prostredníctvom hnedého trička s dlhými rukávmi, vesty a sukne po kolená. Otáznik vyvoláva kostým rusínskej upratovačky Jarky – elegantný čierny overal bez rukávov. Ponúka sa odpoveď, že možno výtvarníčka takýmto spôsobom hľadala kontrast k jej veselej povahe a záľube v rozprávaní vtipov. Prvok štylizácie nájdeme v Aninom kostýme – nadýchaných zelených šatách bez ramienok. Herečka sa v nich objaví v mizanscéne, keď ju operuje Charles, a má ich na sebe aj neskôr po operácii. Návod k čítaniu tohto kostýmového riešenia zaznie z úst Any, keď sa prizná, že práve takto ju vidí Charles – ako princeznú, ktorú nielen obdivuje, ale o ktorú sa chce starať.

            Jonatan Pastirčák pracuje s hudobnými zvukmi evokujúcimi kuchynské prístroje. Vďaka rytmickosti a istej repetitívnosti nepôsobia rušivo, práve naopak, hudba je chytľavá, nabáda až k tancu. Na pohybovej zložke inscenácie spolupracovala Libuša Čižmárik Bachratá. Temperament upratovačky Jarky sa prejavuje rýchlou chôdzou, prudkými pohybmi aj spôsobom, akým si svižne prekladá nohu cez nohu. Pri spomínaní postáv na rodičov pracovala Bachratá s pomalými tanečnými pohybmi – Ondrík a Javorková sa k sebe túlia, smejú sa, evokujú scénu zo spomaleného filmu. Akoby sa pred očami divákov hýbal živý obraz.

            Inscenácia Čistý dom predstavuje krehkú sondu do života žien. Žien, ktoré o sebe pochybujú a ktoré sa snažia dať svojmu životu zmysel – či už upratovaním, rozprávaním vtipov, alebo vykonávaním lekárskej profesie. V konečnom dôsledku nezáleží na tom, kto nachádza naplnenie prostredníctvom práce v nemocnici, kto utieraním prachu a kto zberom jabĺk a ich konzumáciou. Meditatívna inscenácia zachytávajúca rôzne vrstvy ženskej duše ponúka úvahu o porozumení medzi ľuďmi, o tom, aké dôležité je vedieť počúvať, ale aj byť vypočutý. Vďaka tomu vyniká krehkosť a intimita medziľudských vzťahov. Akoby sme sa cez kľúčovú dierku dívali na ľudí, ktorí sú nám síce vzdialení, no pri detailnom skúmaní zistíme, že nás s nimi spája túžba po empatii, spolupatričnosti, láskavosti a vzájomnej podpore.

                                                                                             

---

[1] LAHR, John. Surreálny život. In The New Yorker, 17. 3. 2008. Preklad LinDda Fintorová. Citované z bulletinu k inscenácii. Zostavili Darina Abrahámová, Petronela Poláková. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2022.

[2] MAREC, Samo. Povedať málo a zároveň povedať veľmi veľa. Bulletin k inscenácii.