(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaĽubomír Feldek : Nebojsa
Premiéra4. júna 2022
Divadelná sezóna

Réžia: Ondrej Spišák

Dramaturgia: Darina AbrahámováMário Drgoňa

Scéna: František Lipták

Kostýmy: Katarína Hollá

Choreografia: Eva Burdová

Hudba: Juraj Haško

Účinkujú:

Nebojsa: Richard Autner

Maruška: Jana Kovalčiková

Otec Nebojsu: Ján Gallovič

Striga Macocha: Monika Hilmerová

Január: Martin Šalacha

Február: Veronika Karolina Peštová (ako hosť)

Marec: Roman Poláčik

Apríl: Erik Šupčík (poslucháč VŠMU)

Máj: Ivana Lechmanová (poslucháč VŠMU)

Jún: Ivan Vojtek

Júl: Dávid Selecký (poslucháč VŠMU)

August: Mário Houdek (poslucháč VŠMU)

September: Monika Horváthová (ako hosť)

Október: Marcela Cmorejová (ako hosť)

November: Martina Kamenská (ako hosť)

December: Michal Šelep (ako hosť)

Premiéra: 4. júna 2022 vo Veľkej sále Slovenského národného divadla

Má to špecifickú atmosféru, keď sa 650-miestne hľadisko Činohry Slovenského národného divadla zapĺňa deťmi v slávnostných odevoch. Prichádzajú do budovy, kam nemajú dôvod chodiť často. Učitelia a učiteľky neraz uprednostnia divadlá, ktoré prídu do škôl a škôlok. O ich kvalite vieme len málo, vládne tam sloboda podnikania, nie vysoké estetické nároky. Slovenské národné divadlo môže na veľkej scéne s početným ansámblom a technickým vybavením ponúknuť detskému publiku vizuálny zážitok, aký mu iné divadlo z objektívnych technických dôvodov pripraviť nemôže.

Osem rokov po premiére Ako sa Lomidrevo stal kráľom prichádza na scénu SND Nebojsa – inscenácia, ktorú vytvoril rovnaký tím: autor textu Ľubomír Feldek (v oboch prípadoch v hre prepojil viacero motívov tradičných rozprávok), režisér Ondrej Spišák, výtvarník scény František Lipták, výtvarníčka kostýmov Katarína Hollá a spoločnými znakmi sú aj pohybová spolupráca Evy Burdovej a prostredie Tatier.

Dramaturgia SND sa rozhodla, že najmladším divákom znova ponúkne spracovanie známych rozprávok a neexperimentovala s možnosťou otvoriť niektorú z náročnejších súčasných tém, s ktorými sa dnes deti môžu stretnúť prostredníctvom kníh aj divadelných inscenácií. Veď „žiť hravo je tá najkrajšia robota“[1] – píše Ľubomír Feldek v bulletine. Po konzultáciách s režisérom Ondrejom Spišákom (ich korešpondenciu je možné si prečítať v denníku Sme aj v bulletine) spojil do jednej hry príbeh Nebojsu a Marušky. Z ich komunikácie treba vyzdvihnúť najmä tento Spišákov postoj: „Myšlienka zapliesť do Nebojsu aj Marušku vyplynula z potreby ukázať aj ženskú hrdinku slovenských rozprávok, ktorá je sama hrdinkou, bez toho, aby ju niekto, nejaký silný chlap oslobodzoval. Aby sme trochu menej trvali na mačistickom pohľade na svet, kde chlapci konajú hrdinské činy a dievčatá sú im za to vďačné.“[2]

Feldek teda umne splietol príbeh Nebojsu a Marušky. Poznajú sa od detstva, on ju volá kačiatko, ona jeho sopliak. Nebojsa odchádza do sveta naučiť sa báť, Maruška plniť Macochine požiadavky, aby v januári priniesla fialky, jahody a jablko. Hoci je trikrát na pokraji smrti, Nebojsa sa o ňu nebojí, lebo vždy veľmi rýchlo vymyslí, ako ju rozmraziť a vrátiť do života. Po tom, čo mesiačikov zbije, mu už veľmi neodporujú a hraním na marcovej píšťalke a júnových gajdičkách ich donúti tancovať tak, ako on píska. Nazval to v prvom prípade malou, potom veľkou klimatickou poruchou. Motivicky presýtené je tretie Maruškino vyslobodzovanie zo zamrznutia – obrovská klimatická porucha. Nebojsa vyzve mesiačikov, aby mu pomohli postaviť domček septembrový. Ten je zo snehu, má oblôčik, do ktorého September položil červené jabĺčko. A v tom domčeku Maruška rozmrzla a začala spievať Červené jabĺčko v oblôčku mám…   

Nebojsa sa trikrát o Marušku nebál. Zľakne sa až toho, že by si ju za ženu vzal niekto iný ako on. Vtedy sa naučí báť. No aj keď je Nebojsovo meno v titule hry a inscenácie, nie je jej hlavným hrdinom. Jeho príbeh totiž, ako jeden z viacerých, rozpovedal rozprávkar. A práve on je ťahúňom. Nielen preto, že ťahá vozík s nápisom „Stará, ale jará kára rozprávkara Januára“. Ako divákom vysvetlí, potrebuje ešte jeden príjem, preto je Január – rozprávkar aj mesiačik. Popri príbehu Nebojsu a Marušky vyrozpráva aj známe rozprávky: Cisárove nové šaty, Princezná na hrášku a O kačiatku. Prvá bola s hlavnou dejovou líniou prepojená. Nebojsa sa nebál a povedal, že cisár je nahý. Aj Maruška sa na začiatku inscenácie prejavila ako nebojácna, v Spišákovej režijnej interpretácii až revolucionárska, keď všetkých prizerajúcich sa zburcovala k skandovaniu – „Cisár je nahý!“ – a tým Nebojsu zachránila pred popravou. Ďalšie dva rozprávkové príbehy už nie sú s tým hlavným prepojené. Ich prítomnosť v štruktúre dramatického textu je pochopiteľná – čo by to bolo za rozprávkara, aby ak by mal príbehov v káre málo. No predsa sa nedá vyhnúť úvahe o opodstatnenosti toľkých motívov. Otázny je konečný pomer medzi množstvom toho, čo dramatik spísal, a posolstvami, ktoré z toho detský divák získa.

Devízou textu je, že ho Ľubomír Feldek napísal celý vo viazanom verši, čo mu dodáva ďalšiu hodnotu a špecifickosť. Prirodzený, zrozumiteľný a nápaditý Feldekov rým je značnou pridanou hodnotou celej inscenácie.[3] Text do značnej miery určil aj dĺžku inscenácie. Tá bola diskutovaná už pri Lomidrevovi, ktorého premiéra trvala bezmála tri hodiny. (Po nej tvorcovia vyškrtli z inscenácie niekoľko sekvencií, no pod dve a pol hodiny sa nedostali.) Nebojsa trvá 2 hodiny a 10 minút aj s prestávkou, čo pre detského diváka, ktorý sa ľahko napojí na jednoduchý dej a je ohromený pútavou výtvarnou stránkou, nie je veľa. No pri analytickom pohľade na výslednú inscenáciu môžeme konštatovať, že by jej skrátenie a väčšia koncentrovanosť boli pre výsledok jednoznačne prínosom.

Režisér Ondrej Spišák a scénický výtvarník František Lipták formálne poňali príbeh ako predstavenie plnosti a rôznorodosti rozprávkarovej káry. Z nej pochádzajú prvky na realizáciu jednotlivých príbehov: nadrozmerné bábky (Cisárove nové šaty), totemové bábky (Princezná na hrášku) aj plachty pre tieňohru (O kačiatku). Pracovali s ideou (nejde priamo o parodizáciu) barokovej marionetovej opery, kde sa využívala oddelená interpretácia. V Princeznej na hrášku však nešlo o zručne animované marionety, ale samostojné figúry. Animátori bábky len premiestňovali, herci stojaci mimo hlavného hracieho priestoru spievali, a tak prevládla statickosť.

Scénograf využil šírku i výšku javiska. Z káry sa pomocou ťahov vertikálne rozprestrie biela plachta, ale aj nadrozmerná silueta tučného nahého cisára, ktorému na mieste, kde by bol penis, visí zvonček. Režisér prekračuje rampu smerom k divákom. Nielen príchodom Marušky spoza chrbta obecenstva, ale i „letom“ makiet labutí ponad hlavy divákov (vďaka ich ovládaniu na dlhej pružnej tyči). Predovšetkým však komunikáciou rozprávkara Januára s deťmi. Tá je ale do značnej miery obmedzená viazaným veršom hry. Herec nemôže nechať zájsť improvizáciu ďaleko, inak by rytmus jeho výstupu rýchlo stroskotal.

Ak sme už spomínali inscenáciu Ako sa Lomidrevo stal kráľom, pripomeňme, že okrem hlavného hrdinu, jeho rodičov, priateľov, princezien a niekoľkých ďalších postáv v nej účinkoval aj osemnásťčlenný zbor. V porovnaní s tým je Nebojsa skromnejším dielom a to je asi aj príčina toho, že dianie na javisku pôsobí niekedy „riedko“. Bujarosť, veselosť a plnosť, ktoré pravdepodobne boli zámerom, vidíme len v úplnom úvode, pred tým, než sa roztiahne opona (takmer všetci účinkujúci hrajú Cisárove nové šaty) a v úplnom závere, keď herci dynamicky zaplnia javisko sánkovaním (drevené sánky sa hýbu vďaka kolieskam).

Dominujúcou farbou scény aj kostýmov je biela. V nej sú odetí všetci mesiačikovia. Časť z nich stvárňujú študenti či čerství absolventi a absolventky bábkoherectva, ktorí tiež animujú bábky v troch vložených príbehoch. Do hereckej (mesiačikovskej) skupiny patria aj hráč na base (Michal Šelep), klarinetistka (Martina Kamenská) a akordeonistka (Marcela Cmorejová). Na javisku sú prítomní takmer celý čas, sú sluchovým, no aj vizuálnym podnetom. Autor hudby Juraj Haško skomponoval klezmerom inšpirovanú hudbu, jeho výraznú linku tvoril práve klarinet.

V špecifickej situácii sa ocitli herci. Pri práci s takýmto textom sú odkázaní najmä na vonkajšie znaky postáv. Nemajú priestor na kreovanie prerodov hrdinu, keďže ide o typové, nie charakterové úlohy. Nikto však nepodľahol povrchnosti, nežiaducemu karikovaniu a pre všetkých hercov platí, že ich práca s veršom bola dobrá (verš ich viedol aj k dôraznej artikulácii). Niektorí prekvapili aj dobrým spevom, čo je prejav, ku ktorému sa v repertoári SND nedostanú často, hoci v minulosti svoje kvality v tomto smere už preukázali (Monika Hilmerová a Roman Poláčik).

Monike Horváthovej stvárňujúcej September pomohol pri kreovaní postavy aj kostým. Herečka akcentujúca učiteľskú povahu tohto mesiačika zmiešala v prejave prísnosť a jemnosť. Jej rekvizitou bola tenká palička na ukazovanie a pracovala aj s výraznými okrúhlymi okuliarmi na šnúrke, ktoré si mohla chytaním za obrubu naprávať či dávať dole a nasadzovať.

Kostým Strigy Macochy, ktorú stvárňuje Monika Hilmerová, je od ostatných odlišný štýlom aj jasnými farbami. Výtvarníčka Katarína Hollá pracovala s ideou kroja, použila kvetové ornamenty, ktoré môžu evokovať aj matriošku. Zrkadlo, ktorého sa Macocha pýta na krásu, nápadne pripomína mobilný telefón a je dozdobené trblietkami a farebnými pierkami. Na tejto postave (na prejave herečky aj kostýme) je v inscenácii postavený aj moment prekvapenia. V závere príde „na metle“, výrazne premenená, so sivým líčením celej tváre, nový odev prezrádza jej skutočnú povahu. Až to je pre detských divákov chvíľa, keď sa naozaj boja, pretože Marušikno možné umrznutie bolo scénicky stvárnené veľmi nenásilne – herečka ležala v bielej plachte, akoby len spala, bez náznaku diskomfortu či ohrozenia. Hilmerová teda ponúka skôr distingvovanú Macochu bez prvoplánových charakteristík a neskôr sa radikálne premení na „škriekavú“ Strigu.

Jana Kovalčiková ako Maruška má dlhé jednofarebné šaty a vyvýšené uzavreté topánky. Keď ju Striga Macocha vyháňa do mrazu, ovinie si okolo krku farebný šál. Ani chvíľu nepostojí, hýbe sa pri každej replike. Je dievčenská, veselá, pôsobí bezstarostne, a to aj v ťažkej chvíli, keď prosí Januára o pomoc. Z hravého uchopenia postavy neustupuje, ani keď Nebojsovi, ktorý znova odchádza do sveta naučiť sa báť, hovorí, aby jej prišiel na svadbu. Vtedy primieša do intonácie aj trocha „lišiackosti“, pretože vie, že touto poznámkou u neho vyvolá dôležitú reakciu.

Nebojsa Richarda Autnera je sebavedomý, nie však namyslený. Výraz slušnosti do jeho odevu vnieslo vrstvenie: má košeľu, vestu aj kabátec. Rovnako ako Maruška aj táto postava je lineárna a neprechádza zásadným vývojom. Až v úplnom závere, keď sa prvýkrát skutočne bojí, môže herec ponúknuť novú polohu. Nemá však na to v takto napísanej situácii priestor, ostáva mu iba rýchle zbehnutie na proscénium, odkiaľ osloví deti a zdôverí sa im, že sa bojí.

O text i akcie sa najviac mohol oprieť Martin Šalacha. Vedie divákov celým predstavením, zobrazuje rozprávkara Januára aj mesiačika. Má množstvo akcií i rekvizít, s ktorými môže pri kreovaní postavy pracovať – od konferenciérskej paličky po voz. Jeho zvršok je ponáškou na vojenský kabát, doplnený o zvončeky. Klobúk má zdobený perami. Martin Šalacha sa tak stal výrazným principálom – svojím herectvom, nasadením (počas celého predstavenia) aj kostýmom, ktorý mal i zvukový efekt.

Nebojsa bude nepochybne vyhľadávanou súčasťou repertoáru Činohry Slovenského národného divadla. Inscenácia je výtvarne okúzľujúca, efektná i efektívna, no nie je jednoznačná. Jej problém začal už pri texte, ktorý na prvý pohľad núka veľa, no za jeho bohatosťou sa ťažšie hľadajú posolstvá aj materiál, o ktorý by sa herci a herečky mohli oprieť.


[1] Ľubomír Feldek. Spisovateľ a rozprávkar. In DRGOŇA, Mário – ABRAHÁMOVÁ, Darina. Nebojsa [bulletin k inscenácii]. Bratislava : SND, 2022, s. 26.

[2] Dostupné v inscenačnom bulletine na s. 17, ale aj online: https://kultura.sme.sk/c/22911814/ako-sa-vymysla-rozpravka-cinohra-snd-pripravuje-pre-deti-novinku-nebojsa.html

[3] Veľa detí sa s viazaným veršom stretá buď v im ťažko pochopiteľnej archaickej alebo súčasnej nekvalitnej podobe. Preto je kvalitný Feldekov verš v tomto kontexte vítaný.

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Uverejnené: 22. septembra 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT. Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.

Go to Top