Divadlo Jána Palárika v Trnave

Divadlo (z) poézie na javisku Divadla Jána Palárika nie je predchnuté sentimentom minulých čias a napriek istým faktografickým presahom nemá ani ambíciu prehnane historizovať. Hoci inscenácia vznikla pri príležitosti 40. výročia založenia profesionálneho divadla v Trnave (v tom čase Divadla pre deti a mládež), nie je veľkým glorifikujúcim opusom, ktorý by azda podľa niečích predstáv viac prináležal takejto oslave.

Režisér Emil Spišák sa v trnavskom Kamennom chodníčku k Urbánkovi i folklóru hlási. Ale v interpretačne novom odpoetizovanom kontexte. Žánrovo je jeho inscenácia návratom k modelu ľudovej komédie so spevmi a tancami, vytónovaná prvkami ľahkej irónie. Tam, kde Urbánek spieva o láske, podsúva Spišák potreby tela. Tam, kde Urbánek narieka nad (mravnou) chudobou spôsobenou tvrdosťou srdca, Spišák manipuluje a spriada prospechárske intrigy.

V októbri 2013 obletel internet článok britských novín The Guardian. Jeho názov znel „Prečo sa mladí Japonci vzdali sexu“ a opisoval zvláštny sociologický trend – rastúci počet obyvateľov Japonska do 35 rokov, ktorí sú dobrovoľne single a nevyhľadávajú trvalé vzťahy ani sexuálnych partnerov. Článok okrem iného poukázal na fakt, že títo ľudia si nedostatok skutočnej blízkosti kompenzujú pomocou virtuálnej reality – príkladom za všetky bol v článku muž, u ktorého dokáže vyvolať sexuálne vzrušenie iba sledovanie ženských robotiek v počítačovej simulácii. Na druhej strane, zhruba v rovnakom čase sa v médiách písalo o robotovi Kenjim, naprogramovanom prejavovať lásku. Napriek istým komplikáciám s Kenjim jeho stvoriteľ, Dr. Akito Takahashi, vyjadril úprimnú vieru, že „jedného dňa budeme žiť bok po boku s robotmi, budeme ich milovať a oni budú milovať nás.“ Nuž, znie to trochu desivo, ale úroveň technologického pokroku nás presviedča o tom, že táto vízia Dr. Takahashiho sa raz zrejme naozaj môže stať skutočnosťou. A či už je táto túžba prirodzená alebo zvrátená, je možné predstaviť si výhody takého spolužitia. Kým človek je tvor emocionálne komplikovaný, nestály, ťažko predvídať jeho konanie, ktoré je pričasto v rozpore s jeho slovami, robota možno naprogramovať podľa prianí jeho majiteľa. Aspoň zdanlivo.

Fínske divadlo a jeho dramatika sú slovenským divadelníkom i divákom takmer neznáme. Aj keď má divadlo vo Fínsku pevné korene a funguje tam rušný divadelný život, do slovenských kontextov sa dráma či divadelný impulz z tejto severskej krajiny dostane ojedinele (najčastejšie len vďaka komédiám Bengta Ahlforsa). Preto výber titulu Malé peniaze od súčasnej autorky Sirkku Peltoly je ďalším dobrým dramaturgickým ťahom Divadla Jána Palárika v Trnave.

Mať naraz tri milenky, na každé dva dni v týždni jednu a navyše všetko letušky, očarujúce stvorenia vlniace bokmi v perfektne zladených uniformách – Marc Camoletti vo svojej hre, zdá sa, zhmotnil všetky klišé mužských fantázií. Jej hlavný hrdina, parížsky architekt a bonviván Bernard, má na polygamiu patent – pri hľadaní partneriek sa spolieha na výberové kritériá najlepších aerolínií a milostný život si organizuje podľa ich letových harmonogramov.

Divadlo Jána Palárika v Trnave prinieslo svojim divákom na konci sezóny svetovú klasiku. Uviedlo symbolistickú hru od Henrika Ibsena - Divá kačka. Hra je považovaná za najlepšiu Ibsenovu drámu ľudskej duše, ktorá sa zmieta medzi pravdou a klamstvom. Dráma vzťahu, lásky a obety je vo svojej podstate blízka aj dnešnému človeku. Ten sa v súčasnom období ťažkých sociálnych podmienok tiež uchyľuje k pretvárke, ktorá ho robí šťastnejším. Popritom sa vytráca pravda, ktorú ale netreba vždy a za každých okolností zverejňovať.

Text humoristu a trnavského lokálpatriota Benjamína Škreka Parva Roma (Malý Rím) s ľahkosťou reflektuje históriu Trnavy, s ňou spojené notoricky známe osobnosti a s nadhľadom poukazuje na špecifiká nielen Trnavčanov, ale slovenského národa vôbec. Historický prierez zahŕňa príchod Cyrila a Metoda, Bavorov, Hunov, trnavských futbalových fans a zároveň náhľad na dnešnú dobu.

Dramatik Miro Gavran napísal ďalšiu hru, v ktorej dominujú „pikantné“ témy mužsko-ženských vzťahov – v Pandorinej skrinke vytvoril trojuholník dvoch mužov, jednej ženy a príbeh, ktorý nie je zvláštny takmer ničím, iba ak svojou každodennosťou. Gavran nevytvára charaktery, pracuje s typmi a nenamáha sa ani so zálpletkou - ide o remeselne zručne napísanú konverzačku. Otázna je však javisková interpretácia režiséra Ladislava Kočana, ktorý Pandorinu skrinku naštudoval vo svetovej premiére.

Čoraz menej ľudí si pamätá, čím komunizmus vlastne bol. Ľudský mozog má tú šťastnú vlastnosť, že vytesňuje udalosti, ktoré sú nepríjemné a uchováva len to pekné. Preto počujeme mnoho ľudí vzdychať, že za komunizmu bolo všetko oveľa ľahšie, oveľa lepšie. Už zabudli, aké to naozaj bolo. Ďalší si komunizmus nepamätajú, lebo ho nikdy nezažili. Po ´89 sa o minulosti nehovorilo, pretože ľudia neboli zvyknutí hovoriť. A teraz? Teraz už je to tak dávno, že sa to už nikomu nechce vyťahovať.

I neznalci fantasy už počuli o Plochozemi anglického autora Terryho Pratchetta. Nomen omen, je to plochá zem, ktorú podopierajú štyri slony, ktoré sa vezú na obrovskej korytnačke.