Divadlo Jána Palárika v Trnave

Dramatik Miro Gavran napísal ďalšiu hru, v ktorej dominujú „pikantné“ témy mužsko-ženských vzťahov – v Pandorinej skrinke vytvoril trojuholník dvoch mužov, jednej ženy a príbeh, ktorý nie je zvláštny takmer ničím, iba ak svojou každodennosťou. Gavran nevytvára charaktery, pracuje s typmi a nenamáha sa ani so zálpletkou - ide o remeselne zručne napísanú konverzačku. Otázna je však javisková interpretácia režiséra Ladislava Kočana, ktorý Pandorinu skrinku naštudoval vo svetovej premiére.

Čoraz menej ľudí si pamätá, čím komunizmus vlastne bol. Ľudský mozog má tú šťastnú vlastnosť, že vytesňuje udalosti, ktoré sú nepríjemné a uchováva len to pekné. Preto počujeme mnoho ľudí vzdychať, že za komunizmu bolo všetko oveľa ľahšie, oveľa lepšie. Už zabudli, aké to naozaj bolo. Ďalší si komunizmus nepamätajú, lebo ho nikdy nezažili. Po ´89 sa o minulosti nehovorilo, pretože ľudia neboli zvyknutí hovoriť. A teraz? Teraz už je to tak dávno, že sa to už nikomu nechce vyťahovať.

I neznalci fantasy už počuli o Plochozemi anglického autora Terryho Pratchetta. Nomen omen, je to plochá zem, ktorú podopierajú štyri slony, ktoré sa vezú na obrovskej korytnačke.

Zaujať dnešné deti, ktoré vyrastajú na počítačoch a televízoroch niečím nedigitálnym je pomerne náročná úloha. Klasické rozprávky o princeznách ťažko obstoja v konkurencii High School Musical alebo Hannah Montany a boj medzi dobrom a zlom nahradili akčné filmy a počítačové hry.

Ivan Stodola patrí medzi špičku slovenských dramatikov, ktorý tvorili pred 1. svetovou vojnou, medzi vojnami a aj po 2. svetovej vojne. Do jeho tvorby patria komédie, tragédie aj historické hry. Vyjadroval sa kriticky k aktuálnym udalostiam aj k spoločenskej situácii. Jeho tvorba prezrádza, že od prvopočiatku bol odvážnym autorom. Ako lekár cítil potrebu nielen liečiť ľudské telo, ale aj neduhy spoločnosti. A ak už ich nevedel vyliečiť, aspoň na ne poukázal.

Hoci Miro Gavran nepatrí medzi autorov veľkých filozofických tém, jeho hry sú skôr bulvárnejšieho charakteru, vie priniesť okrem manželských komédií aj zaujímavejšie témy. Vo svojich hrách sa rád pohráva s ilúziou, so skĺbením fikcie a skutočnosti, aby nikto nevedel rozoznať, čo z toho je vlastne pravda. Svetom jeho postáv býva divadlo, jeho prelínanie sa so skutočnosťou.

Po zmenách v dramaturgickom pláne Divadla Jána Palárika v uplynulých mesiacoch sa v programe ustálilo meno slovinského dramatika Vinka Moderndorfera, hoci s inou hrou, ako sa pôvodne očakávalo. Jeho Truth story prišiel režírovať hosť Patrik Lančarič.

V Divadle Jána Palárika pokračujú v chvályhodnej tradícii rozprávok pre deti. Najnovší titul však sľubuje zábavu alebo aspoň príjemné spomienky aj dospelým. 800 míľ po Amazonke od Julesa Verna zdramatizoval Arnošt Goldflam, český herec, režisér a pedagóg a 14. decembra 2007 ju odpremiéroval v Brne. Trnavská dvojica Martin Gazdík a Viktor Kollár ho o pár týždňov predbehli a inscenáciu uviedli v Trnave.

Nová dráma má na Slovensku dlhodobo biednu pozíciu. Možno aj preto, že divadlo a dramatická literatúra sa veľmi často nechávajú ovplyvňovať rôznymi politickými silami. Pred rokom 1989 si uzurpovala monopol nad novou tvorbou štátostrana. V prvých rokoch po zmene politického systému bol najviditeľnejší korumpujúci vplyv peňazí, respektíve ich nedostatok.

Milan Jedlička, vedúci katedry marketingovej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave napísal svoju druhú hru. Prvú, s názvom Korytnačina, uviedlo Divadlo Jána Palárika v Trnave v roku 2005. Svoju druhú hru ponúkol Jedlička tomu istému divadlu. To ju prijalo a Bola raz jedna dedina... mala premiéru 13.10.2007. Bohužiaľ.