Divadlo Jána Palárika v Trnave

Divadlo Jána Palárika v Trnave tvorí aj pre detských divákov a diváčky. Ponúka im vlastné inscenácie, no i pravidelné hosťovania iných divadiel, program Čítam, či tu i rôzne tvorivé dielne. K starším inscenáciám, ktoré majú na repertoári (Traja tučniaci, Modrý vták a Malý princ) pribudla Veľryba Gréta.

Divadlo Jána Palárika v Trnave prechádza pod novým vedením značnou reštrukturalizáciou a možno prežíva svoj kľúčový medzník v nasledujúcom profilovaní. S novou riaditeľkou Zuzanou Hekel sa aktualizovala webová stránka, zaviedol sa magazín divadla, zmenil sa systém abonentských skupín a čo je pre publikum najzjavnejšie, repertoár postupne mení svoju dovtedajšiu poetiku. Po dokumentárnej dráme Kopanec (ktorá mala dve nominácie na cenu DOSKY), Ballekovom výtvarne a interpretačne ambicióznom Tanci smrti, pozvalo divadlo Andreja Kalinku a jeho spolupracovníkov k naskúšaniu autorskej inscenácie Temperamenty (ako sa očesať vo vetre a nezahodiť srdce).

Stredoveké či novoveké európske tance smrti (fr. danse macabre, švéd. Dödsdansen, špan. Danza general de la muerte atď.) mali rôznu žánrovú a druhovú podobu, t. j. nešlo vždy iba o tanec postavy Smrti v kostýme kostlivca či umrlca, ale aj o piesne o smrti, výtvarné diela či prozaické alebo básnické diela s témou smrti a postavami, ktoré mali uľahčiť pochopenie dôležitosti života a prípravy na smrť. V stredovekom divadle často išlo o rad dramatických útvarov, v ktorých je síce Smrť hlavnou a alegorizovanou postavou, ale spolu s inými postavami – najčastejšie alegóriami cností – sprevádzajú človeka do doby jeho skonu tak, aby sa poučil či niečo nové naučil. Najznámejším stredovekým „tancom“ smrti je v tomto zmysle hra – moralita Everymen (Ktokoľvek), ale patrí sem napríklad aj mezopotámsky Rozhovor samovraha so svojou dušou alebo súčasný Ionescov text Kráľ umiera atď.

O živote Williama Shakespeara toho vieme relatívne málo: medzery v jeho životopise vytvárajú priestor na rôzne fabulácie, domnienky či dokonca spochybnenia. Svedectvom o jeho existencii zostávajú najmä dramatické texty a básne, ktoré inšpirovali a inšpirujú divadelníkov po celom (západnom) svete. Je preto prirodzené, že s odstupom niekoľkých storočí máme tendenciu vnímať tohto velikána najmä skrz jeho hry ako spisovateľa – dramatika. Mimovoľne tak možno trochu zabúdame, že Shakespeare bol nielen dramatickým autorom, ale aj divadelníkom – hercom.

„Človek človeku je vlkom, nie človekom, kým nepozná, aký je.“ Známy výrok z Plautovej komédie Asinaria parafrázoval a použil na charakterizáciu dobovej spoločnosti už anglický filozof Hobbes vo svojom diele Leviathan, kde hovorí o spoločnosti v jej prirodzenom stave, v ktorom je človek človeku vlkom, trpí osamelosťou a núdzou, je biedny a brutálny. I keď Hobbes hovoril o anglickej spoločnosti v 17. storočí, tento výrok možno bez pochýb aplikovať i dnes. Nárast agresivity, násilia, rasovej neznášanlivosti je alarmujúci. Netreba osobitne pripomínať nedávny prípad Filipínca Henryho alebo rovnako nezmyselnú smrť Daniela Tupého. Na spoločenský diskurz o násilí, ktoré je skryté a potlačované aj v mnohých z nás, preto nadviazali aj tvorcovia DJP inscenáciou Kopanec (Der Kick).

Hra Na druhom brehu (Das große Feuer) je napísaná ako rozprávanie, bájka o staronovej podobe nášho sveta. Je metaforou o hľadaní miesta pod slnkom, kde sa razom môže jednotlivec ocitnúť na druhom brehu. Na brehu, kde potrebuje pomoc a podporu tých druhých – šťastnejších, bohatších, spokojnejších, ktorí netrpia núdzou.

Trnavské divadlo prinieslo v čase adventu hru pre rodiny s deťmi od belgického autora Mauricea Maeterlincka Modrý vták. Hra o hľadaní modrého vtáka od predstaviteľa symbolistickej drámy, básnika, esejistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ktorý opustil advokátske povolanie a písal výhradne po francúzsky, je emblémovou hrou, po ktorej tvorcovia siahajú, aby ľuďom pripomenuli hodnoty ako ľudskosť, empatia, láska a dobro, a aby nezabudli na to, v čom je ukryté šťastie, keď sa nezmyselne plahočia za vzdialenou predstavou ideálneho sveta. A hlavne vtedy, keď si znova potrebujeme pripomenúť, v čom je podstata ľudského života.

Deti verzus rodičia, generačný stret, skostnatené názory chrániace pohodlie a proti nim mladosť, ktorá chce veľa, ale je bez poriadku a pravidiel. Príbeh Clementovej hry zachytáva štvorčlennú rodinu – rodičov a dve dospievajúce deti. Rodina sa riadi pravidlami, ktoré spísali rodičia. Sami vyrástli v rodinách prísne autoritatívnych, a preto od začiatku sformulovali vlastný „demokratický“ zákonník. Chceli sa tak vyhnúť nedemokratickým metódam. Do príbehu vstupujeme s nimi vo chvíli, keď vrcholí kríza rodinného parlamentarizmu a zlyhávajú demokratické mechanizmy. Idealizmus rodičov-zákonodarcov sa, ako inak, ocitol v slepej uličke otcovej demagógie a absolútnej moci nad rodinou.

Hra, ktorú Tolstoj napísal na podklade skutočnej udalosti z blízkej dediny, mala v spisovateľových časoch slúžiť azda ako burcujúca aktualita, varovanie pravoslávneho ľudu Ruska pred závisťou, chamtivosťou a bezbožným smilstvom, ktorými boli, spolu s výdatným alkoholizmom, presiaknuté všetky vrstvy spoločnosti (ako to napokon majstrovsky vykreslili aj Gogoľ a iní). Pádne zobrazenie spoločenského nešváru je nakoniec jednou z tvárí časového umenia, akým je divadlo, a preto mohla hra vo svojej dobe, v dobe obmedzených možností šírenia informácií, zaujať široké vrstvy publika – napriek tomu, že nemá skutočný, živý a nadčasový dramatický nerv.

Inscenácia hry súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva Letné osy, ktoré nás štípu ešte aj v novembri, v réžii Michaela Vyskočániho, sa dotýka mužsko-ženských vzťahov, problematiky ich ľúbostných citov, ako aj hľadania lásky v univerzálnom rozmere. Tvorcovia tejto trnavskej inscenácie predostreli zložito poprepletaný trojuholník v napätom chvení vzájomného zraňovania.