Generačné nezhody voľakedy a dnes

Dramaturgia: Miroslava Čibenková
Scéna: Katarína Žgančíková
Kostýmy: Zdeněk Šánsky
Hudba: Marián Kokavec ml.
Réžia: Ladislav Kočan
Hrajú: Tatiana Kulíšková, Vladimír Jedľovský, Barbora Bazsová, Martin Križan
Premiéra 14. marca 2009 v Divadle Jána Palárika v Trnave
Ivan Stodola patrí medzi špičku slovenských dramatikov, ktorý tvorili pred 1. svetovou vojnou, medzi vojnami a aj po 2. svetovej vojne. Do jeho tvorby patria komédie, tragédie aj historické hry. Vyjadroval sa kriticky k aktuálnym udalostiam aj k spoločenskej situácii. Jeho tvorba prezrádza, že od prvopočiatku bol odvážnym autorom. Ako lekár cítil potrebu nielen liečiť ľudské telo, ale aj neduhy spoločnosti. A ak už ich nevedel vyliečiť, aspoň na ne poukázal.
Divadelný ústav v Bratislave vydal v roku 2005 súborné dielo Ivana Stodolu. Na tejto náročnej dvojdielnej publikácii má výrazný podiel zostavovateľ Ján Sládeček. Súborné dramatické dielo I. a II. obsahuje 35 hier, vrátane filmového scenára, bábkovej hry a televízneho scenára; doteraz neznáme Stodolove tituly, ako aj pôvodné, necenzurované texty, ako boli publikované v období prvej Československej republiky.
K jednému z predtým nepublikovaných, neinscenovaných a neznámych textov sa dostal aj režisér a herec Divadla Jána Palárika v Trnave Ladislav Kočan. Vlastne ide o texty dva. Prvým je žart Kto bude pánom v dome, druhým hra Voľakedy a dnes. Základnou témou týchto hier je vzájomné spolužitie žien a mužov, od prvých rozpakov pri stretnutí, skrývaní sa pred rodičmi až po dlhoročný vzťah plný stereotypov.
V žarte Kto bude pánom v dome naozaj ide o to, kto bude pánom v dome: či manželka Želka (Barbora Bazsová) alebo manžel Jurko (Martin Križan). Želka má pri získavaní moci v domácnosti výhodu ženských zbraní, ktorými môže a chce svojho manžela, ktorý ju napriek tomu, že sa snaží zachovať vážnosť, veľmi ľúbi.
V krátkom skeči nebol čas na vytvorenie živých charakterov – išlo skôr o demonštrovanie typického súperenia mladých manželov o to, kto bude hlavou rodiny. Túto tému autor zachytil vo vtipných, i keď značne zjednodušujúcich dialógoch. Želka, majúca značnú prevahu nad svojím manželom, musí mu uznať, že je v pánom v dome on len pre jednoduchý ženský strach – strach myší. Prítomnosť myši však jej manžel len predstiera. Ide teda o nikdy nekončiaci boj.
Režisér sa pokúsil zostať pri pravdivosti a zobraziť situáciu čo najrealistickejšie. Tá však neposkytuje priestor na rozohrávanie psychológie postáv, ale na skratkovité ironizovanie nastolenej témy. Text ponúka nadsádzku a hyperbolu, herci však ostali pri stvárňovaní svojich postáv umiernení.
Hra Voľakedy a dnes situáciu hercom nezjednodušuje, avšak ponúka možnosť hrať sa s protikladmi manželského a partnerského života voľakedy a dnes. V prvej časti Voľakedy ide o návštevu mladého právnika Kruliša (Martin Križan) u svojej milej Miliny (Barbora Bazsová). Ich vzťah je „moderný“ (v úvodzovkách, pretože pre súčasníka je už i to zastarané), a preto je zdrojom konfliktov v Milinej rodine, kde je nemysliteľné, aby dievča šlo s mládencom do kina. Napokon všetko dobre dopadne a deti s úctou poprosia o požehnanie rodičov.
Ani Barbora Bazsová, ani Martin Križan nevyužili potenciál svojich postáv. Tak ako v prvej časti, ich spoločné scény si žiadali viac preháňania a menej realizmu. Mohol sa vytvoriť viacvrstvový kontrast: medzi zastaranými názormi rodičov a ich modernými názormi na vzťah a medzi ich vtedajším modernizmom, ktorý je ale dnes už pre divákov tiež zastaraný. Tento trojvrtstvový kontrast (rodičia – deti – diváci)mal byť zdrojom komiky a úprimného smiechu divákov, ktorí by sa aj sami mohli v jednotlivých situáciách spoznať.
Viac komiky vtisla do svojej postavy Tatiana Kulíšková v úlohe Matky. Jej prehnané gestá a spevavá (nie však vidiecky spevavá!) intonácia prezradzovali nadhľad. Jej Matka bola hlavou rodiny, i keď vedela v pravej chvíli manželovi ustúpiť.
Vladimír Jedľovský sa predstavil v úlohe Otca. Ťažko si jeho dôstojný vzhľad a zvučný hlas stotožniť s postavou muža pod papučou. Tieto vonkajšie znaky skôr fungovali v časti Voľakedy, kde Jedľovský stvárnil Otca, ktorý je nad vecou, ironizuje správanie mladého páru a hoci im praje, neodpustí si štipľavú poznámku.
V časti Dnes predstavil Jedľovský Otca ako typického „papučového kráľa“ v župane pred televízorom pri futbale. Druhá časť Stodolovej hry je tiež o mladom páre, ktorý sa príde ukázať rodičom, avšak inak ako predtým – vo vzťahu ide skôr o sex ako o lásku, manželstvo je len druhoradé, popri peniazoch a zábave. V tejto časti sa režisér pokúsil poukázať na nezdravo fungujúce vzťahy mladých ľudí, ktorí majú vzor vo vzťahu svojich rodičov, kde tiež vládne neúcta, irónia a stereotyp. Ide o povrchovo fungujúce manželstvo, kde rodičia spolu žijú iba naoko – v byte predelenom presne na dve polovice.
Tatiana Kulíšková sa opäť zhostila svojej roly dobre – stvárnila ženu, ktorá sa chce vymaniť z ubíjajúceho manželstva, chce zostať mladá, a nenechá si ujsť jedinú príležitosť, aby svojho muža „nepodrypla“.
Zosúčasnenie mladého páru – futbalista Heliodor a Milina – zostalo skôr v rovine vizuálnej. Krikľavo ružové pančuchy, krátka suknička, strapaté vlasy u Miliny, mikina a šatka na hlave u Heliodora, to malo charakterizovať životný štýl dnešnej mládeže. Aj ich slovník už obsahov súčasné výrazy. Škoda, že súčasnosť zostala len v povrchových zmenách. Chýbala akcia, dynamika, situačná komika. Jediným pokusom o zdynamizovanie boli Heliodorove brankárske výpady.
Text má potenciál, aby z neho dobrý režisér urobil priam frašku. Postavy sú len načrtnuté, sú to figúrky. Pokiaľ sa s nimi tvorcovia pohrajú, zdôraznia a ešte viac zosmiešnia ich parodované vlastnosti, z hry Voľakedy a dnes by mohla byť inteligentná komédia pranierujúca generačné nezhody. Keď sa však ostane len v rovine povrchnej demonštrácie – za všetko hovoria plechovky koly a čipsov v druhej polovici, s ktorými sa nehrá, ale iba demonštrujú, že sme v súčasnosti – žiadaný účinok zaniká. A aj diváci sa len demonštratívne pousmejú.

Dária Fojtíková Fehérová

Absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť a postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Predmetom jej záujmu je súčasná slovenská dramatika, tendencie a nové smery v inscenovaní, ako historička skúma osobnosti slovenskej divadelnej réžie. Venuje sa aj ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt. Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2022 ako vedúca Centra výskumu divadla. S festivalom Nová dráma spolupracuje od roku 2009, v roku 2025 sa stala jeho riaditeľkou. V súčasnosti je podpredsedníčkou Slovenského centra AICT a zastupuje Slovensko v medzinárodnom ExCome. Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom), autorkou kapitoly Činohra 1949 – 1956 v publikácii Dejiny slovenského divadla II., je autorkou odborných štúdií v odborných časopisoch a zborníkoch a venuje sa aj divadelnej recenzistike. Pohostinsky prednáša na Akadémii umení v Banskej Bystrici.