(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2022/2023

Home/2022/2023

Kamil alebo život šteňaťa

Umelecký šéf banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí, režisér Marián Pecko, má s poľským divadlom väzby už od roku 1995 a osobná známosť ho spája aj s Martou Guśniowskou. Tvorba tejto dramaturgičky, režisérky a predovšetkým dramatičky sa už etablovala i v slovenských divadlách. Existuje dovedna osem inscenácií jej hier v bratislavskom, bystrickom, žilinskom a košickom bábkovom divadle, ale aj v Slovenskom komornom divadle v Martine a na Katedre bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Tentokrát napísala hru priamo na objednávku Bábkového divadla na Rázcestí. Volá sa tak ako jej hlavný hrdina – Kamil.

Určite, určite niečo sa prihodí, určite niečo bude sa diať

Český režisér a pedagóg Katedry alternatívneho a loutkového divadla na pražskej DAMU Jiří Adámek Austerlitz je etablovaný tvorca a za svoje inscenácie v divadlách aj rozhlase získal viacero ocenení. Svoj špecifický divadelný jazyk („divadlo otvírajících se úst, slov a zvuků, objektů, divadlo na pomezí koncertu a výtvarné instalace“ ) rozvíja aj v združení Boca Loca Lab. Slovenskí diváci mohli vidieť jeho inscenáciu Z knihy džunglí (Divadlo Minor Praha, 2007), ktorá bola súčasťou programu medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica 2008. Ešte predtým hosťovali v bratislavskom Štúdiu 12 jeho inscenácie Tiká tiká politika (2006) a neskôr Vetřelec (2007). V sezóne 2022/2023 naštudoval v Bratislavskom bábkovom divadle svoju prvú slovenskú inscenáciu Hugov svet.

Timravovsko-vajdičkovský rok na dedine

V roku 1948 sa davy divákov valili na každú z repríz novej inscenácie začínajúceho režiséra Karola L. Zachara Rok na dedine. Režisér v čase napätej politickej atmosféry, keď komunistický režim už pomaly, ale neodvratne prenikal do všetkých sfér spoločenského života, ponúkol publiku na osnove jednoduchého príbehu odohrávajúceho sa v priebehu štyroch ročných období sympatický folklórny obrázok o krásach nášho vidieckeho života. Michal Vajdička sedemdesiatpäť rokov od legendárnej Zacharovej premiéry taktiež predstavil inscenáciu odohrávajúcu sa približne rok v malej tuzemskej dedine.

Pohľad cez okno – a inde…

Väčšina inscenácií, ktoré v poslednom období v Činohre Slovenského národného divadla režijne pripravil Roman Polák, vzniklo na základe literárnych predlôh svetoznámych prozaikov ako Viktor Hugo, Lev Nikolajevič Tolstoj, Thomas Mann, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Aľa Rachmanovová, Péter Esterházy a i. Často sa rôznym spôsobom podieľal aj na ich scenáristickom spracovaní, najčastejšie ako autor dramatizácie. Nie je tomu inak ani pri poslednej réžii – svetoznámom románe talianskeho prozaika Alberta Moraviu Konformista z roku 1951, kde však v rámci dramatizácie na niektorých miestach akcentoval iné motívy, dokonca odlišné aj od filmovej verzie románu s rovnomenným názvom.

V jednoduchosti je krása?

Prešovské divadlo Viola sa snaží ulahodiť chuťovým bunkám divákov novou inscenáciou komédie pre gurmánov Bon appetit!, ktorú uviedlo vo februári. Po dvanásťchodovom menu v hre Odamšeneodam tentokrát nejde o degustačnú večeru, skôr o výlet do histórie gastronómie. Na javisku sa stretávajú tri autorky a jeden autor prvých kuchárskych kníh v dejinách. Napriek tomu, že historicky by ich stretnutie možné nebolo, rovnako ako v predchádzajúcej inscenácii to tvorcovia zariadili.

Útrapy slovenského ľudu

Režisér Matúš Bachynec, ktorý je od augusta minulého roka umeleckým šéfom Divadla Andreja Bagara v Nitre, sa k inscenáciám próz Boženy Slančíkovej-Timravy vracia opakovane. Ešte na pôde Vysokej školy múzických umení uviedol v roku 2015 Všetko za národ alebo Apple Pie a o dva roky neskôr v trnavskom Divadle Jána Palárika Ťapákovcov. V najnovšej inscenácii Rozsobáše spojil päť Timraviných poviedok (Katera, U Kanátov, Príde čas, Žiadna radosť, Mocnár) bez príkras zobrazujúcich realitu života na slovenskom vidieku. Dramatizácia pôsobí ako komplexný širokospektrálny obraz dediny a jej obyvateľov.

Bratislavské zápasy na život a na smrť

Pod novým vedením sa DPOH dramaturgicky orientuje na súčasnú drámu a mestské témy – a Bratislava ich má neúrekom. Malé mesto v tieni Viedne sa pred vyše sto rokmi zmenilo na slovenskú metropolu a správou vecí verejných, a teda aj kvalitou života len pomaly dorastá tam, kam už dávno patrí svojou rozlohou a významom – na úroveň sebavedomého európskeho mesta. Ambíciou vedenia DPOH je pomôcť tomuto vývinu činoherným divadlom na úrovni doby i svojej lokácie. Takým, ktoré sa nespolieha na unifikovaný a osvedčený repertoár, ale prináša originálne témy stvárnené súčasnými dramatikmi a dramatičkami. A v tomto smerovaní sa divadlu naozaj darí. Najnovším dôkazom je inscenácia Pressburger Fight Club venovaná osobnosti Imricha Lichtenfelda, legendárneho židovského zápasníka, ktorý sa preslávil bojovým umením krav maga (boj zblízka).

Musí to byť dramatické? Nie, ale bodlo by to

Metaforická dokudráma – tvrdia tvorcovia v popise. V praxi to znamená, že repliky inscenácie vznikali kontinuálne kolektívnou tvorbou a zachytávajú osobné zážitky tvorcov aj spoločenské udalosti, ktoré nastali v priebehu skúšobného procesu. Nedostatočné a nedomyslené financovanie nezávislej (nielen) divadelnej kultúry na Slovensku je dlhodobým problémom, ktorý sa azda najviditeľnejšie prejavil počas pandémie. Upriamenie pozornosti však, bohužiaľ, neznamenalo nápravu. Potýkanie sa s pocitom nespravodlivosti a poníženia vyplývajúcim z finančnej podvýživy je ešte stále každodennou realitou niektorých nezávislých, no etablovaných divadelných súborov (v niektorých prípadoch ide o desiatky rokov!), SkRAT nevynímajúc.

Ivanov, čiže IBAHOB

Čechovove hry sú nestarnúcou klasikou – o tom niet sporu. Ak by som si však dovolila – čisto subjektívne a „nevedecky“ – rozdeliť ich na aktuálne a ešte aktuálnejšie, na vrchole pomyselného rebríčka by sa umiestnila jeho prvá „dlhá“ dráma, Ivanov. Prečo? Ujo Váňa, Čajka, Višňový sad, a najmä Tri sestry sú oveľa väčšmi než táto hra aj portrétmi dobových myšlienkových prúdení v ruskej spoločnosti. Postavy sa vášnivo zaoberajú okrem čisto osobných problémov aj stavom starostlivosti o vidiecku krajinu (Astrov), novými umeleckými formami (Treplev), podnikateľskými možnosťami spojenými s postupom priemyselnej revolúcie (Lopachin), drastickými rozdielmi života v Moskve a v zapadnutých guberniách (Máša, Oľga), snami o „budovaní nového života“ (Irina) a ďalšími témami. Ivanov je hrdinom stojacim do značnej miery mimo doby a spoločnosti, ktorá ho obklopuje. Jeho bolestivé bilancovanie životných úspechov a strát sa podobá dnes dobre známej kríze stredného veku, no keďže ho stvoril Čechov, a nie Viewegh, nesie v sebe „tajomstvo jedinečného charakteru“.

Problematické jatky košické

Bez toho, aby si kultúrny svet pripomínal výročia Williama Shakespeara, v prebiehajúcej sezóne až tri slovenské divadlá naštudovali jeho drámy, a to tie, ktorých uvedenia sú vždy malými sviatkami. Nesiahli totiž po tituloch neustále sa recyklujúcich na našich javiskách, ale po textoch náročných a pre tvorcov až nevyspytateľných. Juraj Bielik v trnavskom Divadle Jána Palárika inscenoval problémovú drámu Troilos a Kressida, kde však narazil na totožné komplikácie ako jeho niekoľkí domáci a mnohí svetoví predchodcovia – na žánrové ukotvenie hry, ktorá v časoch prebiehajúcej vojenskej invázie na území Ukrajiny pôsobí dokonca neujasneným názorom na tému militarizmu. Slávna, ale v našich zriaďovaných divadlách zriedkavo uvádzaná tragédia Macbeth v réžii Martina Čičváka v SND sa priveľmi zakuklila do koncepčnej intertextuality, no jasná interpretačná výpoveď o príliš ambicióznom politikovi ovládanom dominantnou manželkou (v dychberúcom podaní Petry Vajdovej) dostatočne priamo atakovala publikum. Trojlístok nekonvenčného shakespearovského výberu v marci uzatvoril košický Titus Andronicus v réžii Bielikovho spolužiaka z VŠMU a šéfa košickej činohry Antona Korenčiho.

Go to Top