Čo sa stane, ak sa nám detský sen splní?

Preklad a réžia: Michal Náhlík

Scéna kostýmy: Anita Szӧkeová

Pohybová spolupráca: Viliam Mikula

Účinkujú:

Judy: Jana Evelley

Fran: Svetlana Wittnerová

Sylvia: Zuzana Kúšiková

Johny: Matúš Buch, Boris Srník

Marcus: Samuel Gáfrik

Alex: Stanislava Kašperová

Hra britskej autorky Laury Wade (1977) Doma, som miláčik! bola po prvý raz uvedená v júni 2018 v Molde v Theatr Clwyd a vzápätí v National Theatre v Londýne. V roku 2019 bola hra ocenená Olivier Award for Best New Comedy. K tomu prestížnemu oceneniu sa ale L. Wade nedostala náhodou. Na svojom konte má niekoľko úspešných divadelných titulov, ako napr. Limbo (1996), 16 Winters (2000), Young Emma (2003), britskými kritikmi ocenenú hru Breathing Corpses (2005), Colder Than Here (2005) alebo Posh (2010) – vo filmovej podobe z roku 2014 The Riot Club. Okrem vlastných dramatických textov pre dospelých tvorí L. Wade scenáre divadelných hier pre deti, ale i dramatizácie klasickej literatúry. K textu L. Wade sa umelecký šéf, režisér a v tomto prípade i prekladateľ Michal Náhlík dostal sledujúc ocenené súčasné britské dramatické kusy, a tak po získaní autorských práv mohla byť hra zaradená do repertoáru Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Je zaujímavé, že touto hrou sa opäť, v relatívne (a ospravedlňujem sa za toto slovo) konzervatívnom meste, dostáva k divákom a diváčkam provokujúci divadelný titul. Veď, spomeňme aspoň za ostatných niekoľko sezón Dobrú, mami! o zvláštnom, osudovom vzťahu matky a dcéry; protivojnovú Hostinu dravcov; Trón milosrdenstva o nevere v hraničnej situácii pádu newyorských dvojičiek; či Teror ako paradoxný súdny proces po únose lietadla atď. Všetky spomenuté texty, rovnako ako i text Doma, som miláčik!, zasahujú publikum nutnosťou konfrontovať sa s vlastným svedomím, vnímaním sveta a hodnôt, v ktorých žijeme, ktoré si ctíme, prípadne so situáciami, v ktorých divadelné postavy ukazujú naše vlastné, úplne prirodzene ľudské, často šialené či hraničné správanie sa, ale aj istú mieru túžby vzoprieť sa, nebodaj vzdorovať.

Doma, som miláčik! rozpráva príbeh manželského páru, ktorý svoj domov, rovnako ako aj nastavenie životných priorít, ideovo i prakticky posunul do ňou idealizovaných a vysnívaných päťdesiatych rokov minulého storočia. Na prvý pohľad sa tak Judy stáva dokonalou ženou v domácnosti, jej vysnívaný deň sa skladá z upratovania a nekonečného radu drobností, ktorými vytvára pohodlie najmä pre manžela. Od vyhrievania papúč, až po perfektne naaranžované jedlo na podnose. Samozrejme, všetko v duchu päťdesiatych rokov, pretože veci musia byť, takmer ako v živom múzeu, skutočné. Minimálne navonok. Jedlo, prášok na pranie, odev, ale i zariadenie domu je v duchu päťdesiatych. Aspoň  obalom. Aj vymedzené role v domácnosti sú posunuté do toho obdobia. A teda, muž ako hlava rodiny buduje svoju nie celkom úspešnú kariéru, v ktorej ho stopercentne podporuje oddaná, večne usmiata a dokonalá manželka, ktorá má na starosti len domácnosť. A s ňou spojené výdavky. Blížiaci sa krach sa už nedá zastaviť. Nielen krach manželstva, v tomto prípade manžela túžiaceho po autentickej partnerke s vlastným názorom, chybami a ambíciami, ale aj krach finančný, pretože z jedného platu sa vysnívaný „luxus“ päťdesiatok trvalo udržať nedá. A hoci sa Judy pokúša finančnú situáciu riešiť ako najlepšie vie, a teda i klamstvami, je to nezvratné. To je však len jedna línia hry. Do tejto, v polovici 20. storočia ukotvenej domácnosti vstupuje energia a život 21. storočia aj cez ďalšie postavy, ktoré zvolenú bublinu nechápu. Sú to: Judyna matka – rebelka, dieťa kvetov; najlepšia priateľka Fran – prototyp súčasnej ženy, ambicióznej karieristky, v pozitívnom slova zmysle feministky užívajúcej si výdobytky modernej doby a práv; jej manžela Marcusa – podnikateľa, ktorého práve ženská emancipácia napokon zrazí na kolená a Johnyho šéfky Alex – krásnej, dravej mladej ženy. Energia 21. storočia vstupuje aj cez vnímanie súčasného sveta samotnými hlavnými predstaviteľmi spoza múrov ich domu. Zatiaľ čo Judy chápe moderný svet ako miesto zmätku a neestetickosti, pre Johnyho je to prirodzená realita, ktorú miluje a oceňuje, avšak doma ju musí popierať. A tak sa množia malé klamstvá a zastiera sa realita tvrdohlavou idealizáciou vzťahov i skutočnosti a rastie zúfalý boj o splnenie dávneho detského sna, o živote v dobe, v ktorej je zdanlivo všetko dokonalé. Ona veľmi chce, on sa popiera, pretože manželstvo v 21. storočí nefunguje na princípoch spred sedemdesiatich rokov.

Autorka v tomto texte ponúka vlastný, feminínny uhol pohľadu na dobu, na spoločenské konvencie, na vnímanie ženy v spoločnosti, na vzťahy nielen medzi mužom a ženou, ale aj medzi matkou a dcérou a medzi dvomi ženami, priateľkami. Nehodnotí, ale porovnáva politickú a spoločenskú situáciu v súčasnosti a v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Svojím textom doslova otvára dialóg s tvorcami, ale i s publikom, ktorí sa musia s nastolenými otázkami konfrontovať. Šokujúci záver predstavenia nastoľuje otázku o zodpovednosti za vlastné rozhodnutia, ale i otázky, akým spôsobom môže žena ovplyvniť fungovanie vzťahu, ako sa dokáže zaslepené, takmer fundamentalistické vnímanie spôsobu života, i keď v spočiatku v najlepšej viere a hravosti, obrátiť a vypomstiť. Každá ženská postava v tejto hre je iná a je nositeľkou iných hodnôt.

Režisér Michal Náhlík sa pokúsil cez tento silný textový základ do jedného priestoru vtesnať čo najviac energie prostredníctvom postáv, vnútornou dynamikou odlišných, vyvážených hereckých výkonov a výtvarne a hudobne jednoliateho celku. O scénografiu a kostýmy sa postarala Anita Szӧkeová, ktorá vytvorila na Malej scéne náhľad domu. Vstupné dvere ukrývajú horizont mesta v zákulisí. Na prvom podlaží sa nachádza kuchyňa s dobovými spotrebičmi a kuchynským stolom, z ktorej sa dostávame do ďalších, len tušených častí domu, na prízemí zas časť obývačky s typickým oblým vizuálom nábytku, samozrejme, všetko v dominantnej ružovej farbe, podfarbujúcej vysnívanú túžbu po dokonale „ružovom“ živote. Práve v kostýmovej časti si výtvarníčka dala záležať na diferenciácii postáv. Postavy Judy a Johnyho dokonale pripomínajú pár z päťdesiatych rokov: ružové šaty s typickou naberanou sukňou so zladenými lodičkami, ozdoby vo vlasoch, zástera s fodrami, peleríny a pod., prípadne typický pánsky strih obleku, kárované sako, príznačné traky a motýlik. Fran v elegantnom kostýme, koženej sukni a roláku či koženom outfite zas naznačuje módne výstrelky, nasledovanie tepu doby. Marcus je uvoľnený a bezprostredný v bielej košeli, ležérnom pieskovom saku, károvaných nohaviciach a topánkach bez ponožiek. Alex zas ako biznismenka v dokonale padnúcom nohavicovom kostýme. No a napokon Sylvia je v absolútnom protiklade ku svojej dcére Judy. Uvoľnená, farebná, hravá, s mnohými doplnkami, tetovaním a pohodlnými topánkami. Jednoducho nad vecou, sebavedomá, skúsená žena. Mimochodom, topánky sú tiež významným symbolom prezrádzajúcim dôležité informácie o svojich nositeľoch.

Hudobný výber z hitov dobovej americkej speváčky a herečky Doris Day, ktorá bola rebelkou a aktivistkou v boji za práva zvierat, divákov a diváčky podprahovo naladí. Znie už pred predstavením, počas prestávky a slúži i na predely jednotlivých scén, prípadne ako výborný fór vychádza z chladničky po jej otvorení. Keď je reč o hudbe, treba spomenúť i náznakovú choreografiu jive-u Viliama Mikulu nielen v závere inscenácie.

Jana Evelley, v hlavnej postave Judy, je presvedčivá a rozohráva jemné odtienky ženskej rafinovanosti, ale i uvzatej tvrdohlavosti, ba až zaslepenosti. Jej motivácie sú logické a premyslené, i keď tak na prvý pohľad nepôsobia. Svetlana Wittnerová si postavu Fran vychutnáva, čo je cítiť i na jej štylizácii sa na mestskú, povrchnú „fiflenu“, avšak za týmto vonkajším zdaním sa dá odčítať obyčajný strach ženy o svoj nerovný vzťah a vybudované postavenie v práci a spoločnosti. Zuzana Kúšiková v úlohe Sylvie je neopakovateľná, svoju postavu životom ostrieľanej, emancipovanej, slobodomyseľnej ženy, nepochopenej milujúcej matky (v medziach normy) a ženy v rokoch užívajúcej si život si na javisku vychutnáva. Alex v podaní Stanislavy Kašperovej je energická, jemne roztržitá s vhodne zvolenými komickými náznakmi. Johnyho v premiérovom obsadení hral trocha rozpačito Matúš Buch, avšak v reprízových predstaveniach za neho túto úlohu prebral Boris Srník, ktorý dokáže dominujúcej Jane Eveley dobre sekundovať. Jeho „Johny“ je uveriteľný a stvárnený s ľahkosťou, čím sú mnohé situácie konečne zdarne vypointované. Marcusa prekvapujúco prirodzene stvárnil Samuel Gáfrik, pričom na malej ploche dokázal z postavy vyťažiť verné polohy a ponúka aj odvrátenú stranu  mužskosti a mužnosti v 21. storočí, v dobe „me too“.      Inscenácia Doma, som miláčik! rozohráva vtipný, tragicko-smiešny príbeh s prvkami až čierneho humoru zozbieraný z množstva drobných epizód zo životov obyčajných ľudí a vytvára tak jeden univerzálny celok. Hovorí o  potláčanom Elektrinom syndróme, o popretí osobných ambícií, o tom, že každý človek chce byť šťastný, že každá generácia sa chce vymykať z tradícií a rebeluje, o tom, akú hodnotu má pre nás domov, o dôležitosti rodinných väzieb a priateľstva, a napokon i o tom, že i feministický a angažovaný dramatický text môže byť a je príťažlivý pre obe pohlavia, pretože sa s ním dá identifikovať naprieč generáciami a konkrétnymi ľudskými príbehmi

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.