Divadlo Jonáša Záborského, Prešov

Po úspešnom muzikáli František z Assisi uviedlo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove s odstupom dvoch rokov opäť pôvodný slovenský muzikál. Námetom sa tentoraz stala kontroverzná francúzska kráľovná Mária Antoinetta, pätnáste a zároveň predposledné dieťa Márie Terézie, politická obeť spojenia habsburskej monarchie s francúzskym dvorom.

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove uvádza približne jednu rozprávku za sezónu. Medzi posledné patrili Perinbaba, ktorú s dvojročným odstupom nasledovala Šialene smutná princezná a najnovšou inscenáciou určenou v DJZ deťom je Malá čarodejnica. Známa rozprávka Otfrieda Preusslera sa okrem iného stala i predlohou pre obľúbené české večerníčky.

Prešovské Divadlo Jonáša Záborského oslávilo v divadelnej sezóne 2008/2009 65. výročie svojho vzniku. Inscenácia, ktorou sa oslavovalo bol Betlehem, hra Jana Antonína Pitínského v réžii Marka Zákosteleckého. Premiéra sa konala presne po šesťdesiatich piatich rokoch od premiéry prvej inscenácie DJZ (Urbánkov Škriatok, 30. januára 1944) 30. januára 2009.

Sú divadelníci, ba i divadelné kultúry, ktorí zo svojich ľudových tradícií čerpajú nielen energiu či inšpirácie, ale aj prvky divadelného jazyka, ktoré vedia pretaviť do súčasných tvorivých postupov. Na Slovensku máme zaujímavú divadelnú tradíciu. Vynikajúco ju spracoval predovšetkým Martin Slivka. No divadelná prax na tieto zdroje veľmi nedbá, radšej pozerá „cez ploty“. Za všetky príklady stojí spomenúť megaúspech jánošíkovskej legendy nielen v Zacharovom naštudovaní v SND, ale aj vo viacerých ďalších verziách Ľuba Pauloviča (DSNP, DJGT) či Milana Antola (DJZ). Pre spravodlivosť ale treba uznať, že Karol L. Zachar do poľskej predlohy vniesol nemálo inšpirácií z našich zdrojov...

Vorvaň je veľryba cicavec, ktorý okupuje najhlbšie zákutia morí a oceánov. Na svojich plaveckých potulkách dokáže zlikvidovať, skonzumovať nekonečné množstvo rýb. Sú však miesta, ako napríklad Severné more, kde razom stráca svoj orientačný navigačný zmysel, bezcieľne sa motá, pláva v kruhu, až nakoniec skončí vysilený na brehu. Metafora zo živočíšnej ríše sa pre mladého dánskeho herca, scenáristu a dramatika je hlbokým ponorom do každodenného ľudského života.

Každý, kto študuje materiály z ostatného pätnásťročia činnosti činohry DJZ Prešov musí zaznamenať šokujúci fakt: za spomínané obdobie sa na poste riaditeľa vystriedalo deväť osôb; signalizuje to nestabilnú, neustále sa meniacu personálnu politiku divadla. Čosi podobné prebiehalo aj na poste šéfov činohry – desať persón.

Už pri prvom pohľade na hru kultového ruského dramatika Nikolaja Koljadu Sliepka zaujme jedna zvláštnosť - ako autor umne balansuje medzi groteskou a melodrámou. Nerozpakuje sa rozprávať príbeh plný banalít, ale v druhom pláne vykresľuje ostré konflikty, analyzuje konanie, otvorene, i keď s veľkou dávkou pochopenia, vypovedá o svojich súčasníkoch. Hrdinami hry sú členovia vidieckeho divadla, ktorých spájajú bizarné osobné sympatie i antipatie.

Na réžiu úspechmi overeného titulu sa odvážil Anton Šulík. Ponuku dostal asi na základe chýrov o jeho ostatných spevoherných inscenáciách, realizovaných najmä v žilinskom Mestskom divadle (Maľované na skle – 2004 a Cigáni idú do neba – 2006). Možno zavážila skúsenosť divadla z prípravy rozprávkovej Perinbaby (2006). No treba priznať, že aj keď by sa dalo týmto inscenáciám kadečo vytknúť, veľký výber schopných režisérov u nás v súčasnosti nemáme, tak sa tejto voľbe ani veľmi čudovať nemožno.

Nešťastná nedomyslená administratívna reforma, ktorá v rokoch 1996 – 1999 zlúčila košické Štátne divadlo a prešovské Divadlo Jonáša Záborského do jednej inštitúcie – Východoslovenského štátneho divadla – pomaly zapadá prachom zabudnutia. A nemala by. Ukázalo sa totiž, že nepodarený experiment takmer zlikvidoval prešovské divadlo, osobitne jeho činohernú časť. Pravda, ani ďalší vývin po roku 1999 nebol, a nie je prechádzkou po ružových záhradách.