Divadlo Jonáša Záborského, Prešov

Ťažko možno hľadať romantickejšiu hru ako Sen noci svätojánskej, a to nielen v rámci tvorby Williama Shakespeara. Kto však prišiel do Štúdia Divadla Jonáša Záborského na ľahko erotickú rozprávku, ten si v prípade najnovšej prešovskej inscenácie tejto hry zmýlil divadlo. Jej režisér Svetozár Sprušanský totiž nielenže nedoprial divákom žiadne víly, kvetiny či iné romantické rekvizity, podarilo sa mu dokonca zmeniť aj žáner tejto hry z pôvodnej komédie na tragédiu.

Pripraviť dobrú divadelnú rozprávku je umenie, o to viac, ak dramaturgia neponúka klasický titul zo Zlatého fondu rozprávok. Mohli sme sa o tom presvedčiť nie raz a na mnohých slovenských scénach. Prilákať malého diváka do divadla na súčasnú autorskú rozprávku sa tentoraz odhodlali v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Čas im prial, veď tzv. mikulášske či predvianočné predstavenia sú pre prevádzku azda tie najvďačnejšie.

Jules Verne, jeden z najčítanejších autorov, ktorého má, resp. ešte generáciu dozadu mal prežitého takmer každý mladý človek. Tým, že množstvo z jeho fantázie sa uskutočnilo, umožňuje stále vracať sa k tomuto autorovi znova a znova. A tak, ako to je aj v prešovskom prípade, použiť na priblíženie jeho poetiky súčasníkovi najmodernejšie technické výdobytky techniky a vďačnú parodizáciu. Keďže od smrti Julesa Verna tento rok uplynulo 95 rokov, je prirodzené, že sa dramaturgii priam ponúkalo zaradiť do repertoáru pre mládež titul z pera tohto velikána.

S tvorbou jedného z najznámejších súčasných britských predstaviteľov tzv. cool dramatiky Patricka Marbera (1964) sme sa v našich divadlách už stretli. Stačí, ak spomenieme veľmi úspešnú inscenáciu košického Štátneho divadla Bližšie od teba (2002). Znovu na východe, tentoraz však Prešovčania, siahli po podobne provokatívnom Marberovom titule Don Juan v Soho z roku 2006.

Ponúkať dnešnému divákovi úspešne Moliera znamená pre tvorcov len dve možnosti. Buď sa zamerať na čo najklasickejšie spracovanie dýchajúce atmosférou 17. storočia alebo ho interpretáciou priblížiť čo najvernejšie dnešnej dobe. A o to druhé sa pokúsili v Divadle Jonáša Záborského v Prešove pomocou nového a dobrého prekladu Sone Šimkovej a interpretačného kľúča režiséra so skúsenosťami a úspechmi predovšetkým na bábkarských javiskách – Mariána Pecka.

Po úspešnom muzikáli František z Assisi uviedlo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove s odstupom dvoch rokov opäť pôvodný slovenský muzikál. Námetom sa tentoraz stala kontroverzná francúzska kráľovná Mária Antoinetta, pätnáste a zároveň predposledné dieťa Márie Terézie, politická obeť spojenia habsburskej monarchie s francúzskym dvorom.

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove uvádza približne jednu rozprávku za sezónu. Medzi posledné patrili Perinbaba, ktorú s dvojročným odstupom nasledovala Šialene smutná princezná a najnovšou inscenáciou určenou v DJZ deťom je Malá čarodejnica. Známa rozprávka Otfrieda Preusslera sa okrem iného stala i predlohou pre obľúbené české večerníčky.

Prešovské Divadlo Jonáša Záborského oslávilo v divadelnej sezóne 2008/2009 65. výročie svojho vzniku. Inscenácia, ktorou sa oslavovalo bol Betlehem, hra Jana Antonína Pitínského v réžii Marka Zákosteleckého. Premiéra sa konala presne po šesťdesiatich piatich rokoch od premiéry prvej inscenácie DJZ (Urbánkov Škriatok, 30. januára 1944) 30. januára 2009.

Sú divadelníci, ba i divadelné kultúry, ktorí zo svojich ľudových tradícií čerpajú nielen energiu či inšpirácie, ale aj prvky divadelného jazyka, ktoré vedia pretaviť do súčasných tvorivých postupov. Na Slovensku máme zaujímavú divadelnú tradíciu. Vynikajúco ju spracoval predovšetkým Martin Slivka. No divadelná prax na tieto zdroje veľmi nedbá, radšej pozerá „cez ploty“. Za všetky príklady stojí spomenúť megaúspech jánošíkovskej legendy nielen v Zacharovom naštudovaní v SND, ale aj vo viacerých ďalších verziách Ľuba Pauloviča (DSNP, DJGT) či Milana Antola (DJZ). Pre spravodlivosť ale treba uznať, že Karol L. Zachar do poľskej predlohy vniesol nemálo inšpirácií z našich zdrojov...

Vorvaň je veľryba cicavec, ktorý okupuje najhlbšie zákutia morí a oceánov. Na svojich plaveckých potulkách dokáže zlikvidovať, skonzumovať nekonečné množstvo rýb. Sú však miesta, ako napríklad Severné more, kde razom stráca svoj orientačný navigačný zmysel, bezcieľne sa motá, pláva v kruhu, až nakoniec skončí vysilený na brehu. Metafora zo živočíšnej ríše sa pre mladého dánskeho herca, scenáristu a dramatika je hlbokým ponorom do každodenného ľudského života.