Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Ak uplynulá sezóna v slovenských divadlách patrila Annám Frankovým, kedy sa hneď v troch divadlách vyskytli inscenácie dramatizácií tohto emblémového diela 20. storočia, tak prebiehajúcu činohernú sezónu môžeme nazvať sezónou Veselých paní z Windsoru a Nikola Šuhaja. Dramaturgické plány sa opäť náhodne pretli, a tak Divadlo Jonáša Záborského v Prešove i Slovenské národné divadlo uviedli Shakespearovu komédiu o chvastavom rytierovi Falstaffovi a rafinovaných windsorských paničkách a súčasne na východe Slovenska naštudovali aj pôvodný muzikál Michala Náhlíka Nikola Šuhaj. A zhodou okolností po totožnej látke o slávnom podkarpatskom zbojníkovi siahlo aj Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Lenže kým v Prešove vytvorili dielo príbehovo čerpajúce najmä zo slávneho románu Ivana Olbrachta, tak na strednom Slovensku inscenovali známu a v mnohých českých i slovenských divadlách uvádzanú transkripciu Milana Uhdeho.

Komédie o „živom nebožtíkovi“ sprevádzajú dejiny drámy takmer od ich novovekých počiatkov. Počnúc Jonsonovým Volponem, Zolovými Dedičmi strýka Rabourdaina, Suchovo-Kobylinovou Smrťou Tarelkina až po Pohreb nášho domáceho autora Ivana Holuba. Hra slovinského dramatika Vinka Möderndorfera Mama umrela dvakrát (vo Zvolene uvádzaná ako Drexlerovci) taktiež varíruje túto starú a pre druh čiernej komédie bežnú tematiku.

Každý z nás si určite s úsmevom zaspomína na školské časy, keď sme sa museli bifľovať nezmyselné poučky, lámať si hlavu nad chemickými vzorcami a neustále byť v strehu, aby nás pedagóg nevyvolal pred tabuľu. Vďaka tomu sú komédie (či už filmové alebo divadelné) z prostredia školských lavíc a zborovní také divácky vyhľadávané. Veď aj preto jednou z najúspešnejších divadelných komédií súčasnosti bolo kabaretné pásmo Jána Luterána (a kol.) Bola raz jedna trieda s typickými, až archetypálnymi výrokmi a zážitkami pedagógov, ale aj žiakov. Obdobný spomienkový optimizmus a určitá forma sebaprojekcie už takmer osem desiatok rokov funguje aj pri kultovom filme Martina Friča Škola základ života podľa rovnomennej divadelnej predlohy Jaroslava Žáka.

Koljada nadväzuje na čechovovskú poetiku zobrazovaním existenciálnej bezútešnosti a neuskutočnených snov. Niektorým čechovovským témam tu ale chýba hlbší zmysel. Napriek tomu je komédia Sliepka dobrou voľbou a ponúka grotesknú sondu do života nielen ruskej spoločnosti.

Režisér Martin Kákoš v inscenácii staval najmä na hereckých výkonoch a situačnom humore, ktoré autorov text ponúka. Tragika Emilovho osudu sa prejaví až v závere, keď na jeho nešťastí televízia doslova parazituje prostredníctvom reality šou „Zabi si svojho nepohodlného svedka“. Dovtedy sa diváci na osude javiskového hrdinu zabávajú, hoci má aj výrazné tragické črty.

V dnešných konzumných časoch je ťažké odlákať divákov od televíznej zábavy, prilákať ich do divadla a dokonca ich zabaviť. Divadlá preto siahajú po overených tituloch, ktoré majú predpoklad, že budú ťahákom a budú napĺňať hľadisko. Ani overený titul vždy nie je zárukou úspechu.

Stvárniť reálne historické postavy je vždy veľká výzva a ešte väčšia výzva je v zhustenej forme predstaviť život Ľudovíta Štúra. Úloha sa stáva o to ťažšou, že s postavou Ľudovíta Štúra sa spájajú rôzne predstavy, existuje o ňom množstvo kníh, boli natočené seriály, takže život reálnej historickej postavy a postavy „literárnej“ sa môže viac či menej líšiť. Autori inscenácie sa na malom priestore odhodlali zobraziť devätnásť rokov zo života Ľudovíta Štúra a zároveň na pozadí jeho života pripomenúť dramatické a turbulentné roky v dejinách slovenského národa.

Autori scenára, Peter Pavlac a Michal Vajdička, napísali rozprávku o troch súrodencoch priamo pre Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Veľmi vtipne spracovali notoricky známy príbeh o hľadaní si svojho miesta, svojho domu. Jednotlivé postavy zaktualizovali, doplnili populárnymi pesničkami a súčasnými reáliami.

Poslednou tohtoročnou premiérou Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene je rozprávka Jany Pilzovej pre deti v predškolskom veku O troch vílach. Práve táto inscenácia uzatvára takzvaný Slovenský autorský rok DJGT. Po životopisných inscenáciách o Franҫoisovi Villonovi (muzikál Prekliaty básnik), Jozefovi Urbanovi (Svet (podľa) Urbana) a Jozefovi Gregorovi Tajovskom (Na konci) si rozprávka našla miesto na repertoári v predvianočnom čase.

Životný štýl, názory a inšpirácie slovenskej kultúrnej inteligencie z obdobia normalizácie nám nie sú ešte také vzdialené. Mnohí si ju pamätajú a aktívne ju prežívali, mladšia generácia o nej len počúva, ale historky rodičov a známych dokážu kaviarenskú bohému vykresliť v nemenej živých farbách, ako vlastná pamäť.