Štúr náš každodenný…

Dramaturgia: Ján Chalupka
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Eva Kleinová
Hudba: Pavol Janíček
Réžia: Juraj Sarvaš
Účinkujú:
Ľudovít Štúr: Marek Rozkoš
Jozef Miloslav Hurban: Daniel Výrostek
Doktor Mayer: Juraj Sarvaš, a.h.
Mária Pospíšilová: Dominika Výrostek Misárová
Gróf Zay: Štefan Šafárik
Mikuláš Ostrolúcky: Michal Ďuriš
Alžbeta Ostrolúcka: Svetlana Sarvašová
Adela Ostrolúcka: Veronika Čepeová, posl. AU BB
Lajos Kossuth: Matej Kováčik, posl. AU BB
Vesna: Mária Olejníková, a.h.
Ľudovít Štúr nepochybne patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských dejín. Bol nielen vedúcou osobnosťou slovenského národného života v polovici 19. storočia, poslancom uhorského snemu, ale i kodifikátorom spisovnej slovenčiny, autorom súčasného slovenského spisovného jazyka, politikom, jazykovedcom i pedagógom. A práve v roku 2015 si pripomíname 200. výročie narodenia tohto významného dejateľa. Okrúhle výročie nenechalo chladnou ani Vládu Slovenskej republiky, ktorá oficiálne vyhlásila rok 2015 za Rok Ľudovíta Štúra. V tomto kontexte sa v roku 2015 uskutočnilo (a uskutoční) množstvo aktivít a podujatí.
Orle,… len zasvieť do duše zakliatemu ľudu
a zopri sa spure spurného osudu,
spurou prapokory, ktorá vytrvala,
keď spura pyšníkov na ňu dorážala….
(Samo Bohdan Hroboň)
Orol ako symbol spojený s aktivitou Ľudovíta Štúra, Orlom tatranským nazval prílohu Slovenských národných novín, ktoré sám založil. Príloha sa síce majoritne venovala mladým literátom a ich prezentácii v slovenskej spoločnosti, zároveň však reprezentovala symbol bojovnosti, akéhosi záchrancu s odkazom do budúcnosti. Kľúčovú osobnosť slovenskej kultúry si pripomenuli aj v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, a to v autorskej inscenácii s názvom Orol tatranský. Výber témy nebol náhodný. Ľudovít Štúr bol poslancom za mesto Zvolen na uhorskom sneme, kde bojoval za jeho práva. Neďaleko Zvolena sa nachádza aj obec Ostrá lúka, z ktorej pochádzala dobre známa Štúrova láska Adela Ostrolúcka. Hudobno-dramatická kompozícia Orol tatranský však nadviazala i na predošlé zvolenské dramatické pásmo Vyslanec zvolenský z roku 2003, ktorého hlavnou súčasťou boli práve tieto historické súvislosti. Obe hudobno-dramatické kompozície spája snaha pripomenúť si významné historické obdobie a kľúčovú osobnosť slovenskej kultúry, ale spája ich aj ten istý autor, ktorý sa považuje za ctiteľa štúrovskej tradície, a to Juraj Sarvaš.
Stvárniť reálne historické postavy je vždy veľká výzva a ešte väčšia výzva je v zhustenej forme predstaviť život Ľudovíta Štúra. Úloha sa stáva o to ťažšou, že s postavou Ľudovíta Štúra sa spájajú rôzne predstavy, existuje o ňom množstvo kníh, boli natočené seriály, takže život reálnej historickej postavy a postavy „literárnej“ sa môže viac či menej líšiť. Autori inscenácie sa na malom priestore odhodlali zobraziť devätnásť rokov zo života Ľudovíta Štúra a zároveň na pozadí jeho života pripomenúť dramatické a turbulentné roky v dejinách slovenského národa. Inscenácia sa tak začína odchodom Ľudovíta Štúra do Nemecka, v čase, keď zároveň hrozí zákaz Spoločnosti česko-slovenskej kvôli tlakom uhorskej vlády. Neskôr sa stretáva v Hradci Králové s Máriou Pospíšilovou, ku ktorej prechováva nežné city, ale i tak sa rozhoduje pre národ a vlasť, pretože im hrozí nebezpečenstvo. Ďalej sa stretáva s grófom Zayom, ktorý ho obviňuje z politického panslavizmu. Osudovým sa stáva stretnutie s dcérou grófa Ostrolúckeho, Adelou Ostrolúckou. Adela Ostrolúcka sa v súlade so slovenským historickým kánonom (ovplyvneným i románom Ľuda Zúbka Jar Adely Ostrolúckej) stáva jeho celoživotnou láskou. Práve v týchto okamihoch sa Štúr neprezentuje len ako horlivý bojovník za slovenský národ, ale odhaľuje sa i jeho ľudská stránka. Svoju horlivosť prejavuje Štúr ako zvolenský poslanec za uhorský snem, požiadavkou na výučbu slovenčiny, a dostáva sa do konfliktu s Kossuthom.
V inscenácii odznieva viacero originálnych citátov Ľudovíta Štúra, Adely Ostrolúckej, Márie Pospíšilovej, Miloslava Hurbana či Andreja Sládkoviča. Jednotlivé pásma, ktoré predstavujú časové úseky zo Štúrovho života, sú predeľované piesňami, ktoré spieva alegorická postava Vesny. Piesne nadväzujú na udalosti, napríklad pri úvodnom nástupe, na ktorom sú prítomné všetky postavy, odznieva pieseň Andreja Sládkoviča. Pri Štúrovom odchode do Nemecka znie vojenská pieseň Jána Botta, ktorá má snáď naznačovať budúci Štúrov boj za národné otázky. Hudba, ktorej autorom je Pavol Janíček, nebola zvolená veľmi šťastne. Vzhľadom na to, že celá inscenácia sa niesla v duchu historizujúcom, konzervatívnom, dominantné syntetické klávesy pripomínajúce ľudovú zábavu z 90. rokov vytvárali značný nesúlad.
Historizujúce ladenie mala i variabilná scéna v biedermeierovskom štýle, ktorej autorom je Jaroslav Valek. Scéna slúžila zároveň ako interiér aj exteriér. Na oboch stranách boli umiestnené stoly so stoličkami, ktoré reprezentovali buď sídlo Ostrolúckych, alebo priestor, v ktorom býval Štúr. Využité boli aj bočné lóže na pravej a ľavej strane, z ktorých k Štúrovi prehovárali gróf Zay a Kossuth, a aj takýmto spôsobom bola zdôraznená ich spoločenská nadradenosť. Otázne a významovo nejednoznačné bolo využitie stredného priestoru javiska, ktorý tvorila opona s menším vyvýšeným javiskom. Pred týmto javiskom sa na začiatku pri úvodnej piesni predstavili všetci herci a aj na konci z tohto priestoru opúšťali javisko. Cez tento javiskový priestor sa viackrát zjavovala i alegorická postava Vesny. Táto staroslovanská bohyňa, s ktorou sa spája radosť, spev, zeleň a jar, a ktorá nás sprevádzala celou inscenáciou prostredníctvom piesní, bola rovnako ťažko interpretovateľná. Bez prečítania bulletinu divák mohol len hádať, o koho ide. I keď istým spôsobom piesňami naznačovala budúce udalosti, neprichádzala do kontaktu s postavami a niekedy na javisku iba mlčky sedela ako persona muta alebo sa prechádzala. Autori inscenácie tak pravdepodobne chceli prepojiť nádej na pomyselnú „jar“ slovenského národa spájajúcu sa so Štúrom s metaforickou postavou Vesny. Táto idea nie je úplne zlá, ale v inscenácii nebola dotiahnutá do konca, miestami pôsobila až rušivo.
Na scénu štýlovo nadviazali aj kostýmové návrhy Evy Kleinovej. Mužské kostýmy tmavých farieb mali civilný ráz, ich dobovú afiláciu v podstate prezrádzal len strih kabátikov, inšpirovaný uhorským krojom. Ženské kostýmy jednoduchých strihov boli ladené do pastelových farieb, pôsobili civilne a snáď až príliš moderne.
Špecifický dramatický text nedal hercom veľký priestor a držal ich v určitých mantineloch. Do hlavnej postavy Ľudovíta Štúra bol obsadený mladý absolvent AU BB, Marek Rozkoš. Typologicky sa na úlohu hodil, vedel vykresliť všetky nuansy postavy, od horlivosti a zanietenosti mladého politika až po nežné city mladého muža, ktorý má i zmysel pre humor. Výborne pracoval s hlasovým fondom, čo dnes u mladých absolventov nie je až taký častý jav.
Adela Ostrolúcka v podaní Veroniky Čepovej, mladej poslucháčky AU BB, pôsobila dievčensky, miestami však až príliš naivne. Niekedy bolo ťažké si predstaviť, že išlo o mladú ženu s mnohými záujmami, ktorá svojou botticelliovskou tvárou v Štúrových predstavách zhmotnila ideál Slávy dcéry. Väčšiu hereckú príležitosť dostal Michal Ďuriš ako Mikuláš Ostrolúcky a Svetlana Sarvašová ako Alžbeta Ostrolúcka. Obaja títo skúsení herci nevybočili zo svojich hereckých štandardov, nesklamali, ale ani neprekvapili. Mária Olejníková v postave Vesny síce mohla preukázať svoje spevácke kvality, ale to bolo všetko.
Autorský tím Juraja Sarvaša a Jána Chalupku sa vo svojej interpretácii a zobrazení Štúra nesnažil a priori o politizáciu. Napriek tomu sa mu podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá v krátkom časovom úseku nielen zobrazuje zaujímavý Štúrov život, ale istým spôsobom aj reaguje na súčasný stav, keď slovenský národ nedokáže za seba bojovať a pričasto zabúda na svoju históriu.

Martina Daubravová (Borodovčáková)

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa
venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do
slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.