BOOGIE & BLUES – DRAMATURGICKÁ BLAMÁŽ

Premiéra: 09. 11. 2007 v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene
Kam sme sa to podeli? Divadlo už úplne rezignovalo na tému, dramatickú výstavbu? Naozaj s postmodernou, či touto našou dobou skončili veľké príbehy a my sa ocitáme iba v malých nepatrných skečoch, ktoré nemajú ani veľkú vášeň, ani nepotrebujú dvoch hercov – stačia zabávači? Smiech, kropený slzami, šklbal moju tvár počas generálky zvolenskej inscenácie Boogie & Blues. Nezáživné dielko v sebe nemá žiaden dramatický nerv, darmo ho čitateľ Beckerovej hry hľadá pod mikroskopom a zbytočne sa unúva aj divák v hľadisku. Dramatička sa síce metaforou boogie a protikladu blues snaží „príbeh“ rámcovať na dve časti, nie je však dôsledná pri budovaní postáv a dramatického napätia, akoby jej na to chýbali sily. Postavy sú len tézy. Nedozvieme sa takmer nič o ich vnútornom svete a zápase, ak predsa len niečo, tak ide len o náznak v akejsi naivne sentimentálnej polohe. Dramatickú časť hry Blues, keď je Jutta odsúdená na samotu pri svojom porazenom manželovi, bolesť a výkriky zúfalstva „stvorí“ autorka textu – „bohom zo stroja“ – Connyho mozgovou príhodou. Nástojčivo sa ma zmocňuje otázka, načo dnes inscenovať autorkinu hru, v ktorej sa k dramatickej „žile“ nedá prekopať – žiadna v nej nie je. Mnohé veci autorka načrtne, nič však dramaticky nevrství, nekomponuje a nedotiahne. „Dramatický text“ je iba literárnym pásmom – doplneným poéziou.
„Neprítomný“ dramaturg – dobrý dramaturg
Zodpovedná je zas a znovu dramaturgia. Dramaturgička inscenácie a umelecká šéfka v jednej osobe Jana Liptáková nás opäť presvedčila, že svojmu remeslu nie veľmi rozumie. Vybrať na repertoár Beckerovej text sa pri dispozíciách zvolenskej činohry, rovná bezstarostnému flirtovaniu s katastrofou. Neviem a netrúfam si odhadnúť, nakoľko to umelecká šéfka myslí vážne so zvolenským hereckým súborom, pretože posledné dramaturgické voľby pripomínajú viac direkt v boxerskom ringu voči hercom ako tvorivý a koncepčný dramaturgický zámer.
K réžii (ne)došlo
Hoci sa režisér Michal Spišák spolu s hercami usilovali príbeh na javisku divadelne oživiť, nepodarilo sa do divadla priniesť divadelne žijúcu inscenáciu. Problém je v tom, že to ani inscenačne zrežírovať nejde. Viaceré dramatické situácie, ku ktorým sa zavše iba schyľovalo vyzneli smiešne až trápne. Na javisku sa sedelo, rozprávalo, civilne chodilo, no významovo komponová mizanscéna sa „nedostavila“. Darmo sa v jednom z posledných výstupov Jutta pokúša o intimitu s postihnutým manželom Connym, keď naznačuje svoju beznádej a zúfalstvo, výstup vyznieva nepravdivo a koketuje s lacnou sentimentalitou. Ostáva pre mňa otázne, prečo režisér pristúpil na takúto úroveň dramaturgie, veď z nehotového textu sa predsa nedá „stvoriť“ inscenácia. Režisér, ktorý má umelecké, nie komerčné ambície, by na inscenovanie podobného diela nemal pristúpiť. Mladí režiséri v takýchto prípadoch znevažujú svoj stav a pristúpia na divadelne nezmyselnú „story“, ktorá nevedno prečo trápi divákov, kritikov a hercov vedie k tvorivému zúfalstvu.
Herci v ofsajde
Vladena Škovargová hrá samú seba, po javisku sa chodí civilne, miestami sa mi zdá, že tak nejako si ju pamätám aj zo zvolenského divadelného bufetu. V jej hereckom prejave ťažko rozlíšime rôzne významové polohy, ktoré by v geste, mimike, či pohybe na scéne sémanticky dokresľovali vnútorný stav postavy. Vskutku je to nadľudská úloha vykresať z ničoho niečo, to by možno zvládli Olympania alebo Prvý hýbateľ. Zásadným prekvapením v hereckom prejave Škovargovej boli niektoré stíšené polohy, v ktorých ukázala novú „tvár“ herectva. Dokázala aspoň hlasom odstupňovať a naznačiť emocionálne rozpoloženie a nemusela vôbec hystericky kričať a vrieskať na scéne.
Radoslav Kuric (Conny) je v postave hudobníka najpresvedčivejší vtedy, keď ochrnie. Na vozíku s výrazom postihnutého hrá najpresnejšie. Inak sa opäť trápi s javiskovou rečou a so svojim psycho-fyzickým aparátom. Nevie ako povedať repliku z nulového bodu napätia tak, aby prešla cez rampu. Opäť som nerozumel pasážam, ktoré hovoril z javiska k partnerom a k nám divákom. V situáciách som sa orientoval len vďaka tomu, že som poznal inscenovaný text. Rovnako ako V. Škovargová nevedel vytvoriť z mála dramatického „materiálu“ dramatický charakter – veď v ani Beckerovej texte nie je.
Matka (Zlatica Gillová) je na javisku rada, dáva to aj náležite najavo. Svoju postavu vytvára predovšetkým v geste a mimike realistickou drobnokresbou. Sebaistá je v replikách – pracuje precízne s hlasom, dokáže jednotlivé slová povedať s výrazom a s presným významom.
Scénografia v bode nula
Scénografia inscenácie vyzerá neobjavne, všetko zobrazuje naturalisticky – vo veristickom detaile. Scénograf Ján Novosedliak vyhasnutými nápadmi len podporil nulitnú povahu sémantického gesta inscenácie.
Náznak alebo úsilie po akejkoľvek javiskovej metafore sa v scénografickom riešení pred divákom neobjaví. Ale buďme spravodliví – môže taký biedny text k nápadu inšpirovať?
Dnes večer neprorokujem
Kiežby sa dramaturgii vo zvolenskom divadle podarilo nájsť nejakú skutočnú drámu, v ktorej by herecký súbor mohol objaviť sám seba a snáď aj povyrásť. Na cestách hľadania vhodného titulu možno postačí znova objaviť klasickú drámu, ktorá leží zaprášená v nejednej knižnici dramaturga. Premýšľať o nebotyčných métach a uberať sa za nimi, je v prípade zvolenského divadla naivné je to projekt pre „obrov“. Snáď sa oplatí poobzerať po tvorivých impulzoch vo svetovej a slovenskej klasike, ktoré by hereckému súboru a celému divadlu dali šancu na reálny rast.
Nebolo by možno zbytočné „zaexperimentovať“ nevšedným spôsobom – pokúsiť sa na zvolenskom javisku o divadlo živé, nastoľujúce problém, ale aj tému blízku svojou myšlienkou súčasníkom.
Hereckému súboru by pomohol kvalitný interný režisér, ktorý ponúkne profesionálnu prácu na inscenácii a bude i pedagogicky pôsobiť na hercov. Snáď sa potom dočkáme vo Zvolene divadla, ktoré má právo na existenciu a neumiera na suchoty vlastných klamstiev a ilúzii. Uvidíme, veď nádej zomiera posledná, lebo si sama kope hrob…

Martin Timko

Martin Timko vyštudoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa dejinám divadla a réžie, dramaturgii a filmu, divadelnej kritike. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave a pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.