(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Úvodná stránka2021-09-01T18:42:10+02:00
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

O hľadaní vlastného idiota

V roku 1995 spísali dánski filmári manifest hnutia Dogma 95, v ktorom sa snažili o zjednodušenie, resp. očistenie filmu od efektov a úprav a o upriamenie pozornosti na príbeh a jeho hereckú zložku tu a teraz. Jedným zo zakladateľov Dogmy 95 je i dánsky režisér, scenárista Lars von Trier, ktorý v duchu tohto manifestu napísal a zrežíroval kontroverzný, ale oceňovaný film Idioti (1998) s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. Jeho sujet je stručný: v rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorí sa zabávajú tým, že sa hrajú na idiotov, rozumej mentálne postihnutých ľudí, čím provokujú svoje malomeštiacke okolie a vytvárajú pre neho nepríjemné situácie. Správajú sa tak všade – na ulici, v reštaurácii, na plavárni a pod.

Otec na materskej dovolenke – to je mužská záležitosť

Veľká gitara symbolizuje otca, malá zasa syna Pepina, dôvod náhlej zmeny životných plánov barového muzikanta. Slovami „Postaraj sa!“ cituje svoju manželku. Ako otec sa teraz on musí postarať o syna, lebo jeho žena zabezpečuje rodine dobrý a stály finančný príjem. A po odpracovaných hodinách sa venuje ešte aj vedeckej kandidátskej práci, svojho školiteľa si z odborného hľadiska nevie vynachváliť...

Vodníček a dejové suchoty

Český režisér Jakub Maksymov a v Českej republike žijúca poľská scénická výtvarníčka Olga Ziębińska už v Bratislavskom bábkovom divadle hosťovali. V roku 2019 spolu naštudovali pozoruhodnú inscenáciu Chronoškriatkovia podľa knihy Překlep a Škraloup Tomáša Končinského a Barbory Klárovej, ktorá získala aj cenu Magnesia Litera v kategórii kniha pre deti a mládež. Inscenácia je obsahom (filozofická téma plynutia času) aj formou (použitie live cinema) veľmi podnetná. Počet jej repríz pre verejnosť ako aj uvedenia na medzinárodných prehliadkach obmedzili pandemické lockdowny. V máji 2022 však BBD inscenáciu uviedlo na festivaloch v Novom Sade a v litovskom Kaunase, tohtoročnom európskom hlavnom meste kultúry.

Žiť hravo je tá najkrajšia robota

Má to špecifickú atmosféru, keď sa 650-miestne hľadisko Činohry Slovenského národného divadla zapĺňa deťmi v slávnostných odevoch. Prichádzajú do budovy, kam nemajú dôvod chodiť často. Učitelia a učiteľky neraz uprednostnia divadlá, ktoré prídu do škôl a škôlok. O ich kvalite vieme len málo, vládne tam sloboda podnikania, nie vysoké estetické nároky. Slovenské národné divadlo môže na veľkej scéne s početným ansámblom a technickým vybavením ponúknuť detskému publiku vizuálny zážitok, aký mu iné divadlo z objektívnych technických dôvodov pripraviť nemôže.

Mýtus o spojnici

Keď si dramatik a režisér za tému svojej divadelnej inscenácie vyberie diaľnicu D1, ktorej výstavba (od 1972, resp. 1993) sa verejnosti podsúva ako zdroj národnej hrdosti, no ktorej dokončenie sa vždy znova ukáže ako debakel, mohli by sme očakávať dokudrámu, ktorá na pozadí meniacich sa politických kontextov rozohrá hru argumentov: sociálnych, geografických a možno aj ekologických. Alebo sitcom. Alebo politický kabaret. Nič z toho: na javisku martinského divadla uvidíme dramatickú báseň.

Hravá príťažlivosť divadelnej mágie (aj vážneho)

Množstvo mužských postáv s dobovými bradami, niektoré v štýle cisára Františka Jozefa I., veľa preobliekania, zdvojenie hlavnej postavy barónky Margity Czóbelovej na jej mladučké a zostarnuté ja, tance hrôzostrašne pôsobiacich masiek na fašiangovom bále, rýchle až magicky pôsobiace scénické a herecké akcie, hladké prechody z minulosti do prítomnosti a budúcnosti, náladotvorné filmové dokrútky s jasnou prírodnou symbolikou, mizanscénické oscilovanie medzi významami smrti, skazy a večnej nádeje v ľudské dobro, scénická hudba rýchlo pretekajúca z durových do molových tónov, od čistých klasických klavírnych štruktúr evokujúcich dobro a nádheru tatranských hôr až po frivolne swingové, valčíkové, dobové, tanečné (citát z piesne Františka Krištofa Veselého) či búrlivo disharmonické, ktoré sú predzvesťou vojnových udalostí alebo ich sprevádzajú. To všetko sa dá „jedným dychom“ cítiť a zaregistrovať ako niečo veľmi uspokojivo príťažlivé v réžii Ondreja Spišáka v Divadle ASTORKA Korzo ´90. Ide o inscenáciu Posledná barónka, voľnejšiu dramatizáciu rovnomenného dokurománu Silvestra Lavríka.

Monitoring teatrologickej literatury logo

Zborník, ktorý nepatrí na okraj záujmu

V marci roku 2021 sa v online priestore uskutočnila konferencia Ústavu divadelných a filmových vied Slovenskej akadémie vied. Predmetom konferenčných príspevkov a následne publikovaného zborníka boli „témy na okraji záujmu“ (tak znel aj názov konferencie), ktoré sa špecifikovali v rámci výskumného projektu s názvom Cesta slovenského divadla od uzavretej k otvorenej spoločnosti (udalosti, osobnosti, inscenácie). Výsledný zborník má 136 strán a obsahuje osem štúdií. Slovo na úvod patrí zostavovateľovi publikácie Karolovi Mišovicovi. Jeho obsiahle sumarizovanie osvetľuje logiku radenia príspevkov podľa tematických okruhov aj prínos jednotlivých štúdií v kontexte súčasných teatrologických výskumov. Mišovic konštatuje, že zostalo ešte mnoho marginalizovaných tém, ktoré je potrebné preskúmať, ale niektoré z nich – napríklad divadlo a ekológia – sú také živé, že potrebujú ešte nejaký čas, aby pohyb v tomto segmente mohol byť systematicky zaznamenaný.

Aké je divadlo, ktoré prekračuje hranice?

Koncepcia monografie prof. Sone Šimkovej je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Ako predovšetkým frankofónna teatrologička, kritička a prekladateľka sa zaoberá tromi svetovo uznávanými divadelnými režisérskymi osobnosťami, ktorých tvorba reprezentuje to najlepšie z francúzskeho divadelného umenia. Ide o Patricea Chéreaua, Ariane Mnouchkine a Roberta Wilsona. Názvy častí knihy bližšie špecifikujú základný problém, ktorý autorku v ich tvorbe zaujíma: Patrice Chéreau na tému tela, Ariane Mnouchkine – divadlo ako spôsob života a Robert Wilson prekračuje hranice. Každej zo zvolených osobností sa venuje vo svojej vyše 370 stranovej publikácii rovnakým dielom. Všetky tri časti majú taktiež rovnakú štruktúru – obsahujú základné, často i známe poznatky a informácie, pomocou ktorých sa môžeme oboznámiť so začiatkami ich umelecko-divadelnej tvorby, vrátane motivácií k nej a základných životopisných údajov.

O geniálnom eklektikovi a divadelnom čarodejovi Maxovi Reinhardtovi

Herec a režisér Max Reinhardt (vlastným menom Maximilian Goldman) patrí k popredným divadelným tvorcom 20. storočia. Narodil sa v Badene, okresnom meste ležiacom v Dolnom Rakúsku, avšak jeho predkovia pochádzali zo Stupavy a patrili k miestnej židovskej komunite. V roku 1869 sa odtiaľto presťahovali do Viedne. Reinhardt sa neskôr do Bratislavy vrátil, aby v priebehu leta 1893 herecky pôsobil v divadle Aréna. O jeho stupavských koreňoch, detstve, hosťovaní v divadle Aréna či pôsobení na rakúskych a nemeckých divadelných scénach sa percipient môže viac dočítať v dvojjazyčnej monografii Max Reinhardt a Bratislava/Max Reinhardt und Pressburg (2019).

Publikácia podnetná aj mimo vied o umení

Slovo inklúzia počujeme na Slovensku čoraz častejšie, no jej realizácia v praxi nie je vždy jednoduchá. Asi najčastejšie sa nám spája s prostredím škôl, mala by však byť celoplošným javom. S rozvíjaním sa občianskej spoločnosti pribúdajú napríklad aj pacientske organizácie, ktoré robia osvetu o ochoreniach – duševných aj telesných, o špecifikách života s nimi. Spoločnosť stále viac považuje za samozrejmé a nevyhnutné (a niečo z toho je ukotvené aj legislatívne), že prístup na verejné miesta bude bezbariérový, že webové stránky budú prispôsobené pre slabozrakých a že ľudia s hendikepom nebudú izolovaní a vyčlenení v ústavoch na okraji mesta.

Nielen o divadle

Rok slovenského divadla aj napriek tomu, že bol poznamenaný pandemickou situáciou, priniesol dve veľmi významné – i keď, vzhľadom na koncepciu – menej tradičné publikácie. Tou prvou je publikácia Ľubice Krénovej o jednom z našich hereckých bardov – Martinovi Hubovi s rovnomenným názvom, ktorá vyšla v spolupráci dvoch bratislavských vydavateľstiev – Divadelného ústavu a SLOVART-u. Druhou je kniha rozhovorov s názvom Horák – Polák. Hovory o divadle v autorstve dvoch bardov slovenského divadelného umenia. A to dramatika, dramaturga, režiséra a predovšetkým vysokoškolského pedagóga Karola Horáka, ktorý kládol otázky Romanovi Polákovi – režisérovi, dramatikovi, hercovi a taktiež vysokoškolskému pedagógovi.

Ako oživiť bábky a loutky

Bábkové divadlo sa dlho pokladalo za ľudovú zábavu, potom zabávalo iba deti, pred rokom 1989 tvorilo obyčajne len „prílohu“ kamenných divadiel a často sa muselo uspokojiť s nedivadelnými priestormi. Preraziť tento obraz bábkového divadla vo vedomí divákov, a niekedy aj profesionálov, sa pokúšajú samotné bábkové súbory, odborníci, festivaly, ale hlavne bojovníci či bojovníčky, za aké treba pokladať editorky publikácie Bábky na česko-slovenskej medzi /1918 – 2018/ (Banská Bystrica, 2018) Dagmar Inštitorisovú, Ivetu Škripkovú a Dominiku Zaťkovú.

Go to Top