(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Úvodná stránka2021-09-01T18:42:10+02:00
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Konvália plná otáznikov

Román Konvália : Zakázaná láska Rudolfa Dilonga (2016) je útlou knihou poskladanou z rodinných spomienok, dobových výstrižkov a svedectiev súputníkov. Autorka Denisa Fulmeková si názov pre spomienkovú biografiu o svojich starých rodičoch požičala z rovnomennej básne starého otca. Príbeh lásky františkánskeho kňaza a básnika Rudolfa Dilonga k mladej židovskej dievčine a poetke Valérii Reiszovej je veľmi pútavý. Aj keď ide o biografický román, autorka priznáva, že je napísaný z jej uhla pohľadu a mozaika útržkov rodinných príbehov a vzťahov môže byť do istej miery skreslená.

Ja som sebe najmilšia osoba

„Ja som sebe najmilšia osoba“ , čarovná formulka, taká jednoduchá a pritom niekedy tak ťažko vyrieknuteľná. Vedieť si tieto slová povedať, je výzvou pre mnohé ženy a jedným z posolstiev inscenácie Krása nevídaná. Spolu s inscenáciou Sused, ktorého nechcem ju uvádza Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pod dramaturgickým názvom Generácia Z (v tomto cykle sa pripravuje aj tretia inscenácia). Ide o projekt programovo určený mladému divákovi – príslušníkovi tzv. generácie postmileniálov.

Naliehavé volanie umeleckej komunity

Pedagogické réžie sú dlhodobou kontinuálnou súčasťou výučby na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Pedagógovia sa pravidelne ujímajú úlohy režiséra, ktorý v ideálnom prípade nemá záujem o vlastnú exhibíciu, ale od dramaturgického výberu až po konkrétnu prácu so študentmi herectva a iných odborov myslí na čo najkvalitnejšiu prezentáciu budúcich praktikov divadelného umenia.

Alžbeta Gwerková-Göllnerová – Demokratka Erža

Demokratka Erža je ďalšou inscenáciou režisérky Anny Gruskovej, v ktorej sa tematicky vracia k osobnostiam slovenskej kultúry a spoločenského života v období vojnovej slovenskej republiky. Zdá sa, že životné osudy, ale aj tvorba emancipovaných a odvážnych žien a mužov, ktorí sa dokázali v neľahkých a neslobodných časoch postaviť proti režimu a hájiť hodnoty humanizmu, sa stali takpovediac jej umeleckým programom.

Kde je srdce zemegule?

Komédia s vážnym podtextom, aj taký by mohla mať podtitul najnovšia inscenácia hry Viliama Klimáčka s názvom Riaditeľky zemegule v jeho materskom bratislavskom divadle GUnaGU. Repertoároví dramatici to nikdy nemajú ľahké a tí, ktorí si ako V. Klimáček svoje hry aj inscenujú, to majú o to ťažšie, pretože sú až príliš vnorení do autorskej predstavy o budúcom diele. V. Klimáček však – našťastie – patrí medzi výnimky tohto nepísaného pravidla. Tak ako citlivo vníma a reaguje na horúce spoločensko-politické aj módne témy, ktoré následne karikuje či inak im nastavuje komediálne divadelné zrkadlo, citlivo počúva aj možnosti svojich hercov. V tomto duchu vznikli i Riaditeľky zemegule.

Hranice kruhu, hranice divadla

Divadlo NUDE pôsobí na našej nezávislej scéne už deväť rokov. Jedným z charakteristických znakov jeho tvorby je presah (primárne) súkromného života tvorkýň (ale aj niekoľkých) tvorcov do ich tvorby. V prípade Lýdie Ondrušovej a Veroniky Malgot (zakladajúce členky Divadla NUDE, ktoré ako jediné účinkovali vo všetkých inscenáciách divadla) to znamená, že tí, ktorí videli všetkých jedenásť doteraz premiérovaných inscenácií, zároveň sčasti nahliadli aj do deviatich rokov ich životov.

Monitoring teatrologickej literatury logo

Aké je divadlo, ktoré prekračuje hranice?

Koncepcia monografie prof. Sone Šimkovej je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Ako predovšetkým frankofónna teatrologička, kritička a prekladateľka sa zaoberá tromi svetovo uznávanými divadelnými režisérskymi osobnosťami, ktorých tvorba reprezentuje to najlepšie z francúzskeho divadelného umenia. Ide o Patricea Chéreaua, Ariane Mnouchkine a Roberta Wilsona. Názvy častí knihy bližšie špecifikujú základný problém, ktorý autorku v ich tvorbe zaujíma: Patrice Chéreau na tému tela, Ariane Mnouchkine – divadlo ako spôsob života a Robert Wilson prekračuje hranice. Každej zo zvolených osobností sa venuje vo svojej vyše 370 stranovej publikácii rovnakým dielom. Všetky tri časti majú taktiež rovnakú štruktúru – obsahujú základné, často i známe poznatky a informácie, pomocou ktorých sa môžeme oboznámiť so začiatkami ich umelecko-divadelnej tvorby, vrátane motivácií k nej a základných životopisných údajov.

O geniálnom eklektikovi a divadelnom čarodejovi Maxovi Reinhardtovi

Herec a režisér Max Reinhardt (vlastným menom Maximilian Goldman) patrí k popredným divadelným tvorcom 20. storočia. Narodil sa v Badene, okresnom meste ležiacom v Dolnom Rakúsku, avšak jeho predkovia pochádzali zo Stupavy a patrili k miestnej židovskej komunite. V roku 1869 sa odtiaľto presťahovali do Viedne. Reinhardt sa neskôr do Bratislavy vrátil, aby v priebehu leta 1893 herecky pôsobil v divadle Aréna. O jeho stupavských koreňoch, detstve, hosťovaní v divadle Aréna či pôsobení na rakúskych a nemeckých divadelných scénach sa percipient môže viac dočítať v dvojjazyčnej monografii Max Reinhardt a Bratislava/Max Reinhardt und Pressburg (2019).

Publikácia podnetná aj mimo vied o umení

Slovo inklúzia počujeme na Slovensku čoraz častejšie, no jej realizácia v praxi nie je vždy jednoduchá. Asi najčastejšie sa nám spája s prostredím škôl, mala by však byť celoplošným javom. S rozvíjaním sa občianskej spoločnosti pribúdajú napríklad aj pacientske organizácie, ktoré robia osvetu o ochoreniach – duševných aj telesných, o špecifikách života s nimi. Spoločnosť stále viac považuje za samozrejmé a nevyhnutné (a niečo z toho je ukotvené aj legislatívne), že prístup na verejné miesta bude bezbariérový, že webové stránky budú prispôsobené pre slabozrakých a že ľudia s hendikepom nebudú izolovaní a vyčlenení v ústavoch na okraji mesta.

Nielen o divadle

Rok slovenského divadla aj napriek tomu, že bol poznamenaný pandemickou situáciou, priniesol dve veľmi významné – i keď, vzhľadom na koncepciu – menej tradičné publikácie. Tou prvou je publikácia Ľubice Krénovej o jednom z našich hereckých bardov – Martinovi Hubovi s rovnomenným názvom, ktorá vyšla v spolupráci dvoch bratislavských vydavateľstiev – Divadelného ústavu a SLOVART-u. Druhou je kniha rozhovorov s názvom Horák – Polák. Hovory o divadle v autorstve dvoch bardov slovenského divadelného umenia. A to dramatika, dramaturga, režiséra a predovšetkým vysokoškolského pedagóga Karola Horáka, ktorý kládol otázky Romanovi Polákovi – režisérovi, dramatikovi, hercovi a taktiež vysokoškolskému pedagógovi.

Ako oživiť bábky a loutky

Bábkové divadlo sa dlho pokladalo za ľudovú zábavu, potom zabávalo iba deti, pred rokom 1989 tvorilo obyčajne len „prílohu“ kamenných divadiel a často sa muselo uspokojiť s nedivadelnými priestormi. Preraziť tento obraz bábkového divadla vo vedomí divákov, a niekedy aj profesionálov, sa pokúšajú samotné bábkové súbory, odborníci, festivaly, ale hlavne bojovníci či bojovníčky, za aké treba pokladať editorky publikácie Bábky na česko-slovenskej medzi /1918 – 2018/ (Banská Bystrica, 2018) Dagmar Inštitorisovú, Ivetu Škripkovú a Dominiku Zaťkovú.

Po/doby Petra Karvaša

Pamäť dejín je – doslovne – závislá na tom, ako sa píšu... A píšu sa vždy veľmi ťažko. Či už je človek priamym svedkom udalostí, ktoré opisuje, alebo nie... Byť priamym svedkom totiž – okrem iného – znamená, že vystavujeme svoju individuálnu pamäť ostrej kritike ďalších priamych svedkov opisovanej udalosti. Peter Karvaš bol často priamym svedkom udalostí (i v mikrosvete obyčajných ľudí), ktoré opisoval či už v prozaickej, alebo dramatickej tvorbe, ale bol hlavne svedkom doby, ktorú sa snažil zachytiť svojou umeleckou tvorbou.

Go to Top