(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Úvodná stránka2021-09-01T18:42:10+02:00
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Nevzdať sa cieľa a objaveného literárneho zdroja (aj keď je stále nepreložený)

V sezóne 2019/2020 uviedli v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) inscenáciu O malej sove, ktorá sa bála tmy.[1] Autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová vtedy pripravila dramatizáciu knihy britskej autorky Jill Tomlinson. Jej séria kníh so zvieracími hrdinami je v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska veľmi obľúbená. Do slovenčiny stále preložená nie je, no umelecké vedenie BDnR čerpá z objaveného zdroja ďalej. Tentokrát si vybrali rozprávku o sliepke Hilde, ktorá sa nevzdala(Hilda The Hen Who Wouldnʹt Give Up). Pracovný preklad a dramatizáciu s názvom O sliepke, ktorá sa nevzdala pripravila rovnaká autorka, tentokrát pod umeleckým menom Iveta Horváthová.

Dobre si rozmyslite, koho a hlavne prečo si chcete adoptovať!

Inscenácia hry Špina (v origináli Szutyok) úspešného maďarského autora, herca a režiséra Bélu Pintéra, ktorú uviedlo Slovenské národné divadlo v réžii Jána Luterána, otvára širokú paletu rezonujúcich a znepokojivých tém: od osudovej a slepej túžby splodiť a vychovať vlastného potomka, chýbajúcej lásky medzi rodičmi a ich deťmi cez komplexné susedské vzťahy v rámci malej uzavretej dedinskej komunity až po nelichotivé neduhy panujúce v spoločnosti, ktoré sa odzrkadľujú v stereotypoch a predsudkoch jednotlivcov.

Jánošík od začiatku bez konca…

Muzikál s jánošíkovskou tematikou nie je na slovenských javiskách žiadne nóvum. Legendárna inscenácia Na skle maľované sa zapísala hlboko do spoločenského povedomia, aj keď rodisko tohto Jánošíka je u našich severných susedov – Poliakov. Na muzikálový obraz skutočne „nášho“ Jurka sme si museli počkať pár desaťročí. Prvý pôvodný muzikál o národnom hrdinovi sa napokon zrodil až teraz, a to vďaka Novej scéne. Toto prvenstvo je nepopierateľné, ale o umeleckých prínosoch inscenácie, či už z hľadiska jánošíkovskej divadelnej tradície, alebo vývoja slovenského muzikálu, či akýchkoľvek iných, sa hovoriť nedá.

Ochotníci po tridsiatich piatich rokoch

Chápem, že členom Divadla SkRAT, najmä tým starším, môže ísť na nervy, keď sa v súvislosti s ich tvorbou neustále spomína meno Blaha Uhlára. Je to predsa vyše dvadsať rokov od poslednej inscenácie Stoky v „klasickej“ zostave, do ktorej zakladatelia SkRATu patrili – tak prečo už konečne nezabudnúť na minulosť a neprestať pri posudzovaní tvorby divadla so spomínaním starých vzorov? Ako kritik odpovedám: milerada. Čo mám však robiť, keď prichádzate s inscenáciami ako Skupinová terapia?

Jednoducho Štúr!

V televíznej ankete o najväčšieho Slováka síce Ľudovít Štúr celkom jednoznačne prehral súboj s Milanom Rastislavom Štefánikom, ale jeho pozícia dominantnej osobnosti slovenských politických i kultúrnych dejín sa nemení. V slovenskej kolektívnej pamäti je neochvejne zapísaný najmä ako kodifikátor spisovnej slovenčiny a bojovník za národné práva Slovákov. Túto predstavu výrazným spôsobom dotvárajú notoricky známe vizualizácie Ľudovíta Štúra ako vášnivého rečníka na fare u Jána Hollého a na uhorskom sneme, ale aj ako zamysleného, vážneho a hĺbavého otca národa.

Obrazy duše dnešných „teens“ a „twenties“ – viac než len generačná výpoveď

Sused, ktorého nechcem je prvou inscenáciou z dramaturgického cyklu Generácia Z, ktorú Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave uviedlo v premiére ešte v novembri 2021. Kolektívne autorské dielo reflektuje témy nenávisti, netolerancie, odmietania inakosti a interpretuje ich očami reprezentantov tzv. generácie zoomerov či postmileniálov – študentiek a študentov Konzervatória Bratislava pod režijným vedením ich pedagógov Juraja Hrčku a Erika Peťovského. Herci a herečky sa v kontexte týchto nadčasových a tienistých javov našej histórie i súčasnosti snažia svojím konaním na javisku vypovedať, čo ich ako generáciu definuje.

Monitoring teatrologickej literatury logo

Zborník, ktorý nepatrí na okraj záujmu

V marci roku 2021 sa v online priestore uskutočnila konferencia Ústavu divadelných a filmových vied Slovenskej akadémie vied. Predmetom konferenčných príspevkov a následne publikovaného zborníka boli „témy na okraji záujmu“ (tak znel aj názov konferencie), ktoré sa špecifikovali v rámci výskumného projektu s názvom Cesta slovenského divadla od uzavretej k otvorenej spoločnosti (udalosti, osobnosti, inscenácie). Výsledný zborník má 136 strán a obsahuje osem štúdií. Slovo na úvod patrí zostavovateľovi publikácie Karolovi Mišovicovi. Jeho obsiahle sumarizovanie osvetľuje logiku radenia príspevkov podľa tematických okruhov aj prínos jednotlivých štúdií v kontexte súčasných teatrologických výskumov. Mišovic konštatuje, že zostalo ešte mnoho marginalizovaných tém, ktoré je potrebné preskúmať, ale niektoré z nich – napríklad divadlo a ekológia – sú také živé, že potrebujú ešte nejaký čas, aby pohyb v tomto segmente mohol byť systematicky zaznamenaný.

Aké je divadlo, ktoré prekračuje hranice?

Koncepcia monografie prof. Sone Šimkovej je na prvý pohľad veľmi jednoduchá. Ako predovšetkým frankofónna teatrologička, kritička a prekladateľka sa zaoberá tromi svetovo uznávanými divadelnými režisérskymi osobnosťami, ktorých tvorba reprezentuje to najlepšie z francúzskeho divadelného umenia. Ide o Patricea Chéreaua, Ariane Mnouchkine a Roberta Wilsona. Názvy častí knihy bližšie špecifikujú základný problém, ktorý autorku v ich tvorbe zaujíma: Patrice Chéreau na tému tela, Ariane Mnouchkine – divadlo ako spôsob života a Robert Wilson prekračuje hranice. Každej zo zvolených osobností sa venuje vo svojej vyše 370 stranovej publikácii rovnakým dielom. Všetky tri časti majú taktiež rovnakú štruktúru – obsahujú základné, často i známe poznatky a informácie, pomocou ktorých sa môžeme oboznámiť so začiatkami ich umelecko-divadelnej tvorby, vrátane motivácií k nej a základných životopisných údajov.

O geniálnom eklektikovi a divadelnom čarodejovi Maxovi Reinhardtovi

Herec a režisér Max Reinhardt (vlastným menom Maximilian Goldman) patrí k popredným divadelným tvorcom 20. storočia. Narodil sa v Badene, okresnom meste ležiacom v Dolnom Rakúsku, avšak jeho predkovia pochádzali zo Stupavy a patrili k miestnej židovskej komunite. V roku 1869 sa odtiaľto presťahovali do Viedne. Reinhardt sa neskôr do Bratislavy vrátil, aby v priebehu leta 1893 herecky pôsobil v divadle Aréna. O jeho stupavských koreňoch, detstve, hosťovaní v divadle Aréna či pôsobení na rakúskych a nemeckých divadelných scénach sa percipient môže viac dočítať v dvojjazyčnej monografii Max Reinhardt a Bratislava/Max Reinhardt und Pressburg (2019).

Publikácia podnetná aj mimo vied o umení

Slovo inklúzia počujeme na Slovensku čoraz častejšie, no jej realizácia v praxi nie je vždy jednoduchá. Asi najčastejšie sa nám spája s prostredím škôl, mala by však byť celoplošným javom. S rozvíjaním sa občianskej spoločnosti pribúdajú napríklad aj pacientske organizácie, ktoré robia osvetu o ochoreniach – duševných aj telesných, o špecifikách života s nimi. Spoločnosť stále viac považuje za samozrejmé a nevyhnutné (a niečo z toho je ukotvené aj legislatívne), že prístup na verejné miesta bude bezbariérový, že webové stránky budú prispôsobené pre slabozrakých a že ľudia s hendikepom nebudú izolovaní a vyčlenení v ústavoch na okraji mesta.

Nielen o divadle

Rok slovenského divadla aj napriek tomu, že bol poznamenaný pandemickou situáciou, priniesol dve veľmi významné – i keď, vzhľadom na koncepciu – menej tradičné publikácie. Tou prvou je publikácia Ľubice Krénovej o jednom z našich hereckých bardov – Martinovi Hubovi s rovnomenným názvom, ktorá vyšla v spolupráci dvoch bratislavských vydavateľstiev – Divadelného ústavu a SLOVART-u. Druhou je kniha rozhovorov s názvom Horák – Polák. Hovory o divadle v autorstve dvoch bardov slovenského divadelného umenia. A to dramatika, dramaturga, režiséra a predovšetkým vysokoškolského pedagóga Karola Horáka, ktorý kládol otázky Romanovi Polákovi – režisérovi, dramatikovi, hercovi a taktiež vysokoškolskému pedagógovi.

Ako oživiť bábky a loutky

Bábkové divadlo sa dlho pokladalo za ľudovú zábavu, potom zabávalo iba deti, pred rokom 1989 tvorilo obyčajne len „prílohu“ kamenných divadiel a často sa muselo uspokojiť s nedivadelnými priestormi. Preraziť tento obraz bábkového divadla vo vedomí divákov, a niekedy aj profesionálov, sa pokúšajú samotné bábkové súbory, odborníci, festivaly, ale hlavne bojovníci či bojovníčky, za aké treba pokladať editorky publikácie Bábky na česko-slovenskej medzi /1918 – 2018/ (Banská Bystrica, 2018) Dagmar Inštitorisovú, Ivetu Škripkovú a Dominiku Zaťkovú.

Go to Top