(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Domovská stránka2023-01-20T21:43:49+01:00

Náš domov je všade, kde je nejaké divadlo

Hra pre dvoch jedného z najvýznamnejších amerických dramatikov dvadsiateho storočia Tennesseeho Williamsa, hra blízka jeho srdcu, je voľne inšpirovaná jeho životom a vzťahom so sestrou Rose. Radí sa do neskoršieho obdobia autorovej tvorby, napísal ju až v roku 1973, teda dvadsaťšesť rokov po jeho najznámejšej hre Električka zvaná túžba a trinásť rokov po Mačke na horúcej plechovej streche. Hry z tohto obdobia majú blízko k absurdnej dráme, Williams sa tu približuje až k Beckettovi či Haroldovi Pinterovi.

Plynutie príbehu je ako tečúca rieka

Keď v roku 2019 vyšla kniha Aleny Sabuchovej Šeptuchy a následne získala jedno z najprestížnejších slovenských literárnych ocenení, Anasoft litera 2020, len málokto pochyboval o kvalitách tohto diela. V románe sa čitateľ/ka prenesie do trojhraničia Poľska, Ukrajiny a Bieloruska, do obce Podlasie, „do kraja, ktorý by nikto nevymyslel“, ako píše samotná autorka. A tak ako tečie voda v rieke a naberá do svojho koryta ďalšie a ďalšie pramienky a prítoky, tak sa aj v románe rozvetvujú, košatia a naberajú objem príbehy jednotlivých postáv, aby sa napokon spolu vliali do pomyselného mora čitateľskej skúsenosti.

Výpoveď a dokumentácia

Francúzsky prozaik Édouard Louis (1992) je – minimálne v rámci svojej generácie – jedným z najvýraznejších autorov európskej umeleckej literatúry posledného desaťročia. V mnohých ohľadoch pritom tak trochu napĺňa klišéovitú predstavu o francúzskej literatúre. Jazyk preňho nie je len médiom, ale aj témou, sociálna vrstva predstavuje kľúčový determinant literárnej postavy, v jeho prípade ide o vidiecku oblasť s etnicky homogénnym zložením, vzdialenú od kultúrnych a kozmopolitných centier. Prostredie, v ktorom vyrastal, ako aj bod zásadného životného zlomu popisuje vo svojom mimoriadne úspešnom prozaickom debute En finir avec Eddy Bellegueule (2014). Originálny názov pritom odkazuje na autorovo pôvodné občianske meno a je trochu škoda, že slovenský preklad Andrey Černákovej, Koniec Eddyho, tento rozmer nezachytáva.

Ajajaj, Bajaja

V trnavskom Divadle Jána Palárika neskrývajú ambície byť dynamickým a progresívnym umeleckým telesom, a to ani pri tvorbe pre deti. Bolo to zjavné pri dôkladne pripravenom batoláriu pre batoľatá od šiestich mesiacov Púpätko, aj inscenácii pre teenagerov s postupmi live cinema Subjekt: Gulliver. Len pri tvorbe pre deti mladšieho školského veku sa divadlu nedarí ponúkať (v tom najlepšom zmysle slova) moderné inscenácie. Predchádzajúca rozprávka Veľryba Gréta (2020)[1] bola veľkým nezdarom. Na konci novembra mala derniéru, aby uvoľnila miesto Princovi Bajajovi. Nemožno však povedať, že by šlo o kvalitatívne zlepšenie. Tak ako aj v predchádzajúcom prípade, otázny je už výber predlohy.

Miluj svojho alkoholika až za hrob!

Viac ako polovica zo siedmich inscenácií, ktoré Ondrej Spišák vytvoril v Astorke od svojho nástupu do funkcie interného režiséra a umeleckého šéfa, prináša témy z rodinného prostredia. Halpern a Johnson (2022) humorným spôsobom rozpráva o mileneckom trojuholníku, o ktorom sa manžel dozvie až po smrti svojej manželky, Posledná barónka (2022) je groteskno-dramatickým retrospektívnym pohľadom do života rodiny významného slovenského maliara Ladislava Mednyánszkeho očami jeho netere Margity Czóbelovej a Pohľad z mosta (2020) je realistickou tragédiou o láske starnúceho ženatého muža k neteri.

Nie všade sa dostalo správne korenie

V ostatných dvoch sezónach prechádza Jókaiho divadlo umeleckou transformáciou. Hoci nové vedenie divadla nastúpilo v pandemickom období, darí sa mu tvoriť systematický a konzistentný repertoár, ktorý už nepozostáva iba z dramatizácií emblémovej maďarskej prózy, ktoré charakterizovala realistická réžia s realistickým herectvom. Jókaiho divadlo má lokálny charakter, čo vysvetľuje časté inscenovanie muzikálov a komédií. Napriek tomu však repertoár obsahuje aj odvážnejšie a náročnejšie tituly a režijné prístupy, ako Woyzeck z minuloročnej sezóny alebo Opera za tri groše, ktorá otvorila novú Sezónu zrkadiel.

Go to Top