Cesty k herectvu
Publikáciu Cesty k herectvu pripravili dvaja zostavovatelia – Zdenka Pašuthová a Jan Braun. Ide o súbor, ktorý vznikol pri príležitosti 75. výročia založenia Vysokej školy múzických umení v Bratislave (1949). Pôvodne publikáciu chceli vydať už k 70. výročiu, ale pripraviť ju trvalo dlhšie ako sami zostavovatelia predpokladali.
Vajdičkov otvorený archív osobnej pamäti
V roku 2024 v edícii Theatrum vitae vydal Divadelný ústav publikáciu pod názvom Teátermacher. Rozhovor s Ľubomírom Vajdičkom o živote a divadle. Jej autori získali za knihu prémie Literárneho fondu – Ľubomír Vajdička v sekcii pre pôvodnú literatúru v kategórii esejistika za nový prístup k prezentácii divadelných osobností a Miroslav Dacho v sekcii pre tvorivú činnosť v oblasti rozhlasu, divadla a zábavného umenia za mimoriadny prínos pri vzniku objavnej memoárovej teatrologickej publikácie. Uvedenie ocenení v úvode recenzie publikácie nie je náhoda, vnímame ho ako východisko ku kritickému uchopeniu publikácie.
Plautinopolis live cinema
Poľský režisér Łukasz Kos inscenoval dve komédie starorímskeho dramatika Tita Macciusa Plauta Pseudolus a Strašidlo (Mostellaria) ako ukážky komediálnosti v ich aktualizačnom uchopení. Na javisko Divadla Andreja Bagara v Nitre priniesol „...hudobnú komédiu o večných témach zo starého Ríma.“ Dej oboch Plautových komédií sa odohrával v Aténach a obdobne tematizoval príbehový koncept, v ktorom ľstivý otrok/sluha napomáhal svojmu mladému pánovi. Aj v jednej aj v druhej mu bol naporúdzi.
Silná téma, výborné divadlo, skvelá interpretácia
Hru pre prešovské divadlo objavil a z anglického originálu preložil režisér Michal Náhlík, ktorý sa dlhodobo orientuje na súčasnú angloamerickú dramatiku. Spolu s dramaturgom Máriom Drgoňom zaradili do repertoáru pre DJZP z hľadiska štruktúry i tematiky priekopnícky text. V prvom rade ide o monodrámu, ktorá v ostatných desaťročiach, ak vôbec niekedy, v Prešove uvádzaná nebola. V druhom rade ide o odvážny pokus tvorivého tímu odkliať jednu z dlhodobo tabuizovaných tém. Hra totiž cez optiku hlavnej predstaviteľky priznáva, ako sa zaobchádza s obeťami sexuálneho napadnutia v rôznych etapách, od nahlásenia znásilnenia na polícii, cez (ne)akceptáciu tejto udalosti ľuďmi v blízkosti obete, až po samotný súdny proces.
Líška s dúhovými očami
Inscenácia Líška s dúhovými očami patrí k výtvarným, najmä farebným inscenáciám, čím sa zdôrazňuje spektakulárnosť. Farebnosťou upúta nielen detského diváka. Inscenácia je koncipovaná vo veľkom pláne, nejde o komornú realizáciu, ale o veľkoplošnú inscenáciu so všetkou realizačnou náročnosťou. Poľskí tvorcovia adaptovali slovenskú predlohu podľa pútavej knižky pre deti s rovnomenným názvom od známej súčasnej autorky Márie Lazárovej, ktorú ilustrovala Andrea Tachezy. Dvojité autorstvo Lazárová – Maciejewski, uvádzané v propagačných materiáloch, napovedá, že divadelný scenár spracoval Ireneusz Maciejewski.
Hranice preňho neexistujú: pocta Karolovi Horákovi
Karol Horák – neprehliadnuteľný literát, excentrický vysokoškolský pedagóg, no predovšetkým nestor slovenského divadla. Bolo vecou elementárnej slušnosti, že už v septembri 2013 sa na pôde Prešovskej univerzity konala pri príležitosti Horákovej sedemdesiatky2 vedecká konferencia s veľavravným názvom Slovo, gesto, pohyb, obraz, tvar,3 z nej vzišiel rovnomenný konferenčný zborník.4 Je dobré, že o desať rokov neskôr (plus malý časový sklz) sa mohlo na rovnakom mieste konať obdobné podujatie pri ďalšom okrúhlom životnom jubileu profesora Horáka.5 Tentoraz malo názov Prekračovanie hraníc (k tvorbe Karola Horáka). I po tejto vedeckej konferencii vyšiel rovnomenný zborník.
