Kubo v mäsiarni, aké výstižné!

Jozef Hollý: Kubo

Preklad do spišského nárečia: Anton Kret

Dramaturgia: Sofia Skokanová

Scéna a kostýmy: Dáša Krištofovičová a. h.

Hudba: Martin Bučko a. h.

Réžia, úprava a choreografia: Martin Bašista a. h.

Účinkujú:

Martin Bečeľa, privatizačný špekulant: Jozef Novysedlák

Anna, jeho žena: Mária Brozmanová

Kubo, ich syn: Filip Brišák       

Eva Košáriková, bohatá vdova: Katarína Turčanová

Anička, jej dcéra: Kristína Kotarbová

Štefan, údržbár: Mikuláš Dzúrik

Paľko, mládenec: Pavol Gmuca

Lovecký, vdovec: Peter Gedeon

Dora, veštica: Petra Dzuriková

Nemec: Peter Cako a. h.

Premiéra: 7. novembra 2025, Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi

Jozef Hollý patrí medzi slovenských realistických dramatikov prelomu 19. a 20. storočia, ktorý svoju emblematickú komédiu Kubo napísal v roku 1904, hoci populárnou sa stala až po roku 1950, keď ju upravila a do divadelného života poslala Hollého dcéra Elena Holéczyová. Hra Kubo sa pravidelne inscenuje na slovenských javiskách a takmer vždy má divácky úspech, čo vychádza z vďačne vystavaného príbehu o mladom zamilovanom páre, ktorý chcú rozdeliť rodičia túžiaci po bohatstve. Chamtivosť ako vlastnosť, na ktorej sa dá vystavať skvelá komédia, sa neraz osvedčila aj vo svetovej dramatickej spisbe.

V Spišskom divadle pripravil Kuba mladý režisér Martin Bašista, ktorý sa slovenskej klasike venuje na profesionálnej i amatérskej scéne. Aj text Hollého Kuba, ktorý ho inšpiroval k mnohým úvahám, napokon upravoval pre potreby spišskonovoveského divadla. Ako píše v bulletine k hre: „Kubo je pre mňa viac než len klasická slovenská veselohra. Je to zrkadlo, v ktorom sa odráža naša túžba po istote, láske a mieste vo svete, ktorý sa neustále mení. (…) Stále hľadáme hodnoty, ktoré by neboli len tovarom. (…) Kubo nie je symbol, či postava, je to stav duše. (…) Ak sa po predstavení pristihneme, že sa na Kuba nepozeráme s opovrhnutím, ale s pochopením, možno sme si práve uvedomili niečo dôležité o sebe.“ M. Bašista posunul hru do 90. rokov minulého storočia – turbulentného obdobia prechodu od socializmu ku kapitalizmu. Príbeh zasadil do prostredia istého mäsokombinátu, teda na miesto, ktoré nie je intelektuálnou výkladnou skriňou regiónu. Na dotvorenie celkového dojmu využil aj preklad hry do spišského nárečia od  Antona Kreta. Režisér Bašista si, predpokladajme, položil viacero zásadných otázok a odpovedí: Je rozširovanie majetku stále aktuálna potreba? Určite áno. Ako to ale docieliť legálnou cestou? Jednoduchá a praktická odpoveď by mohla znieť – sobášom z rozumu.  Problémovou je však otázka o mravnom rozpade spoločnosti. V malom. Na úrovni rodiny i mikroregiónu. I to sa v texte, rovnako ako i v inscenácii, dá nájsť. Úplne nové sú otázky začlenenia marginalizovaných skupín do komunity mestečka –  jednak rómskej a jednak i ľudí s duševnou či mentálnou poruchou, na ktorých sa stále hľadí cez prsty. Rovnako sa otvárajú feministické otázky a nástojčivosť pestovania kultu mladosti. Aj týchto okruhov sa inscenácia Kubo dotýka, ale skôr náznakovo, značne prvoplánovo, karikujúc jednotlivé tematické roviny tak, aby bol zachovaný jednoduchý, prízemný humor, niekedy bez pointy, inokedy vytŕčajúci z radu (ne)logických inscenačných riešení. Práve v tomto svetle je otázny dramaturgicko-režijný koncept režiséra Martina Bašistu a dramaturgičky Sofie Skokanovej. I keď je pochopiteľný zámer – osloviť čo najširšie publikum, ktoré nebaží po intelektuálnych výzvach a priniesť do dramaturgie kus, ktorý sa bude ľahko predávať, predsa len – ambície divadla by mohli byť trocha vyššie. Najmä ak vezmeme do úvahy preukázateľné zlepšenie dramaturgie divadla –  úspešnú dramatizáciu novely Šeptuchy z roku 2023 a príťažlivú adaptáciu rozprávky Mimi a Líza zo začiatku roku 2025, či zaujímavý projekt Metropolka z konca sezóny 2024/25, i keď ten nedosiahol kvality predchádzajúcich inscenácií.

Scénu a kostýmy pripravila Daša Krištofovičová, ktorá už pre Spišské divadlo pripravila vizuálne veľmi zaujímavé spracovanie rozprávky Mimi a Líza. Tentoraz vytvorila univerzálny, takmer prázdny priestor mäsiarstva –  v centre sú pohyblivé mraziarenské boxy a na zadnej stene výrazné okno do kancelárie vedúcej Košárikovej. Interiér i vďaka dobovým doplnkom (od váh, nástenného rozhlasu, záclon, obrazov, cez mäsové výrobky, mäsiarske náradie až po dobové nápisy hlásajúce heslá na najbližšie pracovné obdobie) pôsobí ako pamätník rozpadajúcemu sa socializmu. Aj v kostýmoch sa nápadito odzrkadľuje móda 90. rokov, s nádychom socialistickej praktickosti. Hudba Martina Bučka cez optiku jemnej hyperboly dopĺňa toto interpretačné žánrové smerovanie Kuba ku komédii s prvkami grotesky.

Výstavbu hry možno čítať ako akési vytváranie postavičiek, ktoré by svojím výzorom, vystupovaním a nárečím mali napĺňať Hollého repliky. Zdá sa, že herečky a herci Spišského divadla sa vo svojich postavách necítia úplne komfortne, nevedno, či je to jazykom, štylizáciou, alebo len ich vnútorným nastavením. V hlavných úlohách vnímame odraz dvoch generácií. Katarína Turčanová ako Eva Košáriková je zástupkyňou strednej generácie divadla, ktorá sa dlho nedostávala do hľadáčika režisérov. Turčanová vytvorila postavu matky ako typ súdružky dodržiavajúcej plány na prekročenie päťročnice a akceptujúcej všetky možnosti obchádzania systému a obohatenia sa. Upustením od tejto schémy je scéna vo vani, keď sa pripravuje na dôležitú schôdzku a ukazuje svoj potenciál hravosti. Kristína Kotarbová ako jej dcéra Anička je niekde na pomedzí nárečia a spisovnosti, čo implikuje postoj novej generácie. Jej postava je menej štylizovaná, viac tvárna pri vytváraní pocitu mladosti, (ne)zodpovednosti a sústavnej opozície. Pavol Gmuca v úlohe mládenca Paľka je zvláštnym výberom, ale so svojou postavou pracuje zmysluplne. Vešticu Doru hrá Petra Dzúriková, ktorá vytvorila charakter typickej Rómky. Jozef Novysedlák ako Martin Bečeľa je zosobnením figúrky podvodníckeho podnikateľa, ktorý púta pozornosť najmä svojím nespútaným príčeskom. Jeho ženu Annu zdarne hrá Mária Brozmanová. V scéne boja o moc, teda boja dvoch sliepok, spolu s K. Turčanovou, vytvorili vskutku zábavnú, i keď prvoplánovú imitáciu stereotypného vnímania ženských sporov. Kuba, ich syna, stvárňuje Filip Bršák, ktorý sa pokúsil o znázornenie mentálne zaostalejšieho veľkého dieťaťa so všetkými typizovanými znakmi – okúňavosťou, málovravnosťou a hlúposťou. I keď sa všetky postavy voči Kubovmu intelektu stavajú so značným opovrhnutím, jeho spojenkyňou je práve Anička, ktorá ho berie takého aký je, čím sa medzi nimi vytvára špecifický vzťah. A práve pri komunikácii Kuba s Aničkou vidieť jemný herecký posun – ubratie nadsadenej štylizácie. Údržbára Štefana hrá Mikuláš Dzúrik ako toho, kto vie, ako to chodí, ale nezapája sa. Je človekom zvonku. Hrá ho jednoducho, bez zbytočného preháňania. Peter Gedeon ako vdovec Lovecký je rozšafnou verziou podvodníka. No a napokon hosťujúci Peter Cako v úlohe Nemca už len dopĺňa tento rad bizarných postavičiek.

Uvažujúc o tejto hre a dôvode jej výberu do repertoáru divadla sa opakovane vraciam k dôvodom jej inscenovania. Dnes sú očakávania aj od regionálneho divadla oveľa vyššie, ako len ponúknuť lacnú zábavu obyvateľstvu. Divadlo má klásť otázky, provokovať k novým myšlienkam, inšpirovať a svojím spôsobom i kultivovať a scitlivovať, ale v tomto prípade sa tak nedeje. Inscenácia celkovo vyznieva len ako dobre naštudované ochotnícke divadlo, a to je žalostne málo. Netreba pritom zabúdať na fakt, že spišskonovoveský Kubo je v prvom rade ľahkou komédiou pre nenáročného diváka, ktorá má ambíciu pobaviť a možno trochu i narušiť stereotypné vnímanie slovenských „klasických“ divadelných hier, čo je na divácky dosah tohto divadla akceptovateľné.