Herecký talent strieborného plátna, televízie aj divadelných dosiek – Eva Krížiková

Autor: Karol Mišovic, Renáta Lokšová, Jana Dudková

Názov publikácie: Eva Krížiková

Edícia: Camera obscura

Vydanie: prvé

Grafický dizajn: Marek Kianička

Odborná redaktor: Marián Brázda

Jazyková redaktorka: Zuzana Andrejco Ferusová

Vedúca redaktor: Martin Kaňuch

Recenzenti: Miroslav Dacho, Petra Hanáková

Vydal: Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2024, 408 strán

ISBN 978-80-69059-02-3

Slovenská herečka Eva Krížiková patrí k významným osobnostiam domácej umeleckej scény. Pôsobila v divadle, filme a televízii, venovala sa tiež dabingu a účinkovala vo viacerých rozhlasových hrách. Zomrela na konci marca 2020. Pôsobenie Evy Krížikovej v širšom kultúrnom a umeleckom kontexte reflektuje publikácia Eva Krížiková, ktorú v roku 2024 vydal Slovenský filmový ústav v edícii Camera obscura. Trojica autorov skúma herečkino dielo ako celok a za prioritný priestor jej umeleckej dráhy považuje film. Každý z autorov publikácie prispel vlastnou staťou, v ktorej detailne mapuje vývoj herečky v konkrétnej oblasti jej tvorby.

Prvá a zároveň najrozsiahlejšia kapitola, nazvaná Herečka medzi komikou a tragikou, je venovaná divadlu. Jej autor – teatrológ Karol Mišovic – sa už dlhšie vo svojej odbornej praxi venuje osobnostiam hereckého umenia, ktorých tvorbu skúma v dobovom kontexte. Kariéru Evy Krížikovej na divadelných doskách rozdeľuje do viacerých etáp, v ktorých podrobne analyzuje jej herecké umenie. Na úvodných stranách sa teatrológ venuje okolnostiam, za akých sa mladá Eva dostala k divadlu. Spočiatku to pre jej „zlý kádrový posudok“ vôbec nebolo samozrejmé. Herečkina rodina mala byť zahrnutá do Akcie B, teda do operácie zameranej na uvoľňovanie bytov pre privilegovanú robotnícku triedu.

Eva Krížiková bola prvorodeným dieťaťom Františka a Gizely Krížikových. Keďže túžili po mužskom potomkovi, malú Evičku vychovávali istý čas „ako syna“. Napriek tomu, že Eva od útleho detstva inklinovala k umeniu, rodičia jej záujem nebrali príliš vážne a vnímali ho skôr ako prirodzenú súčasť jej povahy. Eva sa totiž rada predvádzala. V okolí jej prischla prezývka „herečka“, ktorá však nebola myslená ako uznanie, ale skôr s humornou nadsázkou. Aj keď rodičia svoje deti brávali na kultúrne podujatia, zotrvávali v staromódnom presvedčení, že umenie by nemalo byť dcérinou profesionálnou dráhou. V mladosti Eva zažila viaceré traumatizujúce skúsenosti – patrilo k nim bombardovanie Apolky v Bratislave, infarkt otca, ktorého bola priamo svedkom, či komunistický prevrat na konci štyridsiatych rokov 20. storočia.

Napriek týmto okolnostiam sa Eve podarilo úspešne absolvovať prijímacie skúšky na Štátne konzervatórium. Jej ročníkovou spolužiačkou bola napríklad Carmen Farkašová, ktorá sa neskôr preslávila pod pseudonymom Hana Hegerová. Počas štúdia na konzervatóriu Eva Krížiková účinkovala v menších úlohách na doskách Národného divadla. Keďže tieto roly nie sú zaznamenané v divadelných bulletinoch, Karol Mišovic upozorňuje, že skutočný debut Evy Krížikovej na profesionálnej scéne dnes nemožno jednoznačne určiť a dá sa vychádzať len z nepriamych indícií. Formujúca sa domáca filmová produkcia prejavovala záujem predovšetkým o mladé herecké talenty z rozrastajúcej sa siete profesionálnych divadelných scén. Na základe absolventskej inscenácie Krížiková dostala ponuku na angažmán v súbore Slovenského národného divadla, ktorú však neprijala. Vo svojom príspevku Mišovic uvádza, že záujem o herecké schopnosti Evy Krížikovej pretrvával, keďže svojím typom herectva bola schopná obohatiť súbor o výrazovú rôznorodosť stvárňovaných postáv. Svoj prvý profesionálny angažmán prijala v Armádnom divadle v Martine v roku 1953.

V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 20. storočia komunistický režim výrazne zasahoval do kultúrneho života. Umenie bolo podriadené ideológii a stalo sa nástrojom jej šírenia. Divadlá mali k dispozícii len úzky, ideologickými komisiami schválený dramaturgický plán. K istému uvoľneniu došlo až po smrti Josifa Vissarionoviča Stalina a Klementa Gottwalda. V päťdesiatych rokoch sa Eva Krížiková objavila vo viacerých komediálnych úlohách. Príkladom je inscenácia Škandál v obrazárni (1954), ktorá priniesla na javisko opatrný výsmech dovtedy tabuizovaných tém a inštitúcií. Hoci išlo o pomerne krotký humor, inscenácia znamenala významný dramaturgický posun a aspoň čiastočný návrat komiky na domáce javiská. Uvádzala sa na doskách Slovenského národného divadla. Autorom textu bol Václav Jelínek, pričom online databáza Divadelného ústavu dramaturga neuvádza. Titul bol však po zásahu vrchnosti stiahnutý z repertoáru. V druhej polovici 20. storočia začali režiséri upúšťať od dovtedy uplatňovanej Stanislavského metódy a pripájali sa k aktuálnym európskym prúdom herectva – ku psychologickému herectvu. Mišovic sa podrobnejšie venuje Krížikovej účinkovaniu v SND (jej angažmán na tejto scéne trval od roku 1954 do 2015). Paradoxne sa venuje aj rolám, ktoré v tomto období nedostávala, keď často zostávala na okraji záujmu. Režiséri jej v polovici päťdesiatych rokov neposkytovali dostatok príležitostí na plné uplatnenie jej talentu. Výraznejšie úlohy v danom období pripadali častejšie Maríne Kráľovičovej a Zdene Grúberovej. Rané pôsobenie Evy Krížikovej v SND autor opisuje v časti Čakanie na príležitosť. Autor sa taktiež osobitne venuje Krížikovej interpretáciám tragických hrdiniek v hrách Williama Shakespeara.

V druhej kapitole publikácie právnička a absolventka štúdia teórie a dejín filmu a audiovizuálnej kultúry Renáta Lokšová analyzuje hereckú tvorbu Evy Krížikovej vo filme, pričom televíznu tvorbu zámerne ponecháva bokom. Hoci sa publikácia venuje v najväčšej miere Krížikovej interpretačnému umeniu v divadle, prvotnou motiváciou pre jej hereckú dráhu malo audiovizuálne umenie. Výrazným impulzom sa pre ňu stala snímka Zasnežená romanca z roku 1941, ktorú údajne videla najmenej dvadsaťkrát. Herečkine pomalšie filmové začiatky súviseli s vývojom domácej kinematografie. Možno aj preto autorka kapitolu príznačne nazvala Talent málo využitý. V čase, keď Eva Krížiková stála na prahu svojej profesionálnej kariéry, slovenská filmová tvorba prežívala neisté obdobie. Lokšová poukazuje na to, že dôležitým momentom v jej kariére bolo stretnutie s režisérom Pavlom Bielikom, ktorý ju ako osemnásťročnú obsadil do filmu Lazy sa pohli (1952). I keď v rozhovore pre časopis Život, ktorý autorka cituje, Krížiková spomína, že na pľaci sa skôr len „motala“ a nemala žiadne repliky, bola to jej prvá filmová skúsenosť.

Renáta Lokšová zároveň vyzdvihuje skutočnosť, že Krížiková začínala svoju hereckú kariéru vo filme aj v divadle súbežne. Vďaka tomu si dokázala rýchlejšie osvojiť špecifické filmové požiadavky a uplatňovala ich prirodzenejšie než mnohí jej starší kolegovia. Autorka tiež reflektuje dobové filmové recenzie v tlači. S viacerými výhradami kritiky súhlasí. Zároveň poukazuje aj na prípady, v ktorých považuje hodnotenie herečkinho výkonu za nespravodlivé. Pozitívne hodnotí, že sa Eve Krížikovej podarilo vyhnúť účinkovaniu v prvoplánových propagandistických tituloch. Výrazným posunom v jej filmovej kariére bol obrat k historickému žánru v snímke Štvorylka (1955) v réžii Jozefa Medveďa a Karola Kršku. Postavu Darinky zo Štvorylky Krížiková rada a opakovane pripomínala aj vo svojich rozhovoroch.

Renáta Lokšová v publikácii rozlišuje jednotlivé etapy filmovej tvorby Evy Krížikovej a konkretizuje význam vybraných úloh pre jej ďalší umelecký vývoj. Autorka charakterizuje typy postáv, ktoré herečka stvárňovala, a zasadzuje ich do širšieho spoločenského a umeleckého kontextu. V závere poukazuje na skutočnosť, že k veľkým filmovým príležitostiam v divadle či na televíznych obrazovkách sa Krížiková dostávala len sporadicky, akoby si jej talent všimli oneskorene.

Filmová vedkyňa Jana Dudková, autorka poslednej kapitoly publikácie, sa sústreďuje najmä na televíznu tvorbu. Zameriava sa na obdobie, keď herečka, ktorá bola v šesťdesiatych rokoch 20. storočia pravidelne obsadzovaná, postupne prešla z výslnia na okraj pozornosti. Analyzuje pri tom kontext obdobia, v ktorom sa domáca audiovizuálna tvorba ocitala v kríze. Neskôr, v deväťdesiatych rokoch, keď sa domáca tvorba opätovne rozbiehala, Krížiková získavala príležitosti v špecifických televíznych pásmach. Patril k nim napríklad zostrih troch inscenácií, spoločne uvedený pod názvom Sobáš za každú cenu (1996). Väčšinou stvárňovala marginalizované postavy, na výraznejšie herecké výkony nemala dostatočný priestor. Svoj profesijný osud však niesla s hereckou gráciou.

Publikácia o jednej z našich najlepších herečiek – Eve Krížikovej – pôsobí kompaktne a zachytáva široký záber jej obsiahlej hereckej kariéry. Je napísaná čitateľným a zrozumiteľným jazykom, takže po nej môže siahnuť aj laik, ktorý obdivuje herečkino umenie. Novinku z edície Camera obscura dopĺňa bohatý obrazový materiál, ktorý kombinuje zábery z herečkinho súkromného života a prekladá ich s fotografiami z divadelných inscenácií a filmových úloh. Osobné zábery sa sústreďujú aj na spomienky s jej hereckými kolegami a kolegyňami.