Líška s dúhovými očami

Mária Lazárová – Ireneusz Maciejewski: Líška s dúhovými očami

Dramaturgia: Iveta Ditte Jurčová
Scénografia: Barbara Guzik
Hudba: Piotr Klimek
Preklad textu: Marek Godovič
Tvorba metodických materiálov: Nikoleta Hvizd Tužinská

Réžia:   Ireneusz Maciejewski

Účinkujú:

Vanesa Balla-Hagyungová / Daniela Turzová: Merit

Andrea Tomanová: Hani

Ivan Gontko: Dedko

Juraj Bednarič: Ellias,  Flin

Roman Valkovič: Erkhan, Bootur

Michael Vrzala: Havran

Milan Čimo: Lovec 1, Medveď

Andrej Bodiš: Lovec 2

Premiéra: 28. novembra 2025, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre hostilo koncom roka 2025 známych poľských divadelných tvorcov. Režisér Ireneusz Maciejewski, skúsený režisér, ktorý v SDKS nerežíruje po prvýkrát, spolupracoval so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Barbarou Guzik (rovnako ako v inscenácii Nebo, premiéra v roku 2022) a k spolupráci tento raz  prizval známeho autora divadelnej hudby Piotra Klimeka. Maciejewski s Barbarou Guzik, ktorá je predovšetkým činohernou scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou, príležitostne spolupracuje s viacerými poľskými bábkovými divadlami: napríklad s krakovským divadlom bábky a masky Groteska,  s divadlom Baj Pomorski v Toruni a s inými bábkovými divadlami (Olsztyn, Poznań, Lublin). Barbara Guzik  a Ireneusz Maciejewski inklinujú k výtvarnému divadlu, v ich portfóliu ich viackrát vidíme ako autorov multimediálnych projekcií.

Inscenácia Líška s dúhovými očami patrí k výtvarným, najmä farebným inscenáciám, čím sa zdôrazňuje spektakulárnosť. Farebnosťou upúta nielen detského diváka. Inscenácia je koncipovaná vo veľkom pláne, nejde o komornú realizáciu, ale o veľkoplošnú inscenáciu so všetkou realizačnou náročnosťou. Poľskí tvorcovia adaptovali slovenskú predlohu podľa pútavej knižky pre deti s rovnomenným názvom od známej súčasnej autorky Márie Lazárovej, ktorú ilustrovala Andrea Tachezy. Dvojité autorstvo Lazárová – Maciejewski, uvádzané v propagačných materiáloch, napovedá, že divadelný scenár spracoval Ireneusz Maciejewski.

Výber predlohy zjavne zodpovedá dramaturgickým nárokom nitrianskej dramaturgie. Dramaturgičkou inscenácie bola Iveta Ditte Jurčová. Predloha okrem fantazijného princípu a jasne čitateľného a nosného príbehu nesie v sebe viacero významových rovín, odrážajúcich morálne aspekty jednotlivca i spoločnosti. Práve tie tvorcovia – od autorky, cez dramaturgiu až po scénickú realizáciu – tlmočia nenásilným spôsobom. V detskom divákovi  podporujú uvedomovanie si zmyslu pre spravodlivosť, rovnosť, či vytváranie vzťahu k prírode a jej ochrane. Okrem toho v diele nachádzame aj túžbu po čistých rodinných vzťahoch i v širšom spoločenstve, túžbu po harmónii človeka a prírody. Intenzívne vnímame aj motív obety (malej líšky), ktorý sa najmä v závere hry ukáže ako esenciálny.

Autorka predlohy sa v doslove knižky vyznáva, že jej učarovali „legendy plné iskrivých mrazivých dní, bájnych bytostí a polárnych zvierat. Príbehy o múdrosti, vernosti, odvahe a priateľstve“. Predovšetkým tie jej otvorili cestu k poznávaniu severských národov a ich spôsobu života, aj k ich legendám, a tie vo svojej fantázii spracovala vo vlastnej knižke. Tvorcovia nitrianskej inscenácie a divadelného scenára sa pridŕžajú hlavného deja, ktorý je postavený na blízkom vzťahu dievčatka Hani a malej líšky. Dievčatko Hani žije so svojím dedkom v tajge. Vnučku učí, ako prežiť v prírode, porozumieť jej zákonom, i láskavému vzťahu k zvieratám.  Keď v lese nájdu ranenú líšku, zoberú ju domov, aby sa o ňu postarali. Medzi dievčatkom a líškou sa vytvorí silné puto. Prostredníctvom tohto vzťahu, ako aj vzťahu so zachráneným rysom, tvorcovia akcentujú potrebu korektného správania sa k zvieratám. V rozprávkovej podobe sa zvieratká za záchranu života odvďačia opätovanou pomocou Hani aj dedkovi. Zvieratká nie sú typicky personifikované, nerozprávajú ľudskou rečou, zachovávajú si svoju zvieraciu identitu. Autorka zdôrazňuje momenty zblíženia sa človeka so zvieraťom, akcentuje dôležitosť ich špecifickej  komunikácie a potrebu vzájomného spolunažívania. Tvorcovia inscenácie autorkin zámer dodržali, zvieratká nerozprávajú, iba konajú. Interpretka a animátorka malej líšky je na javisku temer neustále, mala preto ťažkú úlohu. V dialógoch s Hani líštička vždy iba vydávala svoj štekavý zvuk. 

Jadrom príbehu je spolužitie dievčatka Hani a líšky Merit, a tiež dedka, ale aj dramatické zauzlenie osudu týchto troch hlavných hrdinov. Ich pokojné spolunažívanie naruší príkaz nenásytného šamana, ktorý manipuluje obyvateľov dediny.  Baží po zisku z lovu zvierat, a tak prikáže, aby muži vystrieľali všetky líšky v okolí. Šaman lživo obviní líšku Merit, že uniesla dieťa miestnej vdove. Prenasledovanie líšky Merit prináša viacero nebezpečenstiev a peripetií nielen pre malú líšku, ale aj pre Hani a dedka. Ako sa ukáže, líška Merit všetkých zachráni pred nebezpečenstvami  pomocou svojich dúhových očí. Postupne pri každej záchrane stráca niektorú z farieb svojich očí a napokon úplne zoslabne. Všetky farby dúhy a svoju zázračnú silu líštička minula na záchranu iných. Zelenou farbou pomohla zachrániť rysa, ktorého privalil strom, modrú farbu stratila vtedy, keď pomáhala Hani prejsť cez praskajúce ľady na rieke pri úteku pred psami, oranžovú farbu si minula, keď pomohla Hani založiť oheň v mrazivej noci, červenou farbou odohnala svorku vlkov, tmavomodrou pomohla pri hľadaní dedka, uviaznutého v jame, pomocou žltej privolala na pomoc chlapca Eliasa a jeho otc pri vyslobodení dedka a fialovú farbu zo svojich očí obetovala, keď zastavila lavínu. Nakoniec všetko dobre dopadlo, šamanova nečestnosť bola odhalená, obyvatelia dediny precitli a pochopili, že šaman zneužíval ich naivitu a líštička získala späť svoje dúhové oči – svoju silu vďaka úprimnému putu s Hani. 

Z hľadiska formy môžeme inscenáciu definovať podľa delenia britskej teatrologičky Penny Francis ako divadlo s bábkami. Štruktúra inscenácie má niekoľko plánov, v ktorých sa odráža viacero druhových inscenačných postupov. Vcelku kombinácia hry živého herca a bábky je funkčná a harmonická. Niektoré postavy majú dvojitú podobu – v živom pláne a v bábkovom stvárnení, to sú postavy Hani a dedka. Bábkový plán, ktorý sa realizuje v menšej miere, vidíme napríklad v dejovej sekvencii v zrube, kam sa hrdinovia uchýlia pri prenasledovaní. Ťažiskovým koncepčným bábkovým elementom je stvárnenie líšky Merit a rysa Flina ako postáv zo zvieracej ríše, rovnako k nim môžeme prirátať aj úlohu Havrana. 

Postavu líšky Merit bravúrne zvládla Vanesa Balla-Hagyungová. Zmienila som sa už o náročnosti jej úlohy pri zvukovej interpretácii postavy, keď komunikuje, ale neprehovorí. Okrem toho je obdivuhodné, ako Vanesa Balla-Hagyungová skvelo animuje bábku líšky, ktorá má v inscenácii viacero technologických riešení. Najčastejšie je však realizovaná ako realistická bábka. Jej animácia je presná,  presvedčivá a magická. Bábkoherečka má herecký a animátorský talent, cíti bábku, ktorá v jej rukách vytvára jednotu s telom a dychom herečky. Do úloh zvieracích postáv režisér obsadil Juraja Bednariča (zároveň hral v postave chlapca Elliasa) a Michaela Vrzalu vo vedľajšej úlohe krákajúceho Havrana. Pri hre s bábkou si chvíľami neuvedomil, že dominantná je bábka a mal by potlačiť výraz tváre herca. Jednu z hlavných postáv – Hani –  hrala Andrea Tomanová, ktorej sympatický herecký výkon však nedosiahol bábkarsku dokonalosť Vanesy Balla-Hagyungovej. Evidentne možnosti bábky líšky dovolili animátorke viac, než animátorke figúry Hani. Veľkú postavu Dedka vytvoril Ivan Gontko, šamana Erkhana stvárnil Roman Valkovič. 

V inscenácii sa objavili aj choreografie, ozvláštňujúce atmosféru evokujúcu bytosti v severskom prostredí. Hudba Piotra Klimeka tiež podporila zobrazenie severskej krajiny i dramatickosť krehkého príbehu. Výtvarnosť inscenácie zdôraznila aj práca so svetlom, hoci v niektorých sekvenciách hodnotenej inscenácie sa stávalo, že svetlo nezachytilo objekt, ktorý mal byť nasvietený (napríklad pri jednom z výstupov Havrana sme videli hercovu tvár a bábka zostala v tme). Projekcie dodávali inscenácii svojský kolorit a prispeli k zdôrazneniu výtvarnej zložky inscenácie.

Inscenáciu Líška s dúhovými očami považujeme za prínosnú najmä z dramaturgického hľadiska, výber výrazových prostriedkov a celková koncepcia zodpovedá potrebám scénickej narácie príbehu.