Bulgakov utopený v narodeninovej oslave

Lenka Garajová: Utopenci

Réžia: Šimon Ferstl

Text Dav mlčí: Ráchel Rimarčíková

Pohybová spolupráca: Michal Heriban

Art direction: Laura Štorcelová

Svetelný dizajn: Jakub Ťapucha

Hudba: Mário „Subtension“ Dočekal

Účinkujú: Lenka Libjaková, Tomáš Pokorný, Braňo Mosný, Lenka Barilíková Spišáková, Naďa Gášeková, Richard Hainc, Martina Dorozlová, Adela Poprocká, Mária Rašková, Šimon Ferstl

Premiéra: 5. júna 2026 v Divadle DPM, Karpatská 24, Bratislava

Spomienky sa len zriedka skladajú do uceleného obrazu. Tvoria ich fragmenty rozhovorov, náhodne zachytené situácie či tváre ľudí. Význam si uvedomíme až spätne. Na tomto princípe stavajú aj Utopenci režiséra Šimona Ferstla. Imerzívna inscenácia divadla DPM, situovaná do priestoru bývalého azylového domu pre rodiny v núdzi na Karpatskej ulici v Bratislave, pozýva divákov na narodeninovú oslavu istého mladého spisovateľa, obdivovateľa Michaila Bulgakova. Imerzívna forma od začiatku rezignuje na jednotnú perspektívu a ponúka  sériu fragmentov, z ktorých si každý divák skladá vlastnú podobu predstavenia.

Samotný dom pritom neplní funkciu obyčajnej scénografie. Jednotlivé izby, schodisko, dvor či oddychové miestnosti prirodzene členia fabulu do viacerých paralelne prebiehajúcich dejov. Divák sa medzi nimi pohybuje bez pevne určenej trasy a každé rozhodnutie zároveň znamená rezignáciu na súbežnú scénu v inej časti domu. Zvolený princíp podporuje pocit autenticity – podobne ako na skutočnej oslave nemožno byť prítomný pri každom rozhovore –, zároveň však prináša aj istú mieru neistoty. Najmä v úvodných častiach predstavenia zostáva nejasné, nakoľko môže divák do diania vstupovať, koho má nasledovať, alebo či má zotrvať na jednom mieste. Jednotlivé miestnosti neslúžia len ako kulisy, ale prirodzene usmerňujú aj povahu toho, čo sa v nich odohráva. Kým hlavná miestnosť –  pripomínajúca jedáleň či spoločenskú sálu –   a dvor sú priestorom pre  oslavy, hry a kolektívne interakcie, menšie izby slúžia  na dôvernejšie rozhovory či osobné zastavenia. Osobitou je do ružova ladená fajčiareň s vonnou tyčinkou, kde sa postavy odpútavajú od ruchu narodeninovej oslavy a rozhovory sa obracajú k minulosti, spoločným zážitkom či vzájomným vzťahom. Nie je preto náhoda, že práve tu sa medzi divákmi objavuje album fotografií mapujúci históriu divadla DPM. Rekvizita funguje nielen ako odkaz na predchádzajúce projekty súboru, ale prirodzene vyrastá zo situácie spoločného spomínania. Minulosť tu nie je sprostredkovaná prostredníctvom výkladu, ale cez vzájomnú skúsenosť listovania fotografiami, ktorá prepája fiktívny svet inscenácie s reálnou históriou divadla. Dom nie je iba miestom deja, je zároveň dramaturgickou mapou, ktorá určuje, kedy sa oslava mení na hlučnú kolektívnu udalosť a kedy sa stišuje do osobnejších rozhovorov.

Vzťahy medzi účastníkmi oslavy sa odhaľujú prostredníctvom drobných gest, rozhovorov či spoločných aktivít, do ktorých sa prirodzene zapájajú aj diváci. Ponúkanie občerstvenia, hra „nikdy som“, v ktorej sa hráči striedajú vo vyslovovaní vecí, ktoré nikdy nerobili, ale ten, kto ich naopak zažil, musí sa napiť. Alebo listovanie v albume fotografií z histórie divadla DPM vytvára civilné momenty, v ktorých sa hranica medzi javiskovou fikciou a reálnym stretnutím prirodzene rozostruje. Práve v takýchto chvíľach inscenácia najpresvedčivejšie buduje pocit, že divák nie je iba pozorovateľom, ale hosťom na oslave. Kontrast k tejto civilnosti akcentuje postava mačky (Lenka Barilíková Spišáková), ktorá stojí mimo samotnej oslavy a sprostredkúva historické i literárne súvislosti Bulgakovovho života. Jednotlivých divákov si volá k sebe a „do uška“ im rozpráva o spisovateľových márnych pokusoch vymaniť sa zo Stalinovho zovretia. Bulgakovov list Stalinovi nadobúda priestorový motív – jedna z izieb na druhom poschodí je ním doslova oblepená. Práve sem sa zo susedného zatemneného priestoru presúvajú tanečnice a mačka list najprv sama recituje, aby ho potom podala na čítanie divákom. Tieto pasáže rozširujú významové pole inscenácie, zároveň  pôsobia skôr ako samostatná vrstva než organická súčasť narodeninovej oslavy. Zatiaľ čo spoločenské epizódy prirodzene vychádzajú zo vzťahov medzi postavami, poetická línia sa od nich vedome oddeľuje a miestami narúša rytmus predstavenia. Potenciál mačky, ktorá ako jediná sprostredkúva bulgakovovský kontext priamo, zostáva využitý len čiastočne – jej výstupy fungujú skôr ako paralelná línia než ako impulz, ktorý by zasiahol do diania na oslave.

Herecké výkony stoja predovšetkým na civilnom prejave a prirodzenom budovaní vzťahov medzi postavami, ktoré divák sleduje z bezprostrednej blízkosti. Lenka Libjaková  je neformálnou hostiteľkou oslavy, okolo nej sa sústreďuje dianie. Jej vecný, strohý prejav a schopnosť koordinovať ostatných hercov aj divákov, ktorým ponúka jedlo a pitie, dodáva spoločenským situáciám spád a ukotvuje ich v každodennej realite. Na opačnom póle stojí Tomáš Pokorný v maske fauna. Výrazná vizuálna štylizácia (holá hlava a na nej parohy, zelený sieťovaný top, predlaktia ovinuté obväzmi, svetlomodré šošovky v očiach), absurdný humor a istá nevyspytateľnosť robia z neho jeden z diváckych magnetov. Práve pri ňom sa zintenzívňuje chuť zotrvať dlhšie a sledovať, kam sa jeho konanie bude ďalej uberať. Inscenácia zároveň  podnecuje  reflexiu o postavení umelca v súčasnosti. Oslávenec – mladý spisovateľ – nepôsobí ako romantizovaný génius, ale ako človek poznačený tvorivou aj existenčnou únavou. Postoj či vzťah ostatných hostí osciluje medzi obdivom, pochopením i nepochopením umeleckej profesie. Kontrapunktom v umeleckej spoločnosti oslávenca  je inštalatér (Šimon Ferstl). Hoci zostáva na okraji diania, plní dôležitú funkciu: ako obyčajný robotník z ľudu zdanlivo odsudzuje všetko, čo sa na oslave odohráva. Od skupiny sa vedome dištancuje a označuje jej členov za divných umelcov, no v istom momente sám zasadne ku klavíru. Inscenácia teda nenastoľuje jednoduchý konflikt medzi umením a obyčajným svetom, skôr naznačuje, že hranica medzi nimi je priepustnejšia, než by sa zdalo – potreba tvoriť či umelecky sa vyjadriť nie je výsadou profesionálnych umelcov.

Najproblematickejším aspektom Utopencov je samotná organizácia diváckej skúsenosti. Voľný pohyb po dome síce podporuje individuálne objavovanie priestoru, zároveň však divákovi neposkytuje dostatok oporných bodov, aby sa po vstupe do rozohranej scény rýchlo zorientoval. Neistotu prehlbuje aj skutočnosť, že nie všetky postavy sú dostatočne charakterovo vyprofilované, aby publikum svojou energiou presvedčili nasledovať ich. A ak sa za niektorou z nich návštevník predsa vydá do susednej izby, nie vždy natrafí na výstup, ktorý by ho vtiahol do súbežného deja. Sloboda, ktorú tvorcovia ponúkajú, sa tak občas mení na  dezorientáciu, navyše s obavou, že podstatná časť predstavenia sa odohráva práve za susednými dverami.

Hoci anotácia situuje dej do blízkej budúcnosti, javiskové spracovanie túto rovinu explicitne neakcentuje. Jeho vizuálny svet je skôr komiksovo štylizovaný: sú tu výrazné, až prehnane navrhnuté kostýmy a neónové svetlo, vlastná farba každej miestnosti– od prázdneho bieleho priestoru cez tmavomodrú izbu so záchodovou misou – až po ružový oddychový kútik. Táto štylizácia síce vytvára svet odlišný od každodennej reality, nie je však zjavné, čím  exaktnejšie odkazuje na budúcnosť. Oveľa výraznejšie než futuristické zasadenie vystupujú do popredia vzťahy v skupine priateľov a ich spoločná minulosť, otázky tvorivej identity a odkazy na Bulgakovov život. Utopenci neponúkajú uzavretý príbeh. Namiesto neho vytvárajú svet, v ktorom si každý účastník skladá vlastnú mozaiku stretnutí, rozhovorov a zážitkov. Fragmentárnosť je pritom pre imerzívne divadlo prirodzená – otázkou však zostáva, nakoľko si návštevník aj z čiastkových epizód dokáže vyskladať zmysluplný celok, prípadne, či mu zmysel dávajú samotné úryvky. Vo výsledku Utopenci ešte ponechávajú priestor na dotiahnutie: aj keď jednotlivé výjavy vytvárajú presvedčivú atmosféru oslavy, nie vždy sa prepájajú do línie, ktorú by si divák mohol vlastnou cestou domyslieť. Namiesto komplexného zážitku si môže odniesť skôr sériu jednotlivých, hoci často pôsobivých čriepkov. Inscenácia zároveň otvára otázku recepcie imerzívneho divadla v slovenskom prostredí. Voľnosť pohybu a prirodzené zapájanie sa divákov predpokladajú určitú mieru ochoty prevziať iniciatívu, ktorá však u domáceho publika zatiaľ nie je samozrejmá. Napriek snahe hercov vytvárať nenásilný kontakt zostáva návštevník často v neistote, či je stále pozorovateľom, alebo už účastníkom spoločenskej situácie. Táto neistota nie je len dôsledkom režijného riešenia, ale aj pomerne zriedkavého kontaktu slovenského publika s podobným typom divadelnej skúsenosti. Rovnako ako spomienky, ani táto inscenácia sa neskladá do jedného uceleného obrazu – otázkou zostáva, či sa význam jej fragmentov aspoň spätne vyjaví tomu, kto ich pozbieral.