Kamene budú kričať

Lenka Garajová: Sirôtky

Réžia: Mariana Luteránová 

Asistent réžie: Peter Gedeon

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna: Juraj Poliak

Kostýmy: Daša Krištofovičová

Hudba: Martin Husovský

Účinkujú

Zuzanka: Petra Dzuriková

Ivko: Mikuláš Dzurík

Ondrej: Filip Brišák

Hanka: Kristína Kotarbová

Mišo: Peter Gedeon

Paľko/Evička: Andrea Šoltésová

Ivkova mať/Pani/Hus: Mária Brozmanová

Mama Čenková/Obuvníková/Hus: Katarína Turčanová

Otec/Pán/Obuvník/Hus: Jozef Novysedlák

Husi: všetci

Premiéra 29. 5. 2026 v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi.

Nie sú sirôtky ako sirôtky. Hoci na prvé počutie môže názov zvádzať k sentimentálnym asociáciám, tvorcom sa v skutočnosti podaril husársky kúsok, keď stavili na výraz doslova nabitý významom a obraznosťou, čím predznamenali charakter celej divadelnej inscenácie.  

Kvet má päť lupienkov rôznej veľkosti a usporiadania. Najväčší, spodný lupeň predstavuje macochu. Podobne sfarbené bočné lupene sú jej vlastné dcéry. Vrchné dva okvetné lístky, ktoré stoja akoby bokom a často majú aj inú farbu, označujú nevlastné deti, siroty. To je v skratke povesť o tom, prečo sa u nás fialke trojfarebnej ľudovo hovorí sirôtka. Symbolika kvetu sa spája s vernosťou, myšlienkou alebo i spomienkou. Vo francúzštine (pensée) či po anglicky (pancy) pomenovanie sirôtky priamo hovorí „mysli na mňa“, prípadne „nezabudni na mňa“. Ak k sémantike kvetu pridáme aj množstvo dokladov z ľudovej slovesnosti, máme dôkaz, že siroty majú v našich národných dejinách silné a významné miesto. Nezabúdali sme na ne. Nečudo, už v židovsko-kresťanskej tradícii mali siroty – a vdovy – osobité postavenie. Predstavujú najzraniteľnejšiu vrstvu spoločnosti a vzťah k nim je zásadnou náboženskou otázkou. Boh sa ujíma siroty a vdovy (žalm 146), ba ešte viac: je otec sirôt a obhajca vdov (žalm 68).

Na pozadí tejto veľkej tradície, ktorá formovala európsku morálku, vznikla v Spišskom divadle pozoruhodná inscenácia Sirôtky, ktorá mapuje a prepája ťažké príbehy detí v slovenskej literatúre. Pretože aj dnes sú mnohé detské osudy ešte stále prehliadané.

S námetom a konceptom hry prišla režisérka Mariana Luteránová. Vychádzať sa malo z pravdepodobne najznámejšieho príbehu o sirote v našej literatúre, a to zo sociálnej balady Zuzanka Hraškovie (1900) od Pavla Országha Hviezdoslava. Autorka hry Lenka Garajová sa zahĺbila do dejín slovenskej literatúry, aby objavila podobné osudy a dospela k určitej syntéze. O serióznosti autorského prístupu svedčí jej spolupráca s vedcami z Ústavu slovenskej literatúry SAV („… v každej slovenskej knihe je nejaké trpiace dieťa.“[1]), s odborníkmi z Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch či Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Ústredná sujetová línia – osud Zuzanky Hraškovie – sa tak prepája s príbehmi detských hrdinov z kníh Čenkovej deti od Fraňa Kráľa (1932) či Ivkova biela mať odJána Bodeneka (1938). Dramaturgický zámer situoval  všetky deti do jednej dediny, urobil  z nich kamarátov z ulice. Popritom autorka vytvorila na základe princípu prelínania literárnych svetov nové súvislosti – napríklad známa totčička Zuzanky Hraškovie je zároveň Ivkova biela mať z rovnomenného diela. Neskôr do hry vstupuje aj menej známa sirota Ondrej z baladickej sociálnej poviedky Ľudmily Podjavorinskej Baránok Boží (1932). Iba v rovine myšlienok a predstáv sa v hre spomína posledná literárna predloha: rozprávka Daniela Okáliho Marka a vrabec Gigi, pôvodne uverejnená v denníku komunistickej strany Pravda (1925), ktorý sa nie dlho predtým ešte nazýval Pravda chudobných. Čiastočne to platí už pri Podjavorinskej próze, oveľa viac ešte pri Okáliho texte, že Garajovej hra je v týchto miestach objavná.

Autorka invenčným spôsobom prepája známe diela (Hviezdoslav) so zabudnutými (Okáli), objasňuje súvislosti, ktoré sa vo všeobecnom povedomí zredukovali len na frazeologizmus (Kráľ), niekedy iba na encyklopedickú informáciu o existencii tej-ktorej knihy (Bodenek), či ukazuje neznámu tvár autorov zafixovaných v iných literárnych súradniciach (Podjavorinská). Nedá sa prehliadnuť výrazné zastúpenie autorov socialistického realizmu, či už ide o zakladateľa ľavicového DAV-u Okáliho, nekritického propagandistu Kráľa alebo sociálneho realistu Bodeneka. Ako v rozhovore poznamenáva autorka hry, v ich prípade môžeme hovoriť o zneužití detí, keď sa cez emocionálne vydieranie mala šíriť marxistická ideológia.[2] Napriek poplatnosti komunistickým ideám Garajovej sa podarilo sujety poplatné komunistickým ideám očistiť od ideologických nánosov a vybrané fragmenty posunúť od socialistického k sociálnemu. Oproti nim vyvažujúco pôsobí klasický realizmus P. O. Hviezdoslava, ktorý sociálnu tému ponúka v krištáľovo čírej podobe. Nové dimenzie prináša próza Ľ. Podjavorinskej, ktorá bola celé desaťročia vytesnená na úplný okraj slovenskej literatúry: najprv pre údajné rúhanie sa Bohu, potom pre nedostatočnú triednu uvedomelosť hlavného hrdinu (preto bola nanovo „objavená“ a vydaná až v roku 1995).

Pri Garajovej Sirôtkach vidno hlboké a poctivé predporozumenie, starostlivý výber, premyslený koncept a v neposlednom rade cit pre dištinktívne nuansy jednotlivých predlôh. Osobitne  treba vyzdvihnúť jazyk, ktorý dáva hre okrem dramatických aj literárne kvality. Popri vydarenom a nerušivom spojení rozdielnych autorských štýlov – autorka sa nebojí zachovať Hviezdoslavovu vozvýšenosť popri bežnom civilnom jazyku – sú ozdobou hry výrazné lyrizačné tendencie, ktoré sú aj pre laika neprehliadnuteľne prítomné cez postavu Zuzanky Hraškovie. Práve s ňou sa musí divák vyrovnávať takmer počas celého trvania inscenácie. Po úspešných Šeptuchách (2023) sa režisérka Mariana Luteránová rozhodla hlavnú úlohu zveriť opäť Petre Dzurikovej. S postavami uloženými v kolektívnom vedomí sa spájajú určité očakávania, v ich prípade existuje niečo ako modelová predstava. Petra Dzuriková sa typologicky úplne vymyká modelovej predstave o Zuzanke Hraškovie. Určite má bližšie k Pipi Dlhej pančuche než ku krehkej a nežnej Zuzanke, púpavke – žubrienke. Toto nie je výčitka voči herectvu, to je otázka napätia medzi literárnou postavou a jej divadelnou konkretizáciou. Divák si musí zvyknúť, že Dzurikovej Zuzanka nie je Zuzanka Hviezdoslavova. Púpavka je niekedy bodliakom, žubrienka žabou. Na javisku Spišského divadla vidíme najmä spočiatku nepoddajnú dievčinu s vodcovskými črtami, niekedy s drzým výrazom, s určitou vzdorovitosťou voči svojmu údelu. Samozrejme, aj toto je legitímna cesta. V konečnom dôsledku, ak divák prijme Dzurikovej interpretáciu Zuzanky, zistí, že je  v niečom obohacujúca. Zuzanku Hraškovie môže vnímať cez novú, doteraz nepoznanú optiku.

Jej protipólom je desaťročný Ivko Hancík, ktorého herecké stvárnenie vyvoláva opäť určité disproporcie. Divák sa pri pomerne vysokom Mikulášovi Dzuríkovi, navyše s hustou bradou, musí nevyhnutne odosobniť od určitých vecí. Ak by aj nepoznal predlohu, oslovovanie zrelého muža deminutívnym familiarizmom „Ivko“ ho musí aspoň trochu zarážať. V niektorých pasážach, kde sa pri Ivkovej postave zdôrazňuje detský aspekt, herecký interpret pôsobí prirodzene neprirodzene. Hoci inscenácia nie je založená primárne na individuálnych hereckých výkonoch, oplatí sa ešte spomenúť Andreu Šoltésovú v dvojrole Paľka a Evičky Čenkovcov. Paradoxne, obzvlášť v chlapčenskej úlohe dokáže pútať pozornosť diváka a zvládať ju s veľkou presvedčivosťou. Vo výraze tváre a očí nemá na javisku konkurenciu. Pamätným ostane silná scénická metafora, keď na javisko príde presklená skrinka plná plyšových hračiek, z ktorých sa zrazu vynorí Paľko. Ako v akváriu je uväznený v bohatstve bez lásky, keď si ho doslova ako rozmar kúpi bezdetný pár. Skoro sa im zunuje. Po použití ho vrátia späť.

Husársky kúsok nie je v úvode spomenutý náhodou. Nielen na pútavom plagáte, ale počas celého predstavenia sú silno prítomné husi. V bielych kostýmoch Daše Krištofovičovej sa podľa bulletinu vystriedajú všetci herci (divák to sám nevie odsledovať). Aj vďaka umeniu kostymérky husi nie sú parodickým prvkom na scéne, aj keď v niektorých výstupoch prinesú decentnú komiku. Každá z husí sa prejavuje diferencovaným pohybom, hoci chodia husím pochodom. Niekedy gágajú klebety, inokedy sipia sami na seba, občas syčia na druhých. Nie sú len ornamentálnym doplnkom (dedinský kolorit, pasenie husí ako tradičná detská práca), v určitých sekvenciách sa ich kŕdeľ totiž mení na antický chór. Sú podstatnou súčasťou hudobného rozmeru inscenácie. Hoci zavše aj prehovoria ľudským hlasom, ostávajú verné frazeologizmu a sú hlúpe ako hus. Ich biela farba sa dostáva do zaujímavého kontrastu s červenou, ktorá je rozličnými spôsobmi prítomná v kostýmovom stvárnení postáv. Husi sú biele celé, deti majú na sebe len červené prvky (šatka, sveter, vesta, šaty, košeľa…). Otvorená čistota až prostota husí sa tak dostáva do protikladu s krvou v žilách, vnútorným plameňom, chuťou žiť, ktoré sa vo väčšej či menšej miere ukrývajú v dušiach detí. Krv býva i dôsledkom zranení – a tých majú siroty taktiež viac než dosť.  V úvodných častiach inscenácie však farebná symbolika  v postave Zuzanky Hraškovie pôsobí mätúco, keď pripomína Červenú čiapočku a nechtiac tak realizmus posúva smerom k rozprávkovosti.

Biela a červená sú doplnené do modra ladenou scénou. Ak by sme za tým hľadali zámer, s najväčšou pravdepodobnosťou by išlo o nadinterpretáciu, ale biela, modrá a červená podvedome evokujú Slovensko. Tento efekt vznikol pravdepodobne spontánne, pretože modrá farba primárne zastupuje tečúcu vodu, resp. priamo potok (podlaha) a  nebo evokuje v oboch významoch slova oblohu i stav večnej blaženosti (zadná stena). Ústredným scénickým prvkom sú kamene-okruhliaky. Žiadne ostré skaly, ale prúdom vody omieľané okrúhle kamene s obrúsenými hranami ako životy chudobných detí, formovaných ťažkým osudom. Herci okruhliaky počas predstavenia dávajú na tyčky rôznej dĺžky a postupne na javisku vytvárajú koryto potoka v  pôsobivej živej výstavbe scény. A okolo potoka sa tmolia husi.

Vysoko osadené okruhliaky môžu evokovať tzv. hladové kamene (z nem. Hungersteine), ktoré pri extrémnych suchách vystupovali z vody, čím ohlasovali neúrodu a následný hladomor, a to je opäť ďalší prvok súzvučiaci s témou hry. Kamene sú zároveň ťažké ako osudy sirôt. Môžu ublížiť, môžu zraniť. Pomaly pribúdajúce okrúhle kamene pripravujú inscenáciu na veľké finále, ktorým sa v monumentálne vystavanej scéne utopenia zavŕši osud Zuzanky Hraškovie. Sirota z Hviezdoslavovej balady sa priebežne vracia k otázke, ako vznikol potok. Zakaždým dáva alebo dostáva inú odpoveď. Návratnosť motívu lyrizuje inscenáciu a dodáva jej poetické čaro. Vyzdvihnúť treba organické zapojenie Hviezdoslavových veršov do hry. Recitovať Hviezdoslava nedokáže každý, deklamácia Petry Dzurikovej však patrí k ozdobám Sirôtok, vďaka jej podmanivému prejavu básnikove slová rezonujú v priestore, divák sa necháva uniesť rytmizovaným zvukom a zrazu mu neprekáža Hviezdoslavova dnes už ťažko zrozumiteľná lexika (A čungy zbrýzgané / i vigan?), rozumie aj bez porozumenia, srdcom.

Okruhliaky si v Sirôtkach našli aj druhú, nemenej dôležitú úlohu. Prostredníctvom tzv. noise boxov sa stávajú hudobnými nástrojmi. Každý kameň má svoj vlastný tón, ktorým rezonuje v sále Spišského divadla. Zvuky kameňov dopĺňajú jednoduché, no o to impozantnejšie chórové vokály hercov. Na pieseň pritom často stačí len zopár opakujúcich sa slov, možno jeden verš, ktorý rezonuje podobne ako kamene (Zuzanka Hraškuľča: púpavka, žubrienka.) Hudba a spev sú v súčasnosti už bežnou súčasťou činoherných predstavení, husársky kúsok sa však podaril aj Martinovi Husovskému. Ukázal, že stále je kam sa posunúť, vždy jestvuje možnosť prísť s niečím originálnym a prekvapivým: Sirôtky nechal prehovoriť novým hudobným jazykom. V závere pohľad na kamene umiestnené na rôznych miestach a v rôznych výškach na modrom pozadí pripomína nebo s hviezdami – a možno aj Hviezdoslava navždy zapísaného do slovenského neba. Na harmonicky vystavanej scéne však celý čas vyrušuje jedna vec – veľké biele dvere na zadnej stene. Sú umiestnené vo výške tak, aby na ne nedosiahlo žiadne z detí. Vyzerajú ako dvere do iného, lepšieho sveta, ktorý ostáva a ostane biednym sirotám neprístupný. Otvárajú sa až v samom závere, v scéne vykúpenia, keď z neba prichádza Ondrej – Baránok Boží – a berie k sebe Zuzanku Hraškovie.

Sirôtky sú umne vystavané divadlo, kde žiaden z tvorcov neostal v úzadí. Sú neobyčajné z dramatickej, výtvarnej, hudobnej i hereckej stránky. Podarilo sa vytvoriť syntetické a synestetické divadlo so špecifickou atmosférou, kde sa nanovo objavili bezmála sto rokov staré príbehy, aby sa ukázala ich nadčasovosť, pretože aj dnes sú okolo nás deti, ktorých osudy sú mlčky prehliadané. Avšak, keď my budeme mlčať, kamene budú kričať (porov. Lk 19, 40).

---

[1] Sirôtky. Bulletin k divadelnej inscenácii. Zost. Miro Dacho. Spišská Nová Ves: Spišské divadlo, 2026, [s. 15].

[2] Tamtiež, [s. 18].