Tiene svokriných jazykov

Jana Wernerová, Ivana Gibová: Mastný muž 2.0 (Inscenácia podľa rovnomennej zbierky poviedok Mastný muž)

Text: Balla, Peter Darovec, Eman Erdélyi, Ivana Gibová, Nicol Hochholczerová, Milo Janáč, Ivan Medeši, Jana Micenková, Richard Pupala, Ondrej Štefánik, Marek Vadas 

Koncept: Jana Wernerová, Peter Kočiš

Dramaturgia: Lukáš Kopas

Réžia: Jana Wernerová 

Scénografia: Mira a Peter Maukš

Svetelný dizajn: Peter Kočiš, Peter Maukš

Kostýmy: Anita Szökeová

Hudba: Miroslav Tóth

Video: Ivana Gibová, Palko Matia

Hrajú: Peter Kočiš, Jakub Muranský, Anna Suráková, Alexandra Sokolová, Jana Wernerová a Ivana Gibová

Premiéra 11. 6. 2026 v Divadle Na Peróne v Košiciach

Dystópia je temný žáner so svetlou budúcnosťou, čo neveští nič dobré. Hoci patria do literatúry, Orwell, Huxley či Bradbury boli viac prorokmi ako spisovateľmi. Čas preveril ich romány, ktoré sú desivo aktuálne. Aj v našom národnom kontexte je namieste otázka, v čom sa odlišuje dystópia od obyčajného pesimizmu. Zdá sa, že to bude hĺbka uvažovania a dôsledné domýšľanie vecí. Tvorcovia inscenácie Mastný muž 2.0 skúsili obyčajný slovenský pesimizmus povýšiť na dystópiu. 

Východiská boli sľubné. Inšpiráciu formou nájdeme v ich skoršej inscenácii Niekoľko skíc k vlastnej samovražde (2022), atmosférou a náladou akoby nadväzovali na Smutnú správu zo smutnej krajiny (2024). Aj keď to takto nie je oficiálne prezentované, z určitého pohľadu ide o zavŕšenie voľnej divadelnej trilógie. V tomto smere môžeme hovoriť o konzistentnom názore divadla a premyslenom dramaturgickom koncepte, za ktorým stoja v prvom rade Jana Wernerová a Peter Kočiš. V kontexte slovenskej kultúry a prevažujúceho mediálneho obrazu by však možno takýto názor mohol trochu vybočovať z hlavného prúdu.

Akokoľvek, ak pred štyrmi rokmi vychádzali z Ruzkej klaziky Daniela Majlinga (BRAK, 2017), tentoraz siahli po poviedkovej knihe Mastný hrniec (vyd. Koloman Kertész Bagala, 2023), ktorá predstavovala určitý literárny experiment. Jedenásť súčasných slovenských prozaikov totiž napísalo poviedky s rovnakým názvom Mastný hrniec, odlišujú sa len podtitulmi. Poznáme mená spisovateľov, ktorí sa zúčastnili tohto projektu, no autorstvo tej-ktorej svojráznej kapitoly ostáva nepriznané. 

Do samotnej hry vstúpilo približne osem textov. Približne preto, lebo motívy z tematicky príbuzných poviedok sa niekedy prelínajú v spoločnej scéne. Dôležitý je však rámec, do ktorého boli jednotlivé výstupy zasadené. Opäť ide o vyskúšanú formu z Niekoľkých skíc k vlastnej samovražde, a to o pomyselný literárny dialóg. 

V ňom sa výrazne stierajú hranice medzi reálnym a fiktívnym. Na jednej strane je spisovateľka, editorka knižnej antológie a spoluautorka scenára Ivana Gibová, reálny človek, na druhej strane je fiktívna postava: staršia redaktorka štátneho vydavateľstva, v tom čase už jediného. Je rok 2035, dávno po parlamentných voľbách z roku 2027 a krajina je úplne zmenená: budúcnosť je čierna, má kontúry neslobody. Dialóg oboch žien prebieha len v rozhlasovej forme, sprevádzajú ho rôzne videoprojekcie z atraktívnej destinácie kdesi v zahraničí. Redaktorka sa celý čas snaží presvedčiť Ivanu Gibovú na návrat do vlasti. Protiklad zahraničie a domovina je vykreslený pomerne schematicky. Gibová zastupuje hlučnú skupinku tzv. demokratických ľudí, ktorí sa boja démosu a demokracie vôbec, a preto sa takmer pri každých voľbách vyhrážajú emigráciou, ak nedopadnú podľa ich predstáv. Tie v roku 2027 tak evidentne nedopadli. 

Pre scény odohrávajúce sa v budúcnosti sú typické postavy cenzorov, pretože knihy sa už čítajú zväčša len preto, aby sarozhodlo o ich osude. Výrazným charakterizačným prvkom postáv je mdlá uniformita, nevýrazné béžovo ladené farby, dlhé kabáty evokujúce gestapo a tupá inteligencia. Novodobý inkvizičný tribunál súdi poviedkovú antológiu Mastný hrniec. Signifikantným sa stáva už to, že na odsúdenie knižky stačí pohľad zvonku – lacná brožovaná väzba, nízky počet strán či anotácia zo zadnej strany knihy. Členovia komisie sa neunúvajú čítať. Až na jednu výnimku – mladé dievča, ktoré pod nevýrazným kabátom poodhalí nápadné zeleno-ružové oblečenie,  akoby siahala po zakázanom ovocí, začne si čítať úryvky z Mastného muža. Čo je dôležité, jej vnútro (tajne) ladí s knihou. 

Obálka Mastného muža totiž svieti ostrými neónovými farbami – zelenou a ružovou. Práve tieto dve farby dominujú kostýmom v tých častiach inscenácie, v ktorých sa hrajú úryvky z jednotlivých poviedok. Svieža, krikľavá farebnosť sveta vo verzii 1.0 (2023 – vydanie knihy) je v ostrom protiklade s ošumelou fádnosťou verzie 2.0 (2035 – čas na scéne). Smerovanie je jednoduché: od pestrosti a rôznorodosti k schematizmu a nude. Schodíkmi na tejto ceste do reality roku 2035 boli parlamentné voľby na jeseň 2023, prezidentské voľby z apríla 2024 a už spomenuté voľby v roku 2027. Príliš priamočiara línia. 

Postavy cenzorov dopĺňajú ešte dva neprehliadnuteľné detaily. Na nohách majú filcové kapce so zapínaním na zips (tzv. mamusky). Je to obuv na zimu a zima v našom kolektívnom vedomí vždy značila obdobie bez života, ťažký čas čakania na jar. Chlad ide aj z cenzorov na javisku, zároveň aj život vo svojej pestrosti je v blízkej budúcnosti potláčaný. V neposlednom rade hovoríme o obuvi pre seniorov. Gerontokraciu síce máme v mnohých štátoch už dnes, no aj tak zrejme nie je celkom férové použiť vek ako kritérium rozdelenia spoločnosti, keď mladí a pokrokoví sú v zahraničí a doma dôchodcovia budujú totalitný skanzen. 

Tejto interpretácii napomáha i druhý výrazný scénický prvok, ktorým sú tzv. svokrine jazyky, čo je ľudový názov pre niekoľko druhov dracén (rod Dracaena). Ide o nezničiteľnú retro rastlinu, ktorú si nie je ťažké vybaviť ako typickú zelenú dekoráciu socialistických obývačiek niekedy v 80. rokoch minulého storočia. Okrem toho, že s inscenáciou ladí farebne, ponúka aj zaujímavú sémantiku. Skrýva v sebe niečo ostré, jedovaté. Veď jazyk sám osebe patrí k prvým aspektom, ktoré sa každá totalitná ideológia snaží ovládnuť, pretože kto sa zmocní jazyka, ten ovládne aj myslenie ľudí. A potom tu je prívlastok svokrine. Jednoznačná negatívna konotácia sa opäť spája s motívom vyššieho veku. Modelovo svokra je stará, zlostná a škriepivá žena, ktorá sa mladým mieša do života a ničí im ho. 

Jedným zo silných obrazov inscenácie je bezpochyby výjav, keď si cenzori v závere nasadzujú na hlavy kvetináče s veľkými svokrinými jazykmi – a to až na krk, svetlo sa stiahne, a diváci vidia iba čierne siluety postáv, ktoré majú namiesto hláv len jedovaté, pichľavé jazyky. Vizuálne pôsobivá scéna zrazu na chvíľu pripomína chápadlá chobotníc, čo je synonymum pre mafiu a organizovaný zločin vôbec. V tejto súvislosti je ešte zaujímavé, že chobotnica má neviditeľnú hlavu, ukazuje len chápadlá (herci svoje hlavy zakryli tiež), ktoré po odseknutí majú schopnosť regenerácie. Okrem toho – v prípade ohrozenia strieka temný atrament (písmo – jazyk – myslenie), ktorý na chvíľu otupuje zmysly (manipulácia), pričom chobotnica dokáže vypúšťať i jedovaté sliny, ktorými ochromuje protivníka (strach). 

Nečudo, že aj grafický vizuál inscenácie je zložený z tvárí hercov v čiernom, ktorí sú na ružovom pozadí a každý z nich má na sebe rôznym spôsobom naaranžované práve svokrine jazyky. 

Pri sociologickej analýze voličov „nesprávnych“ politických strán sa niekedy hovorí (ale vidíme to aj v karikatúrach, napríklad od Shootyho), že zaostalí a odpudiví dôchodcovia s „nesprávnymi“ politickými názormi ničia budúcnosť krajiny, vyháňajú mladých za hranice a pod. Akokoľvek, nie je to čestný prístup – podporuje nepravdivé stereotypy. Vek nie je správne kritérium na odsudzovanie ľudí, hoci svokrine jazyky v inscenácii sú naozaj efektné. 

Vydarenejšie sú scény zo samotného Mastného muža. Tvorcovia sa vyvarovali monotónnosti, vyhrali sa s každým výstupom, dali si záležať na hereckej a kostýmovej diferenciácii, pritom dramatizované úryvky z poviedok prepojili farebnosťou a metamorfózami mastnoty, čím vznikol originálny sled miniatúr. Jednoduchá scéna interiérových dizajnérov Miry a Petra Maukšovcov sa mení z umasteného jedálenského vozňa so zamasteným kuchárom na luxusnú vilu s bazénom, kde si mastný muž svojím mastným kontom vydržiava ženy. Inokedy je to zrazu mastnota salaša a rázovité dialógy baču s honelníkom, potom umastení a podnapití robotníci s mastnými vlasmi, ktorí sa možno práve vracajú z týždňovky. Mastnota môže symbolizovať aj celkový úpadok človeka a jednotlivé výstupy sa stávajú variáciami tej istej témy. 

Osobitným spôsobom sa v inscenácii pracuje s humorom a komikou. Farebné scény prinášajú oslobodzujúci humor, ktorý miestami prechádza až do sarkazmu, zatiaľ čo monochromatická éra vyvoláva úsmevy, ktoré sú v konečnom dôsledku stiesňujúce. 

Dramaturgicky invenčný počin je prepojenie Mastného muža s fragmentom z drámy Júliusa Barča-Ivana Mastný hrniec. Ponúkajú sa podnetné asociácie. Zdá sa však, že tvorcovia si tento titul zvolili iba ako ukážku kultúry „slovenskej a žiadnej inej“, ktorá by vyhovovala aj cenzorom v roku 2035, a preto Mastný hrniec zobrazili silno ironizujúcim až výsmešným spôsobom. Postavy majú na sebe kostýmy v podobe vyrezávaných dosiek s naškrobenými čipkami. Podobne škrobene a vyumelkovane vystupujú aj herci. Celkovo výjav pôsobí ako paródia „tradičnej“ slovenskej kultúry, veď koniec-koncov aj výrazy štát či národ sa nespomínajú inak ako výsmešne a dehonestujúco. 

Už len vzhľadom na to, aké peripetie sprevádzali prvé uvedenie Mastného hrnca na Slovensku (po premiére v roku 1940 bola inscenácia z repertoáru Slovenského národného divadla stiahnutá a hra zakázaná), je ironický prístup voči Barčovi-Ivanovi nespravodlivý. Navyše, ide o stále uvádzaný titul a nikto ho nepovažuje za žiaden anachronizmus. Mastný hrniec v skutočnosti stojí po boku Mastného muža (1.0), nie oproti nemu. 

Otvorenou je otázka, či by nebolo produktívne zahrnúť do scenára aj náprotivok Mastného muža, a to antológiu Nemastná-neslaná (Koloman Kertész Bagala, máj 2026). Inscenácia by  získala lepší balans a budúcnosť „tejto krajiny“ by azda nebola temne patriarchálna, ako sa to snaží vykresliť rozhovor redaktorky so spisovateľkou. 

Pri nezávislom divadle, kde rukolapne cítite nadšenie tvorcov a zanietenie pre vec, ktoré sa spontánne prenáša aj na divákov, sa to nepíše ľahko. Najslabšie časti inscenácie pripomínajú prvoplánovú politickú agitku. Žiadalo by sa preniknúť viac do hĺbky, viac konfrontovať vlastné uvažovanie s vesmírom a večnosťou, priniesť niečo nadčasové. Niektoré veci by sa viac hodili do politicky angažovanej jednorazovej performancie, divadelná hra by si mala stanoviť vyššie ciele. Načo sú dobré explicitné odkazy na politiku istej ministerky, jej šedej úradníckej eminencie či nejakého predsedu vlády? Veď ide napospol o nekultúrnych ľudí, tak načo nimi ešte i dobrovoľne kontaminovať divadelné umenie? Dnes sú tu, vo svojich funkciách, zajtra tu už byť nemusia. Možno by to chcelo aj väčší odstup od politického diania, nadhľad. Konkrétnej politike a konkrétnym politikom sa dáva väčšia váha, než akú si zaslúžia. Naozaj stoja zato?

Čo ostane z tejto hry po najbližších voľbách? Umenie je niečo viac ako aktuálna publicistika. 

Tvorcovia inscenácie Mastný muž 2.0 mali ambiciózny cieľ priniesť dystópiu o blízkej budúcnosti Slovenska, ostalo len pri slovenskom pesimizme. Zostali na povrchu a pri práci na Mastnom mužovi si navyše aj sami zamastili ruky. A to je škoda.