Výpoveď a dokumentácia

Édouard Louis – Barbora Chovancová – Martin Kubran: História istého násilia

Preklad: Andrea Černáková
Scenár: Barbora Chovancová, Martin Kubran
Réžia: Barbora Chovancová
Dramaturgia: Martin Kubran
Scéna a kostýmy: Anna Chrtková
Svetelný dizajn: Michaela Beniač
Hudba a zvukový dizajn: Daniel Šimek
Výtvarná spolupráca: Daniela Mesárošová
Pohybová spolupráca: Daniel Raček
Technická spolupráca: Eduard Mikuš, Michaela Beniač

Účinkujú: Tadeáš Bolo, Marián Chalány, Alexandra Palatínusová, Jakub Švec

Premiéra: 13. 9. 2023, Divadlo Ludus, Bratislava v A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava

Francúzsky prozaik Édouard Louis (1992) je – minimálne v rámci svojej generácie – jedným z najvýraznejších autorov európskej umeleckej literatúry posledného desaťročia. V mnohých ohľadoch pritom tak trochu napĺňa klišéovitú predstavu o francúzskej literatúre. Jazyk preňho nie je len médiom, ale aj témou, sociálna vrstva predstavuje kľúčový determinant literárnej postavy, v jeho prípade ide o vidiecku oblasť s etnicky homogénnym zložením, vzdialenú od kultúrnych a kozmopolitných centier. Prostredie, v ktorom vyrastal, ako aj bod zásadného životného zlomu popisuje vo svojom mimoriadne úspešnom prozaickom debute En finir avec Eddy Bellegueule (2014). Originálny názov pritom odkazuje na autorovo pôvodné občianske meno a je trochu škoda, že slovenský preklad Andrey Černákovej, Koniec Eddyho, tento rozmer nezachytáva.

Spomínam tento fakt aj preto, že autobiografický motív je určujúci aj pre Louisovu druhú prózu Histoire de la violence (2016), ktorú v dramatizácii Barbory Chovancovej a Martina Kubrana (preklad prózy Andrea Černáková) aktuálne uvádza bratislavské Divadlo Ludus. Louis sa v nej v dvoch paralelných časových rovinách vracia k momentu, keď sa stal obeťou znásilnenia a pokusu o vraždu. Prvou rovinou je opis samotných udalostí. Druhá sa odohráva s odstupom jedného roka, keď Eddy celú situáciu opisuje svojej sestre. Tá o nej následne povie svojmu manželovi. Traumatizujúcu udalosť tak zasadzuje do širšieho rámca, ktorého určujúcim prvkom je vzťah medzi príbehom, pôvodným rozprávačom a ďalším šírením (popri spomínanej sestre napríklad policajti, ktorí s ním spisovali zápisnicu). Podstatnou je však aj otázka schopnosti právneho systému exaktne klasifikovať násilie (napríklad hranica medzi napadnutím a pokusom o vraždu). Silnou stránkou dramatizácie, ktorá sa pretavila aj do režijného spracovania Barbory Chovancovej, je, že inscenačný tím sa nenechal výrazne zaviesť príbehovosťou predlohy. Naopak, tvorcovia efektne a účelne identifikovali a spracovali fakt, že výpoveď človeka v tomto prípade nie je len prostriedkom na prerozprávanie príbehu, ale aj témou pôvodnej prozaickej predlohy. Výsledkom je, že jednou z najcharakteristickejších čŕt inscenácie je účelnosť každého použitého znaku, či už slova, výtvarného prvku alebo hereckej interpretácie.

Priestorové scénografické prvky sú skôr minimalistické. Jednotlivé zmeny prostredia v princípe len načrtávajú. Stôl a stolová lampa sú znakmi pre miestnosť na policajnej stanici v pasáži, v ktorej Eddy v interpretácii Mariána Chalányho vypovedá k trestnému oznámeniu. No primárne je hrací priestor počas celej inscenácie najmä miestom pre výpoveď nie v právnom, ale rozprávačskom zmysle slova. V úvode vidíme prázdny hrací priestor, pričom herci sedia na stoličkách po jeho obvode. Iste, v roku 2023 už ide do veľkej miery o inscenačné klišé, ktoré sa nadmerným používaním trochu vyprázdnilo. V prípade Histórie istého násilia však nachádza oporu v samotnom texte, ktorého jedným z ústredných motívov je práve filozofická rozprava o možnostiach zachytenia a popísania udalosti, čo sa pretavuje aj do inscenačného riešenia. Ilustrovať to možno na závere, v ktorom prichádzajú na scénu Alexandra Palatínusová a Marián Chalány v bielych sterilných oblekoch. Predstavujú forenzných policajných technikov, ktorí prišli zaistiť stopy, pričom neskôr časť scény pokryje aj čierny prach slúžiaci na zistenie daktyloskopických stôp. V závere tak scéna evokuje fotografiu miesta činu. Exaktná kriminalistická dokumentácia symbolicky vytvára dialóg s prerozprávaním udalostí, ktoré sa tu odohrali. Inscenácia tým z pôvodnej predlohy efektne aj efektívne abstrahuje jej dokumentárny, respektíve dokumentačný rozmer.

Ďalším typickým znakom inscenácie je racionálny odstup, z ktorého vychádza aj režijné vedenie hercov. Dominantnou emóciou, ktorá sa nesie celou inscenáciou najmä v spojitosti s pasážami, ktoré v pôvodnej predlohe patria Eddymu a rozprávačovi Édouardovi, je snaha pochopiť dôvody, prečo Reda (Tadeáš Bolo) najskôr okradol a neskôr napadol Eddyho, a rovnako aj snaha o čo najpresnejšie popísanie udalostí. Tomu zodpovedajú aj herecké výrazové prostriedky, ktorým dominuje najmä zámer očistiť výpoveď postavy od emocionálnych vplyvov. Mierne odlišné je to v prípade postavy Redu, ktorej interpretácia je síce tiež bez výraznejších emocionálnych rozmerov, avšak cítiť v nej jemné podporenie jej emocionálnych automatizmov. Platí to napríklad pre pasáž, v ktorej Eddy slovne popisuje udalosti vo svojom byte. Konflikt je tu budovaný na princípe stretu emočného a racionálneho rozmeru. Bolov Reda evidentne nereaguje na Eddyho snahu nechať mu „únikovú cestu“ z nepríjemnej situácie so zmiznutým tabletom. Násilník totiž už svoje okolie prestal racionálne vnímať. Podobne Alexandra Palatínusová pri interpretácii Eddyho sestry Clary pracuje aj s jej menej hĺbavým, rurálnejším sociálnym ukotvením. Ide o typ herectva, ktoré možno v kontexte prevládajúcej slovenskej divadelnej praxe bez výčitky charakterizovať ako „podhrávanie“ emocionálneho rozmeru postáv. Možno však diskutovať o tom, či by inscenácia najmä pri postavách Clary a Redu nezniesla trošku hlbšiu charakterokresbu. To by mohlo totiž korigovať čiastočnú monotónnosť javiskového tvaru, aj keď s rizikom, že takýto krok by mohol rozbiť kompaktnosť a čistotu inscenácie.

Za pozornosť rozhodne ešte stojí pohybová pasáž (pohybová spolupráca Daniel Raček) v záverečnej časti inscenácie. V zásade ide o rekonštrukciu súboja medzi Eddym a Redom prostredníctvom prvkov fyzického divadla. V kontexte celku funguje táto časť z viacerých dôvodov. Jednak predstavuje ďalší spôsob zachytenia fyzického konfliktu medzi postavami. Popri slovnom opise, exaktných forenzných a právnych úkonoch totiž vidíme spôsob zachytenia celej situácie abstraktnejšou formou. Vzniká tak kontrapunkt k uvedeným racionálnejšie koncipovaným pasážam, čo pomáha oslabovať spomínanú monotónnosť. Fyzický dialóg dvoch (z veľkej časti odhalených) mužských tiel pôsobí efektne. Balansovanie medzi vášňou v milostnom aj násilnom rozmere je nakoniec pre tento typ stvárnenia vďačným materiálom. Na škodu je, že z hľadiska hereckých výrazových prostriedkov chýbala interpretácii aspoň drobná emocionálna hĺbka.

Z umeleckého hľadiska je História istého násilia jednoznačne dielom, ktoré vedie plnohodnotný dialóg s tým najzaujímavejším, čo zatiaľ na Slovensku v sezóne 2023/2024 vzniklo. Odzrkadľuje pozitívny trend, ktorým sa Divadlo Ludus od príchodu Martina Kubrana na pozíciu riaditeľa uberá. Pripájam sa však k názoru Sone Jánošovej v jej recenzii tejto inscenácie pre denník SME. Pre ďalšie reprízy by bolo mimoriadne žiaduce spojiť ich s diskusiami s publikom. Najmä pokiaľ má Divadlo Ludus uvádzať reprízy aj pre dospievajúce publikum, ktoré je jeho primárnou cieľovou skupinou. Pod diskusiami pritom myslím tie, ktoré sú orientované na obsahovú stránku diela, nie umeleckú, ako to bolo v prípade decembrovej reprízy. Tá bola prepojená s cyklom diskusií mesačníka Kapitál. Už len samotná situácia sexuálneho napadnutia, ktorému predchádzal záujem o dobrovoľný styk zo strany zneužitého Eddyho, je totiž taká špecifická, že by si rozhodne zaslúžila zasadenie do širšieho kontextu. Teda pokiaľ je ambíciou divadla Históriu istého násilia pre svoje primárne publikum vôbec hrávať. Na webovej stránke totiž uvádza, že inscenácia je určená pre mladých dospelých. Premiéra aj prvé dve reprízy sa navyše uvádzajú v zásade ako štandardný večerný program A4 – priestoru súčasnej kultúry. Všetko teda nasvedčuje tomu, že tvorba divadla Ludus získava presah aj mimo svojej hlavnej cieľovej skupiny. Bude preto zaujímavé sledovať, či ide o ojedinelý prípad, alebo štrukturálnejšiu zmenu.

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.