Divadlo Aréna, Bratislava

Priestor Loftu je komorný, výborne sa hodí na predstavenia, ktoré majú na diváka zapôsobiť aj bezprostrednou blízkosťou hercov, v tomto prípade jedinej herečky. Preto dôležitým momentom je, že sa Petre Vajdovej výnimočne darí sebavedomo ovládnuť priestor a ostať v spojení s divákmi, na čo často využíva aj priamy očný kontakt.

Otázky sa začínajú už dramatizáciou, resp. „autorským“ scenárom. (Peter Lomnický, zrejme aj preto, aby sa v divadle vyhli prípadným obštrukciám s autorskými právami, nie je uvedený ako dramatizátor, ale ako autor [Podvolenia] podľa románu Soumission. Grafické vymedzenie názvu hranatými zátvorkami je v tomto ohľade príznačné, hoci sa inscenácia takto uvádzala len na propagačných materiáloch divadla.) Autor/dramatizátor Lomnický spolu s Martinom Čičvákom predovšetkým oklieštili predlohu na nevyhnutnú príbehovú linku, pričom sa v scenári stratilo mnoho ironických a sebaironických filozofujúcich úvah hlavného hrdinu Françoisa, ktorý je de facto alter egom autora.

Z času na čas sa na niektorom z bratislavských javísk objaví provokatívna, priam šokujúca inscenácia, ktorá prinesie mix umeleckých prvkov nakombinovaných v dovtedy nezažitej kvantite a pomere, no často aj v rozporuplnej kvalite. To je aj prípad inscenácie Lulu, ktorej predloha vznikla spojením dvoch hier nemeckého divadelníka predweimarskej éry Franka Wedekinda Zemský duch (1895) a Pandorina skrinka (1904). Pre divadlo Aréna ju v búrlivom scénickom podaní pripravil provokatívny režisér Martin Čičvák.

Občas sa diskutuje o tom, či epická literatúra má miesto na javisku. Niektorí sú zásadne proti a argumentujú tým, že veď sa ešte „všetky hry nehrali“. Iní v nej vidia konkurenciu a útočia na divadlá, že málo inscenujú pôvodnú dramatiku, rozumej texty napísané špeciálne pre javisko. Realita je taká, že epika, konkrétne veľké romány, sa v určitých vlnách masívne zmocňujú javísk. Moderné divadlo totiž už netrpí normatívnosťou, úzko dramatický kánon ho nezväzuje. Býva to pre divadlá i divákov neraz obohacujúce, keď môžu z množstva atraktívnych románových príbehov a sond do spoločnosti profitovať.

Každý text, ktorý sa inšpiruje klasickým dielom svetovej literatúry, je svojím spôsobom adaptácia. A nech sa akokoľvek voči tomuto pojmu vymedzuje, vždy príde na porovnávanie. Nedá sa tomu vyhnúť ani v prípade hry Mareka Maďariča, ktorú uviedlo bratislavské divadlo Aréna. Ak by sme však čakali, že autor predlohu aktualizuje s cieľom priniesť akýsi vrstevnatý pohľad na súčasnú spoločnosť, nastalo by veľké sklamanie. Text, podobne aj inscenácia, totiž neašpirujú ani náhodou na analytickú umeleckú sondu, ktorá by mala a vlastne aj mohla otvoriť širšiu diskusiu o tom, kam je schopný jedinec zájsť s cieľom osobného prospechu.

Najvýraznejšiu, v tomto prípade je dokonca namieste použiť slovo dominantnú, zásluhu si pripisuje režisér Marián Amsler. Ten totiž pri tvorbe inscenácie nevystupuje „iba“ ako režisér, ale aj ako autor dramatizácie, scény a kostýmov. Jasná a výrazná vízia, ktorá prepája všetky komponenty inscenácie, je zrejmá, premyslená a príťažlivá. Amsler vychádzal nielen zo žiaľ až veľmi nadčasovej témy, ktorou je prepojenie korupcie a špinavých praktík s politickou špičkou, ale aj z istého „popového“ potenciálu románu.

Uvádzať inscenácie pre mládež síce patrí k dobrým divadelným mravom, veď sú to budúci diváci, no len málokedy výsledok prekračuje rámec povinnej jazdy a predstaví titul, ktorý aj vychádza z prostredia tínedžerov, hovorí ich jazykom, zobrazuje ich témy. Stretávame sa skôr so zjednodušujúcimi úpravami a aktualizáciami klasických divadelných textov pre dospelých, alebo s dramatizáciami literatúry, ktorá patrí do povinného (vlastne dnes už „odporúčaného“) čítania. Inscenačné tímy si často myslia, že forma môže nahradiť obsah. O to viac, že takýto známy titul sa náboruje oveľa ľahšie.

Je logické, že ide o text, pri ktorého javiskovom podaní zohráva mimoriadnu úlohu herecká interpretácia, respektíve obsadenie, možno viac než samotné režijno-dramaturgické smerovanie. Základným výtvarným atribútom je dlhé mólo, ktoré ústi do kruhového mini javiska, vystupujúc až do prvých radov hľadiska. Nie je ťažké odčítať, čo by tak mohlo znázorňovať, napríklad stoporený penis, ktorého trajektória je priam nekonečná. Z oboch strán ho obklopujú biele transparentné závesy, ktoré by asi mali vytvárať duchovnú atmosféru chrámu, keďže sa dej odohráva v kostole, kde prebieha stretnutie skupiny.

V rámci Občianskeho cyklu s podtitulom „Sedem hlavných hriechov“ uviedlo Divadlo Aréna v uplynulých rokoch viacero pôvodných hier venovaných spoločensky často diskutovaným témam a problematickým obdobiam slovenskej histórie (v r. 2005 napr. inscenácia Tiso, v r. 2008 Komunizmus, v r. 2012 Holokaust a i.). Ďalšou, siedmou inscenáciou, predstavujúcou zároveň aj zavŕšenie tohto cyklu, je Povstanie. V Aréne bolo premiérované v predvečer 70. výročia SNP.

Vidieť titul Rosmersholm na plagáte nášho divadla je veľmi zriedkavou záležitosťou. Na Slovensku sa doteraz uvádzal len dvakrát, naposledy v roku 2003 na Malej scéne SND, pričom v danom prípade nešlo o veľmi invenčnú inscenáciu. Tvorcovia z Divadla Aréna a z roku 2013 na túto inscenáciu nadviazali len využitím úpravy textu režiséra Vladimíra Strniska, ktorá nepôsobí síce celkom archaicky, ale ani prehnane súčasne. Text očistili od niektorých podrobností či scén, ale predovšetkým od patetizmu Ibsenovej hlavnej metafory – symbolu smrti v podobe bieleho koňa.