Divadlo Aréna, Bratislava

Pred niekoľkými mesiacmi objavila vedkyňa Felisa Wolf-Simonová v californskom jazere Mono baktériu, ktorá by ani nemala existovať. V DNA totiž nahradila atómy fosforu jedovatým arzénom.

Neznáma hra neznámeho autora – to je východisko inscenácie S brokovnicou na manžela, pri ktorej sa tvorcovia dokonca netajili inovatívnym kritériom výberu tohto titulu: čím horší text, tým lepšie. Divadlo Aréna si objednalo bulvár a dostalo to, čo chcelo.

Každé desaťročie má svoje špecifiká. Špecifiká, ktoré ovplyvňujú kohortu prežívajúcu v nej určité udalosti. Generácia Y, teda generácia narodená po roku 1980, prežívala v tejto dekáde svoje najcitlivejšie obdobie detstva a ranej puberty. O tom, ako dramatické spoločenské zmeny vplývali na život terajších dvadsiatnikov a „skorotridsiatnikov“, hovorí s nadhľadom a humorom inscenácia režisérky Adriany Totikovej Hurá, luxus! alebo Tie roky 90-te.

Také plné divadlo ako na druhej repríze Mikve 30. októbra som ešte v Aréne nezažila. 30. októbra. Je potešiteľné, že exotická hra zaujala slovenského diváka. A že predpoklad úspechu, ktorý v nás navodila inscenácia pražského Národného divadla tejto hry, sa naplnil.

Dramaturgia Divadla Aréna v Bratislave je v kontexte slovenského divadelníctva výnimočná tým, že uvádza nielen neznáme tituly, ale je veľmi otvorená aj radikálnym prístupom ku klasike.

„Bulvár – na ktorý sa chodí ako na koktail, na šou do Folies-Bergeres alebo na vrchol Eiffelovej veže a na ktorý nás pravidelne vo svojich špeciálnych vysielaniach pozýva televízia – je bezpochyby žáner dobre zakorenený v elegantných štvrtiach a v estetickom vedomí. Hoci si uchováva stále tú istú konzervatívnu ideologickú funkciu, ovláda umenie zosúladiť sa s vkusom doby vďaka naoko odvážnym témam ...“

Nevzniklo veľa významných hier o normalizácii, okrem hier Ruda Slobodu, na rozdiel od filmu, ktorý sa úspešne s nedávnou minulosťou vyrovnáva (či už český alebo najnovšie aj slovenský - Muzika). Špeciálnym subžánrom vnútri hier z predprevratového obdobia by boli drámy s tematikou spolupráce s ŠTB. Je to bolestivá ale integrálna súčasť totalitného režimu a bez jej pertraktovania sa o charaktere zriadenia, v ktorom sme žili, nepovie to podstatné.

Príbeh je klišé, banalita, déja vu, konzumná konštrukcia a svojím spôsobom „zlátanina“. Tu je jeho obsah: odohráva sa v dnešnej Petržalke. Po prečítaní si scenára a zhliadnutí inscenácie si môžeme povedať, parafrázujúc podtitul Jarryho Kráľa Ubu, že „odohráva sa v Petržalke čiže nikde“. Taká je to tá Petržalka, fiktívna krajina, akýsi no man´s land. Lebo iba dve reálie od autora ju charakterizujú: ide v nej o drogy a o alkohol. Tak to je naozaj priveľmi klišéovitá definícia legendárneho bratislavského sídliska.

Dlhodobým prvkom dramaturgie Divadla Aréna je ambícia vytvárať priestor pre pôvodnú slovenskú tvorbu a priamo iniciovať vznik nových hier a pôvodných dramatizácií. Tejto línii zodpovedá aj nová hra Martina Čičváka vychádzajúca zo slávneho románu Ericha M. Remarqua.

„Majú niečo medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou,“ píše Yasmina Reza o svojich hrdinoch. Sú na vrchole svojej kariéry, čo v preklade znamená aj na vrchole svojej dravosti, bezohľadnosti, manželských i psychických kríz. Nejde o nijakú „cool“ drámu, v ktorej by sme od začiatku cítili prítomnosť krvi, spermií a boja o život.