Divadlo Aréna, Bratislava

V tom čase sa už rozbiehal nový typ televízneho programu, tzv. reality šous, dnes vo svete epidemické formáty, ktoré majú citeľné, u nás zatiaľ ešte iba slabé účinky. Každý chce byť na obrazovke, videný, chce byť celebritou.

„Šiel za ňou až do Indie,“ hovorí sa v India Song o Michaelovi Richardsonovi a jeho osudovej láske, Talianke Anne-Marie Stretterovej. Nemecký režisér Hans Hollmann za touto produkciou prišiel až na Slovensko. Pokúsiť sa o spojenie nespojiteľného.

Aréna pripravila operetu bez orchestra, s mikroportami. Týmto konštatovaním by mohli poniektorí ortodoxní kritici s hodnotením produkcie Pod cudzou vlajkou aj skončiť. Vzhľadom na stav tohto najťažšieho z ľahkých žánrov na Slovensku je ale ťažké byť striktným. Ani v Slovenskom národnom divadle nebýva inscenovanie operety – ako naposledy bolo vidieť na Lehárovej Veselej vdove – celkom bez problémov. Prirodzene, pohybujú sa na inej úrovni.

Irvin Mirsky je „novou slovanskou tvárou“ v globalizovanom meste, ktoré sa volá City. Po mesiacoch života v samote a divočine mimo civilizácie sa ako nádejný fotograf, talent z východnej Európy stáva umeleckým štipendistom so stravou zabezpečenou trikrát denne. Trochu čudák, ale sympatický.

Debutujúci dramatik na slovenských javiskách vždy poteší. O to viac, ak ide o priamu dramaturgickú objednávku divadla. Iniciovanie vzniku dramatických textov divadlami, čiže aktívna dramaturgia, podporujúca pôvodnú tvorbu, je ešte stále v našich podmienkach pomerne zriedkavým zjavom.