(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaTomasz Spell – Katarzyna Błaszczyńska: Stano a zlá noha
Premiéra1. júna 2022
Divadelná sezóna

Tomasz Spell – Katarzyna Błaszczyńska: Stano a zlá noha

Preklad a dramaturgia: Barbora Chovancová

Scénografia: Markéta Plachá

Hudba: Martin Husovský

VJing: Matej Černušák

Réžia: Júlia Rázusová

Účinkujú: Matej Babej, Peter Brajerčík, Alexandra Palatínusová/Mária Ševčíková

Premiéra: 1. 6. 2022, Divadlo Ludus

Inscenácia Stano a Zlá noha je príbehom chlapca s chorou nohou, ktorý svoje postihnutie vidí ako výnimočnosť a na všetko okolo seba sa pozerá nezvyčajne optimisticky. Vznikla na motívy komiksu poľského autora Tomasza Spella Dobrodružstvá Stana a Zlej nohy, ktorý zdramatizovala Katarzyna Błaszczyńska a Divadlo Ludus sa ju rozhodlo uviesť v réžii Júlie Rázusovej.

Stano si vytvára vlastný imaginatívny kozmos, v ktorom sa ľudia v jeho okolí stávajú hrdinami či superhrdinami s mimoriadnymi schopnosťami a on so svojou chorou nohou je jedným z nich. V Stanovej optike vnímania reality Zlá noha vôbec nie je zlá, a stáva sa jeho najlepším a jediným kamarátom, spriaznenou dušou, tým, čo ho charakterizuje a robí jedinečným, iným. Sám vraví, že „bez Zlej nohy by predsa Stano nebol Stano“[1]. Skutočnosť je však všednejšia než jeho vyfabulovaný svet a pretože sa cíti osamelý a spoločnosťou vylúčený, Zlú nohu si personifikuje. Zlá noha s ním sedí v lavici v triede, pretože iných priateľov nemá. Je jeho najlepším spoločníkom, v prípade núdze sa za neho vždy postaví. Nie Stano, ale ona dostáva päťky z matematiky. Všetky krivdy, ktoré sa mu dejú v škole, dáva za vinu jej. Zlá noha mu spôsobuje množstvo problémov a nehôd (potkla učiteľku či prešla spolužiakovi vozíčkom po nohe na futbalovom ihrisku), no Stano ju má napriek všetkému rád a z každej, i tej najviac nepríjemnej situácie dokáže vyťažiť niečo pozitívne. Keď noha opuchne a on sa nemôže hýbať, teší sa, že jej môže celý deň čítať komiksy a hrať s ňou hry na PlayStation.

Autorka dramatizácie i tvorcovia inscenácie komiksovú perspektívu Stanovho sveta do veľkej miery zachovávajú. V Błaszczyńskej texte a rovnako aj v inscenácii je Zlá noha vyobrazená ako samostatná postava a schéma charakterov je jednoduchá: Stano (Matej Babej) je veselý, mama (Mária Ševčíková/Alexandra Palatínusová) smutná a Zlá noha (Peter Brajerčík) zlá, hoci občas býva nápomocná. Účinkujúci sa nesnažia hrané postavy uchopiť do hĺbky. Ostávajú v rovine akýchsi kreslených postavičiek, ktoré v stručnosti komentujú dej alebo ho ilustrujú dynamickou a hravou hereckou akciou. Sú hlavnými hrdinami a rozprávačmi príbehu zároveň.

Režisérka Júlia Rázusová a scénografka Markéta Plachá obklopujú Stanov svet množstvom rovnakých párov bielych tenisiek, súmerne rozložených na scéne. Len v jednom rohu „kričí“ pár hnedých pánskych topánok, rovnako iných a vyčnievajúcich z radu ako je iný a vyčnievajúci z davu Stano. Tenisky ako hlavný scénografický prvok pokrývajú plochu celého javiska, ktoré Markéta Plachá vytvára z mierne naklonenej plošiny s oranžovým povrchom, čím sa samotné javisko stáva zástupnou metaforou bezbariérového prístupu. S farbou hracej plochy dokonale ladí aj Brajerčíkov oranžový kostým a Stano, oblečený v sivej teplákovej súprave, nosí na znak patričnosti oranžovú ponožku.

Stano a Zlá noha k sebe neodlučiteľne patria, i keď v mysli hlavného hrdinu predstavujú dve osobitné, rozdielne konajúce bytosti. Stano i Zlá noha svoje konanie spoločne striedavo komentujú a slovne i fyzicky sa na javisku vzájomne dopĺňajú, spochybňujú alebo si jeden druhého doberajú. Herci sedia vedľa seba tak, že divák vidí dve hlavy, ale len dve nohy. Rázusová pôvodné významy dramatického textu javiskovou akciou nápadito ilustruje alebo značne obohacuje ďalšími sémantickými vrstvami. Hereckú akciu miestami buduje v kontrapunkte so slovným konaním hercom, čím scénické výstupy nadobúdajú neraz komický akcent. Hoci Stano divákom rozpráva, že Zlá noha vôbec nie je taká zlá, tá mu odporuje a opakovane ho štuchnutím zhadzuje na zem. Alebo keď Stano opisuje, ako sa mu spolužiaci v škole vysmievajú, Zlá noha škodoradostne šliape po teniskách rozložených na scéne a vykrikuje rôzne prezývky, ktorými deti Stana častujú: „Kripel! Tlstá noha! Krivá sandála!“[2]. Ak Zlá noha Stanovi práve neoponuje, pritakáva mu, dopovedá za neho vety, objasňuje prikrášlené videnie reality, opakuje po ňom, prípadne sa pri jeho slovách potmehúdsky uškŕňa či ironicky ich komentuje. Zlá noha pomáha Stanovi hýbať sa a prenáša ho na chrbte, inokedy mu je viac na príťaž (keď Stano čupí v drepe, sadá si naňho). Stano si pravidelne vsúva nohy do jednotlivých tenisiek rozmiestnených a pripevnených na hracej ploche; prešľapuje z jednej do druhej, dopredu, dozadu alebo vbok, akoby si ich chcel všetky vyskúšať. Zlá noha alebo mama mu pomáhajú obúvať si ich pomocou kovových obuvákov. Keď Stano ochorie a noha mu opuchne, Zlá noha ostáva smutná ležať na zemi a Stano si na ňu sadá. Problémy mamy a Stana sa doslova „nafukujú“ a režisérka, hrajúc sa s týmto významom, situáciu vizuálne hyperbolizuje. Mama oblieka Stanovu nohu do bieleho ochranného odevu, ktorý sa na nej nadúva a Zlá noha tak vyzerá ako veľký nemotorný panák.

Večne utrápená mama charakterovo predstavuje protipól Stana, vždy dobre naladeného a pozitívne vnímajúceho svet. V rodinách s postihnutými deťmi sa často stáva, že otec nové pomery nezvláda, ženu a dieťa opustí a matka tak ostane sama. Touto modelovou situáciou sa inšpiruje aj príbeh o Stanovi a jeho Zlej nohe. Stanovej mame chýbajú peniaze a kvôli synovej diagnóze trávi dni na telefóne, vybavovaním lepších podmienok pre svojho syna u pracovníkov sociálnej poisťovne. „Neprepájajte ma,“[3] zaznieva najčastejšie z jej telefonátov. Stano však svoju mamu, byrokraciou a starosťami zmorenú a frustrovanú, vidí ako šetrnú a skromnú (namiesto kúpy stolovej hry mu jednu radšej vyrobí), šikovnú a „vážne zamyslenú“, ktorá ako správna superhrdinka „bojuje so systémom“.

Občas jej kladie ťažké otázky, pri ktorých mama spozornie: prečo je iný, aké chyby majú tí druhí, ako sa robia deti, čo je to depresia alebo prečo nemá otca. Tvorcovia prostredníctvom týchto otázok ale aj iných scénických situácií vnášajú do inscenácie nuansy témy inakosti a života matky samoživiteľky so zdravotne postihnutým dieťaťom. Otvárajú napríklad problematiku chlapcovho dospievania (páči sa mu atraktívna doučovateľka matematiky a so spolužiakom Marcelim si tajne prezerajú porno časopis) alebo osamelosti slobodnej matky, jej túžby po láske a náročnosti vytvoriť si priestor pre budovanie nového partnerského vzťahu (jeden večer si privádza domov mužskú známosť). Stanove otázky o inakosti využívajú tvorcovia aj na vytvorenie interaktívnej situácie s publikom. V priestore sa zasvieti svetlo a Brajerčík, chodiac pomedzi divákov v hľadisku, ukazuje na jednotlivcov prstom a menuje chyby, ktoré na nich vidí. Škoda, že sa herec pridržiava len fixného scenára a nenecháva priestor väčšej spontánnosti a improvizácii.

Ševčíková aj Palatínusová stvárňujú mamu s istou dávkou ráznosti, ako ženu, ktorá sa napriek vyčerpanosti zo života nemôže vzdať. Obe nechávajú vo svojom prejave priestor prirodzenosti a civilnosti, no kým Palatínusová matkinu naliehavosť zobrazuje viac zachmúreným výrazom v tvári a nahnevanejším postojom, Ševčíkovej matka je skôr smutná než nahnevaná. Herečky striedajú živelný pohyb s tichým ustrnutím, počas ktorého (často s telefónom pri uchu) pozorujú akciu na scéne. Rozhorčená mama pri telefonovaní rýchlo kráča z jednej strany na druhú a papiere ako symbol byrokracie sa stávajú jej nočnou morou. Vyťahuje ich z viacerých tenisiek rozložených na scéne, z kabelky, rozhadzuje okolo seba alebo vytriasa z rúk, až kým jej všetky nevypadnú. Nesmeje sa. Keď sa v niektorých momentoch na chvíľu zachichoce, vzápätí akoby sa za smiech cítila previnilo a rýchlo si strčí do úst cigaretu. Nahrádza otca v rodine, a tak ju aj Markéta Plachá zaodieva do kombinácie mužsko-ženského kostýmu: pod pestrými šatami nosí pánske nohavice a na šatách sako.

Telefón, cigareta a ďalšie predmety nenadobúdajú na scéne realistickú podobu. Aj touto inscenáciou Júlia Rázusová dokazuje, že výtvarná zložka pre ňu nepredstavuje len nutný ilustračný materiál, ale rekvizita, s ktorou herec pracuje, významne formuje podstatu javiskovej akcie. Tak sa topánka, ktorú si mama vyzúva z nohy, mení pri jej uchu na telefón. Z ceruzky sa stáva cigareta a pomyselným strúhaním (na scéne zaznieva reprodukovaný škrípavý zvuk evokujúci strúhanie ceruzky) si ju mama pripaľuje. Obuváky sú Stanovými barlami a režisérka objekt hravo využíva aj ako zástupný znak ďalších postáv, ktoré do príbehu vstupujú: pánske nohavice navlečené na obuvákoch ako ošetrovateľ Gregor, dámske lodičky ako doučovateľka matematiky a pár mužských topánok ako mamina pánska návšteva. Hravosť na javisku je podporená aj prácou so svetlom a zvukovo-svetelnou inštaláciou. Hracia plocha sa mení napríklad na futbalové ihrisko: svetlo rysuje herné čiary a svetelný bod s reprodukovaným zvukom kopnutia a gólu zobrazuje loptu. Na fantazijný svet komiksov a hier, ku ktorému sa Stano utieka, veľmi prirodzene odkazuje aj hudba Martina Husovského. Pracuje s istou mierou cyklickosti: jedna melódia hrá v dramaticky podobne vyznievajúcich situáciách viackrát. Husovský využíva prvky elektroniky a hudba tiež evokuje soundtracky počítačových hier.

Originálny komiks na dôležitú tému, z ktorého Błaszczyńska vytvára jednoduchý, no na inscenovanie o to vďačnejší text, tlmočia tvorcovia inscenácie do svižnej, hravej a dobre pozerateľnej javiskovej formy, ktorá má všetky predpoklady na to, aby sa (nielen) mladému divákovi zapáčila. Tvorcom inscenácie sa príbeh chlapca, ktorý napriek predsudkom okolia povýšil svoju inakosť na „superhrdinskú“ vlastnosť, darí divadelnému divákovi interpretovať s humorom, divadelnou nápaditosťou i humanistickým posolstvom. Nechýba ani nadhľad a irónia, s ktorou Stano sympaticky pristupuje k svojmu postihnutiu (keď napríklad opisuje, s čím všetkým by mu musela mama pomôcť, aby mohol ujsť z domu). Smutné však je, že na predstavení pre školy sa ukázalo, že nie každý mladý divák má predpoklady na to, aby všetky tieto snahy tvorcov dokázal oceniť (hluk v hľadisku, trápne komentáre a posmešky, presúvanie sa počas predstavenia). Bohužiaľ, zdá sa, že v niektorých prípadoch treba ešte pred scitlivovaním na spoločensky dôležité témy začať kdesi úplne od základov – kultiváciou správania a učením rešpektu voči hercom na javisku a divadelnému dielu ako takému.


[1] BŁASZCZYŃSKA, Katarzyna. Stano a Zlá noha [Inscenačný text]. Bratislava: Divadlo Ludus, 2022, s. 24. Preklad a úprava Barbora Chovancová a Martin Kubran.

[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky z predstavení.

[3] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky z predstavenia.

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 ukončila doktorandské štúdium na Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave, kde aktuálne pôsobí ako vedecká pracovníčka. V roku 2019 absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení a popri vedeckej činnosti sa venuje aj recenzovaniu. Už niekoľko rokov je súčasťou organizačného tímu festivalu OFF Bratislava - festivalu súčasnej fotografie a nových médií a od roku 2021 aj členkou výboru Slovenského centra AICT.

Uverejnené: 13. októbra 2022Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Zuzana Timčíková

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 ukončila doktorandské štúdium na Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave, kde aktuálne pôsobí ako vedecká pracovníčka. V roku 2019 absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení a popri vedeckej činnosti sa venuje aj recenzovaniu. Už niekoľko rokov je súčasťou organizačného tímu festivalu OFF Bratislava - festivalu súčasnej fotografie a nových médií a od roku 2021 aj členkou výboru Slovenského centra AICT.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Zuzana Timčíková je absolventkou kulturológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 ukončila doktorandské štúdium na Ústave divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV v Bratislave, kde aktuálne pôsobí ako vedecká pracovníčka. V roku 2019 absolvovala študijno-výskumný pobyt vo Varšave na Akadémii divadelných umení a popri vedeckej činnosti sa venuje aj recenzovaniu. Už niekoľko rokov je súčasťou organizačného tímu festivalu OFF Bratislava - festivalu súčasnej fotografie a nových médií a od roku 2021 aj členkou výboru Slovenského centra AICT.

Go to Top