Ako rozprávať o témach, ktoré naša spoločnosť roky až desaťročia potláčala navyše, ak sa týkajú nielen jednotlivcov, ale viacerých generácií a v širšom kontexte aj celej krajiny? Nad touto otázkou sa zamýšľa inscenácia Akcia B – rozprávanie o mlčaní, ktorú v Modrom salóne SND režírovala Mariana Luteránová. Spolu s inscenačným tímom ukazujú, že jedným z komunikačných kanálov, ktoré môžu takéto témy otvárať, je aj divadlo.
Nebýva zvykom a možno sa to ani nehodí ako úvod k odbornej recenzii, ale musím sa priznať, že sa mi ešte nestalo, že som odišla z divadla dojatá a so slzami v očiach. A nebola som sama. Nezapríčinil to sentimentálny príbeh, ani tragický záver hry, ba ani dojímavá hra hercov. Bola to dráma v bábkovom divadle so všetkými atribútmi realistického divadla, ktorá oslovila nielen detského, ale aj dospelého diváka, pretože téma starnutia a s ním spojenej demencie je mimoriadne aktuálna v umení často pertraktovaná.
Celoslovenská premiéra hry Doda Gombára Peniaze v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove reflektovala aktuálnu tematiku medziľudských vzťahov v kontexte (hyper)konzumnej kultúry. Súčasný slovenský autor v nej situoval príbehy rôznorodých postáv – trúfalých lupičov banky, partnerov v konflikte, matky a syna s prehnaným putom, či rôznych postáv frustrovaných láskou. Peniaze sa v ich životoch stali neraz existenčne dôležité. Točil sa okolo nich okruh viacerých problémov so smutno-trpkými závermi. Nútili postavy zúfalo konať a viedli k rôznym bizarným činom (najmä prepad banky, ktorý naplánovali Mirco a Jojco a ich komplic Zdeno).
Medzi oslavou dvadsiatych narodenín Divadla SkRAT začiatkom roka a jeho najnovšou premiérou sa stala veľmi smutná udalosť: zomrel Blaho Uhlár, jeden z najvýraznejších režisérov slovenského divadla, zakladateľ experimentálneho divadla dekompozície a kolektívnej tvorby. Vieme, že väčšina členov SkRATu spolupracovala s Uhlárom v STOKE a DISKU; poetiku avantgardného autorského divadla majú teda v krvi, prirodzene si ju preniesli do svojho súčasného súboru. Inscenácia Detox mental s výstižným podtitulom Sprievodca suterénom vyššieho vedomia má charakteristické znaky uhlárovsko-skRATtovského divadla, ako sú nadčasové témy, herci podieľajúci sa na výslednom texte (tu v menšej miere, ale predsa, hoci v bulletine oficiálne figuruje jeden autor), absurdné situácie, provokujúci humor či vulgarizmy, no je očividne ucelenejšia až ucelená, kompaktnejšia až kompaktná a má charakteristické znaky činohry postavenej na výraznom dramatickom texte.
„Moje sily sú však vyčerpané dlhými rokmi putovania bez domova. Preto si myslím, že je lepšie v správnom čase a vo vzpriamenom postoji ukončiť život, v ktorom intelektuálna práca predstavovala tú najčistejšiu radosť a osobná sloboda bola najväčším možným dobrom. Zdravím všetkých svojich priateľov! Kiežby im bolo dopriate uvidieť po tejto dlhej noci úsvit! Ja, až priveľmi netrpezlivý, idem popredu.“ Tieto slová napísal rakúsky literát židovského pôvodu Stefan Zweig 22. februára 1942 v brazílskom Petrópolise v deň, keď spolu so svojou manželkou spáchal vo veku šesťdesiat rokov samovraždu. Záver jeho rozlúčkového vyhlásenia je vlastne úvodom k inscenácii Outcast, ktorú začiatkom septembra uviedlo prešovské divadelné zoskupenie Slzy Janka Borodáča.
Po záverečnom potlesku divákov nechal nadšený riaditeľ divadla DAB v Nitre Jaroslav Dóczy počas svojho príhovoru priniesť na javisko televíznu obrazovku, na ktorej sa divákom prihovoril Dan Goggin, autor muzikálu Mníšky. Okrem iného sa poďakoval za to, že jeho show sa bude uvádzať na Slovensku. Jeho radosť bola určite úprimná, Mníšky mali úspech na off-Broadwayi aj vo veľkej časti Európy. Dnes po nich však siahne už len málokto. Nechcem chytať Goggina za slovo, ale zabudol, že jeho dielo sa už na Slovensku hralo. V roku 1996 v komárňanskom Jókaiho divadle a o tri roky neskôr v Istropolis - Teatro v produkcii Gedur Musical Production, v réžii Karola Spišáka. Vtedy to bol divácky hit. Dnes sú Mníšky hudobno-dramatickým prežitkom, neschopným konkurovať súčasnému muzikálovému priemyslu, už zodpovedá dnešným umelecko-estetickým nárokom.
Budem osobná: bola som fanúšičkou The Beatles, osobitne jedného zo štvorice tak ako aj milióny iných mladých dievčat v tom období. Ale nepohrdla som ani hudbou iných skupín, ktoré sa tu spomínajú a ktoré fotografoval Dežo Hoffmann. Nezabudnem na neopakovateľnú atmosféru generálok Bratislavskej lýry v Parku kultúry a oddychu v roku 1969 a 1970, najmä na interpretačné a spevácke výkony beatovej štvorice The Tremoloes. Celé desaťročia som netušila, že zážitok mnohých zahraničných hviezd tohto hudobného festivalu, napríklad The Shadows či The Beach Boys a iných, pomohol sprostredkovať Slovák, fotograf Dežo Hoffmann (1912 Banská Štiavnica – 1986 Londýn).
Zaujíma téma holokaustu pre dnešných násťročných? Je to pre nich už len dávna história, ktorá ich nemá čím frapovať? Predstavme si dieťa narodené v roku 2013, ako v skupine spolužiakov kráča na predstavenie o židovskom chlapcovi, ich rovesníkovi, a jeho osude počas druhej svetovej vojny. Ako napríklad šiestak či šiestačka na základnej škole vníma taký príbeh?
Prečo sa v Divadle Jána Palárika v Trnave uvádza hra bratov Mrštíkovcov Maryša pod českým názvom? Zmysluplnú odpoveď nenájdeme v predstavení, v programovom bulletine s inscenačným textom v slovenskom jazyku a ani pri viacnásobnom sledovaní záznamu inscenácie. Pred premiérou Maryše v DJP odznela v médiách nesprávna informácia o tom, že tento titul otváral v marci 1920 činohru Slovenského národného divadla v Bratislave. Je pravda, že 2. marca pred stoštyrmi rokmi odohrali na javisku dnešnej historickej budovy SND inscenáciu Maryše pod hlavičkou Slovenského národného divadla. Lenže toto jediné predstavenie sa uskutočnilo v rámci pohostinských hier „Východočeského divadla za řiditelství Bedřicha Jeřábka“. Na plagátoch v českom jazyku ešte bolo napísané: „Prvá československá sezona“.
V roku 1990 Ondrej Šoth inscenoval v Balete Slovenského národného divadla scénické dielo Zvláštna radosť žiť, hudbu napísal člen skupiny Pražský výběr Michal Pavlíček. So spoluautorkou libreta a dramaturgičkou Zuzanou Mistríkovou sa snažili pomenovať to, čím žila spoločnosť na prelome totality a začiatku demokracie v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Rok po Nežnej revolúcii prvé uvedenie diela Zvláštna radosť žiť bilancovalo javy a procesy, ktorých sme boli ako spoločnosť dovtedy súčasťou, a diváci mali v čerstvej pamäti dobu totality. Bola to unikátna reflexia režimu, na ktorého troskách sa tvorcovia, účinkujúci a diváci v tom čase ocitli.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.