VASSA – neželezná železná lady

Na motívy Maxima Gorkého: Vassa

Réžia a úprava: Ingrid Timková

S použitím slovenského prekladu Jána Ferenčíka a českého prekladu Leoša Suchařípu

Dramaturgia: Miriam Kičiňová

Scéna a kostýmy: Ema Terenová

Účinkujú:

Vassa: Diana Mórová

Vassin muž: Jozef Vajda

Vassin brat: Martin Šalacha

Natália, Vassina dcéra: Anežka Petrová

Ľudmila, Vassina dcéra: Soňa Fábryová

Rachel Topazová, Vassina nevesta: Rebeka Poláková

Anna, Vassina tajomníčka: Monika Hilmerová

Súdny úradník: Štefan Bučko

Alžbeta: Emily Drobňáková, Natália Slovíková

Natáliin nápadník: Daniel Zwach

Ľudmilin nápadník: Tomáš Bognár

Premiéra 1. a 2. júna 2024, Štúdio SND, Bratislava

Divadlo umiestnilo drámu podnikateľky Vassy a jej rodiny do rozľahlého a nehostinného kamenného vestibulu. Tento zvláštny priestor tvorí centrum domu, ktorý pripomína skamenelinu či vnútornú dutinu akéhosi masívneho monolitu. Steny i dlážka sú sťa z kameňa hrdzavo-hnedej farby. Nábytok absentuje, posadiť sa dá iba na kamenné výklenky, lemujúce steny. Napravo sa nachádza schodisko, vedúce do horných izieb. Do vestibulu sa vstupuje zľava, sú tam naznačené ďalšie zákutia domu, vrátane hlavného vchodu. Čo však najviac púta pozornosť je obrovský výhľad do záhrady – skutočnej a akoby nekonečnej oázy zelene. Záhrada tvorí absolútny kontrast ku kamennému obydliu, kontrast nielen farebný.  Kým vstupná hala pôsobí štylizovane, monumentálne a vďaka svojej prázdnote v istom zmysle aj sterilne – trávnik, stromy a belasé nebo nad nimi sú dokonale naturalistické, akoby išlo o zväčšeninu farebnej fotografie. Po istej chvíli však obecenstvo s prekvapením zisťuje, že nejde o nehybnú reprodukciu skutočnosti, pretože stromy sa niekedy viac a niekedy menej kolíšu v prílivoch a odlivoch vánku, či dokonca v príležitostných poryvoch vetra. Medzi interiérom a exteriérom vzniká kontrast života a mŕtvolnej nehybnosti, kontrast pulzu prírody a kamennej stuhnutosti, krehkosti a mohutnosti. Záhrada dýcha a dokonca spieva clivé neruské jazzové melódie. Výhľad na stromy a kríky je aj úvodným akordom inscenácie. Je to malebný obraz bujnejúcej zelene, podporený nežnou hudbou a idylickým čvirikaním vtákov. Vynára sa z tmy javiska, púta pozornosť hľadiska, tá je však čoskoro presmerovaná na dianie v dome. Neútulná hala sa stáva arénou boja všetkých so všetkými, najviac s Vassou. Jednotlivé etapy tohto zápasu sú oddelené „stmievačkou“. V závere sa inscenácia cyklicky vracia k úvodnému obrazu, ktorý sa mení na symbolickú bodku za príbehom.

Inscenačný tím od začiatku buduje výpoveď ako metaforu, ktorá sa postupne rozvíja, vrství až vyvrcholí v záverečnej pointe. Inšpirácia sa našla priamo v texte Maxima Gorkého a v jeho komentároch k nemu. Východiskom inscenácie sa stala hra Vassa Železnovová z roku 1935. Symbolické „železné“ priezvisko hlavnej hrdinky autor zvolil zámerne. Dodatočne priznal, že samotný príbeh pochádza z jeho rodného mesta, o ktorom sa hovorilo, že sa vyznačuje kamennými domami a železnými ľuďmi. Honosný kamenný (nie drevený) mal byť aj dom podnikateľky a milionárky Vassy. Paralelne Gorkij vymyslel motív prírody a výhľad z okna do záhrady, v ktorej Vassa pomáha dcére s pestovaním kvetov. Dramatik však predpísal aj početný mobiliár, množstvo riadov, ruský samovar – ale od opisného realizmu a dobových podrobností divadlo upustilo.  

Vassa Železnovová kedysi patrila k často uvádzaným Gorkého hrám. Jej dej autor situoval do predrevolučného Ruska (rozumej – Ruska pred boľševickou revolúciou v októbri 1917) a dej obohatil o motív triedneho boja, súzvučný s ideologickými požiadavkami socialistického realizmu. Nečudo, veď bol vnímaný ako hlavný predstaviteľ tohto stalinského konceptu umenia. Gorkého hra o Vasse Železnovovej vyznievala ako obžaloba kapitalistickej spoločnosti, ktorá odľudšťuje, deformuje ženu a matku na tvrdú a pragmatickú súčasť vykorisťovateľského systému. Napriek istej tendenčnosti autor  vytvoril pútavú rodinnú drámu so svojráznymi postavami a zaujímavými zvratmi. Ako toľkokrát v jeho tvorbe, tak aj v tomto prípade sa mu podarilo myšlienkové konštrukty a tézy „obliecť“ do mäsa a krvi a obdariť ich dušou.

Dramatický text z roku 1935 na javisku nahradil prvú verziu hry – menej ideologickú, slobodnú od socialistického realizmu. Pôvodina, na ktorú sa časom zabudlo, mala názov Vassa a bola napísaná ešte v roku 1910. Z prepadliska sovietskych dejín sa do divadiel vrátila až koncom 20. storočia. Dnešní divadelníci a divadelníčky sa môžu slobodne rozhodnúť, ktorú textovú verziu chcú naštudovať. Obe sú dielom jedného a toho istého velikána ruskej a svetovej literatúry, obe majú svoju hĺbku, viacero spoločných motívov a postáv, ale v konečnom výsledku ide o dva samostatné texty. Na Slovensku Vassu Železnovovú uviedli ešte v roku 1937 v SND v réžii Jána Borodáča a v preklade Mikuláša Gaceka. Zabudnutá prvá verzia sa na naše javisko dostala až v roku 2013 v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove v naštudovaní Svetozára Sprušanského (preklad do rusínčiny Valerij Kupka). V slovenčine sa zatiaľ neinscenovala.

Herečka a režisérka Ingrid Timková sa rozhodla pre druhú verziu, ktorú však podstatne skrátila, upravila, zosúčasnila. Zdôraznila nadčasovosť príbehu bohatej podnikateľky a jej rodiny. Autorka javiskovej výpravy Ema Terenová túto tému zreteľne premietla do kostýmov – postavy majú na sebe súčasné oblečenie, ktoré ich pomáha charakterizovať. Timková text výrazne zhutnila, posunula viaceré významové akcenty, vyhrotila dramatické situácie a krutosť vzťahov. Posilnila vecnosť až priamočiarosť jednotlivých replík a vyjadrení,  viacerým postavám vložila do úst vulgarizmy. Eliminovala reflexívnejšie polohy, sústredila pozornosť na najpodstatnejšie informácie, dialógy sprostredkovala cez sled úsečných replík. Redukciou textu režisérka zvýšila nároky na herectvo, na nutnosť maximálne presného a koncentrovaného prejavu na malom priestore. Využila slovenský preklad Jána Ferenčíka, poučila sa zo svojráznych postupov českého herca a prekladateľa Leoša Suchařípu a zásadne aktualizovala jazyk. Napriek početným úpravám nová textová verzia de facto dôsledne sleduje pôdorys hry Vassa Železnovová z roku 1935, neprepisuje ju zásadným spôsobom. Rešpekt voči autorovi a podrobná znalosť diela sa premietli aj do jeho javiskovej podoby a interpretácie. Činohra SND však nanajvýš korektne priznáva skutočnosť, že inscenácia Vassa vznikla „voľne na motívy Gorkého“, čím zároveň žiada obecenstvo o toleranciu a akceptáciu vykonaných zmien.

Už súpis postáv v bulletine k inscenácii napovedá, že sa divadlo usiluje oslabiť „ruskosť“ a posunúť dramatický text „bližšie k nám“ do všeobecnejšej a univerzálnejšej roviny. Aktérmi príbehu, popri hlavnej hrdinke, sú Vassin muž, Vassin brat, Vassine dcéry, Vassina nevesta, Vassina tajomníčka, súdny úradník, pomocnica v domácnosti a nápadníci jej dospelých dcér. Postavy, ide výlučne o ženy, nesú mená, ktoré sú akceptovateľné aj v slovenskom prostredí: Natália, Ľudmila, Rachel, Anna. Slúžka Liza sa stáva Alžbetou (čo je slovenská verzia mena). Mužské mená absentujú, čo je hodné samostatného zamyslenia. Väčšina osôb je súčasťou Vassinho privátneho, osobného sveta, jej domu, jej klanu. Priezvisko Železnovová v SND z názvu i zo súpisu postáv vypadlo. Odpoveď na otázku – prečo režisérka s dramaturgičkou akcentovali krstné meno bez priezviska – je pravdepodobne kľúčovou pre interpretáciu hlavnej hrdinky bratislavskej inscenácie. Odvetiť by sa dalo nasledovne: možno preto, že táto žena napriek svojej úpornej snahe – nie je zo železa.

Vassa Diany Mórovej je naša súčasníčka, subtílna pekná blondínka v zrelom veku, oblieka sa neokázalo, vyhýba sa formálnemu oblečeniu, žiadne saká či nohavice nenosí. Preferuje zvonové sukne, svetlé tlmené farby a zemité tóny. Svojou prítomnosťou dokonca presvetľuje dom, no zároveň je jeho súčasťou. Je tvrdá, rázna, rozhodná, bystrá a schopná. Vyjadruje sa stručne a k veci, niekedy temer sarkasticky – ako to býva u žien, ktoré časy romantických ilúzií majú dávno za sebou. Nestrpí odpor, reaguje bleskovo slovami aj dôrazne zvýšeným tónom hlasu, problémy automaticky rieši peniazmi, lebo ide o rutinný postup v spoločnosti, v ktorej žije. Ale napriek tomu všetkému v Mórovej podaní vyžaruje ženskosť – nie je zo železa, hoci by možno chcela byť. Cíti sa ako matka rodu, ktorá nesie na svojich pleciach celú ťarchu kamenného domu aj s jeho obyvateľmi. Napokon, aj Maxim Gorkij spochybňuje železnú povahu svojej hrdinky, keď ju v závere nečakane necháva zomrieť. Ale doterajšia javisková tradícia s obľubou podčiarkovala Vassinu „chlapskosť“, aby aj vizuálne zdôraznila tému dehumanizácie ženy vo svete peňazí a podnikania. Dokonca relatívne nedávno v roku 2021 v Národnom divadle v Prahe pri naštudovaní prvej verzie Gorkého hry českí divadelníci siahli po tomto stereotype a predstaviteľku hlavnej úlohy obliekli do mužsky hranatého saka. Bratislavská Vassa ako mužatka rozhodne nevyzerá.    

Ingrid Timková je režírujúca herečka, jej inscenácie sú v dobrom zmysle slova herecké, dôsledne psychologicky prepracované a Maxim Gorkij ponúka vďačný materiál s množstvom dramatických situácií a zaujímavých ľudských pováh. Režisérka odkryla predovšetkým drámu súčasnej „biznis lady“, ktorá sa vymanila zo zajatia domáceho násilia, i keď trochu neskoro na to, aby ochránila deti (z deviatich prežili len tri), ale dosť zavčasu, aby zveľadila podnik a zabezpečila budúcnosť svojho rodu. Dúfa, že dožičí svojim dcéram šťastnejšiu budúcnosť, že malý vnuk jej nahradí zomierajúceho syna a časom sa stane následníkom tvrdo vybudovaného impéria. Diana Mórová sa svojím zjavom, vekom, tvorivou hereckou skúsenosťou a senzibilitou stala ideálnym zosobnením Timkovej koncepcie tvrdej, nesentimentálnej a predsa „neželeznej“ Vassy. Od začiatku do konca je stredobodom inscenácie. Spolu s režisérkou občas až riskantným spôsobom rozohrávajú psychologický vývojový oblúk a kontrastné polohy dramatickej postavy – od podnikateľského pragmatizmu k zmyselnej exaltácii uvoľnenej ženskosti a napokon k absolútnemu úbytku životných síl.

Vďaka režijno-dramaturgickej úprave sa do drámy obyvateľov kamenného domu vstupuje bez dlhých úvodných rečí doslova in medias res. V rýchlom slede za sebou prichádzajú fatálne informácie a narastá napätie. Rodina a podnikanie sú v ohrození kvôli zhýralosti Vassinho muža. V aktuálnej spoločenskej konštelácii žiadne peniaze neodvrátia súdny proces a kariérychtivý  prokurátor síce zhrabne úplatky, no nedovolí ututlať prznenie maloletých. Hrozí strata dobrého mena, podnik sa zruinuje, dievčatá sa nevydajú. Matka rodu je frustrovaná, ale plná odhodlania bojovať. Ponúkne manželovi prášok ako jediné možné východisko. Diana Mórová ako Vassa a Jozef Vajda ako Vassin muž brilantne rozohrávajú manželský súboj na život a na smrť. Dobre stavaný muž, podgurážený po prehýrenej noci, bez košele a bosý sa vypotáca z horného poschodia a zarazí sa až vo chvíli, keď ho zastaví pohľad jeho ženy. Nasleduje napínavá a nenávistná slovná prestrelka, okorenená vyhrážkami. Vassa vybuchne, je odhodlaná na súde odhaliť všetky hrôzy ich spoločného života. Chlap sa postupne preberá z alkoholického oparu a vracia sa do svojej izby. Čoskoro ho nájdu bez života. Katastrofa je zažehnaná, okolnosti smrti nejasné, cudzie zavinenie nepreukázané, súdny škandál sa nekoná. Život pokračuje, ale tieň minulosti zostáva.

Kamenné sídlo je plné temných a biednych bytostí. Sú závislé na Vasse, všetci sa jej podriaďujú, no málokto ju má rád. Snáď len slabomyseľná a naivná dcéra Ľudmila (Soňa Fábryová), krehká insitná bytosť, zamilovaná do stromov, kvetov a záhrady. Jej staršia sestra Natália (Anežka Petrová) využíva domáce zázemie a pohodlie, lenže súčasne rebeluje proti tomu všetkému – namiesto ženských šiat nosí neforemné mužské háby, správa sa temer asociálne, pije, vyzerá ako povaľač a neustále zdôrazňuje svoj vzdor, pohŕdanie okolím a životom. Obe vyznievajú dosť jednostranne. Vassin brat v podaní Martina Šalachu predstavuje priam diabolskú znôšku necností, za ktoré sa vôbec nehanbí. Po dome sa poneviera polonahý, nielen jeho výzor, ale aj slovník a pohyby sú často neslušné. Šalacha po premiére postupne ubral z prehnanej perverznosti výzoru a gestického prejavu svojej dramatickej postavy, čo jeho hereckej kreácii len prospelo a umožnilo sústrediť sa na priblíženie myšlienkových pochodov krutého cynika, ktorý pozorne sleduje a triezvo vyhodnocuje okolité dianie. Balansuje medzi polohami opilca, vetroplacha a šaša (nonšalantne hlása, že chcel byť hercom), strieda osvedčené masky, schováva za nimi svoje politické a majetkové ambície. Cynizmu a lenivosti učí aj neter Natáliu, parazituje na sestre, podpichuje ju a kriticky glosuje, ale v podstate mu jeho život vyhovuje, trpezlivo čaká na svoj deň. Zjavne sa neštíti najhoršieho a odstráni Alžbetu, jednak aby sa zbavil tehotnej milenky, no najmä preto, aby neprezradila podrobnosti o švagrovej smrti.[1] V tomto dome Vassa nemôže nikomu dôverovať, ani svojej dlhoročnej tajomníčke Anne – napokon, veď ňou otvorene pohŕda. Monika Hilmerová, predstaviteľka zväčša kladných postáv, presvedčivo kreuje nesympatickú predĺženú ruku domácej panej, Anninou úlohou je slúžiť, sledovať a donášať. Dozorkyňa v prúžkovanej košeľovej blúze, nohaviciach a lodičkách sa pohybuje v teréne Vassinej domácnosti ako vojak, je strohá a niekedy až poníženecky poslušná. Ale strnulé držanie tela, zaťatý výraz tváre či blúdiaci pohľad naznačujú, že aj Anna má svoje tajomstvá a jej lojalita má svoje hranice. Donáša nielen Vasse, ale aj jej bratovi, rodinu okráda a vo finále chladnokrvne vykradne trezor nebohej. Nemý výstup, keď Anna objaví Vassine mŕtve telo, temer víťazoslávne sa narovná a po chvíli zamyslenia oberie mŕtvu o kľúč, vzdiali sa na horné poschodie, po návrate kľúč vráti a vecne poschováva zväzky bankoviek do nohavíc a do výstrihu, je mrazivý a herecky presný.

Domáce panoptikum dopĺňajú dvaja dravci zvonka. Ide o ctiteľov Vassiných dcér, ktorí bojujú, aby prenikli do sveta finančne zabezpečených žien a zmocnili sa ich majetku. Každý z nich má svoju stratégiu. Natáliin ctiteľ (Daniel Zwach), hoci vyzerá ako tzv. dobrý chlapec, čo nosí sako a košeľu, sa decentne zúčastňuje pitiek, pokorne súhlasí so všetkým dianím, aj s Vassinou koketériou. Ľudmilin ctiteľ (Tomáš Bognár) je akoby „zlý chlapec“, je akčnejší, svoju obeť aktívne zvádza, verejne sa podsúva aj prostredníctvom sexuálne vyzývavého sólového tanca, pričom vie presmerovať pozornosť od Ľudmily k Natálii. Scéna provokatívneho mužského tanca bez hudby šokuje aj očarúva svojskou artistnosťou, obsahuje dráždivý motív predajnosti i drzého sebavedomia. Gorkij temer pred sto rokmi vizionársky poukázal na transformáciu rodových rolí a Ingrid Timková „bez servítky“ predviedla, kam to v našich končinách dospelo. Obaja mladíci sa bez škrupulí predávajú a prostituujú.

Po manželovej smrti sa aj Vassa raz zapojí do domácich orgií. V stave opitosti roztočí barbarský tanec oslobodenej ženskej zmyselnosti. S rozpustenými vlasmi pripomína bakchantku, ktorá sa vlní v extatických prílivoch divokosti a provokuje jediného muža, ktorý je poruke – ctiteľa vlastnej dcéry Natálie. Šokujúci, emocionálne naddimenzovaný výstup má psychologické zdôvodnenie: v podnikateľke sa po rokoch manželského jarma prebudilo potlačené ženstvo. Opíja sa slobodou, nielen alkoholom.

Keď sa v nasledujúcom javiskovom obraze z tmy vynorí silueta atraktívnej blondíny v exkluzívnom smaragdovozelenom nohavicovom kostýme, vzniká dojem, že Vassa vstúpila do novej fázy svojej premeny. Žena stojí chrbtom k hľadisku, pozoruje záhradu a fajčí cigaretu. Farba jej oblečenia súznie so sýtou zeleňou stromov. Vzápätí sa otočí a vysvitá, že to Vassa nie je. Režisérka zámerne akcentuje vzájomnú podobnosť a rovnocennosť dvoch generačne rozdielnych žien. Podnikateľka Vassa a jej nevesta – revolucionárka Rachel (Rebeka Poláková) sú ako dvojníčky, ktoré sa paradoxne zrkadlia jedna v druhej. Jedna je ukotvená v kamennom príbytku a druhá patrí do vonkajšieho sveta za oknom. Je slobodnejšia, mladšia a nezávislejšia. Gorkij svoju psychologickú rodinnú drámu obohatil o sociálny a ideologický rozmer. Dramatik vyhrocuje hodnotovo ideový konflikt predovšetkým na osi Vassa, kapitalistka zo začiatku 20. storočia a revolucionárka Rachel, budovateľka komunistickej utópie a budúcej krajiny sovietov. Tej krajiny, v ktorej sa v roku 1935 v ére stalinizmu premiérovala jeho hra. Krajiny, ktorá zničila milióny ľudí a po pár desaťročiach sa rozpadla, transformovala, vrátila sa k súkromnému vlastníctvu a teraz existuje v inej podobe. Dnes na stret kapitalizmu a revolúcie nazeráme z perspektívy historickej skúsenosti, ktorú Gorkij zažil len čiastočne. Napokon, nový režim v roku 1936 aj jeho sprevadil zo sveta, spisovateľ bol pravdepodobne otrávený. Ingrid Timková tieto skutočnosti samozrejme pozná a zapracovala aspekt historického poznania do úpravy Gorkého textu. Najvýraznejšie zasiahla práve do politickej línie, priblížila ju k súčasnosti. V jej inscenácii dve inteligentné ženy, svokra a nevesta, vedú dialóg, ktorého podstatou sú otázky moci, etiky, ideologický svár medzi pravicou a ľavicou, spor medzi konzervativizmom a revolučným protestom. Vassa odporúča držať sa zdravého sedliackeho rozumu a skepticky vníma propagátorov jedného i druhého myšlienkového prúdu, na oboch stranách registruje pretvárku a faloš. Rachel obviňuje svokru z uctievania moci peňazí, sama sa chladnokrvne pridržiava vízie revolučného teroru. Žiada o vrátenie syna, chce ho odviezť do zahraničného exilu k sestre. Vassa ho odmieta vydať, prezradí, že z neho urobila svojho hlavného dediča a navrhuje neveste vychovávať chlapca spoločne – avšak márne. Gorkij dramaticky účinným spôsobom prepojil súkromné s ideologickým a Timková spolu s herečkami Mórovou a Polákovou tento priestor patrične využili a s nadhľadom rozohrali „ping-pong“ argumentov. Navonok pomerne tichý konflikt Vassy a Rachel pod povrchom obsahuje nekompromisný názorový stret. Súboj o vnuka približuje tragické finále.

Kým domáci flámujú, Vassa neustále odbieha z domu, aby vyriešila obchodné záležitosti, postupne sa cíti čoraz horšie. Smrť podnikateľky na javisku SND má podobu samostatného hereckého výstupu, ktorý nadväzuje na spomienku na bakchanálie. Ale vtedy opitá Vassa tancovala tanec nádeje. Motív zmyselného tanca sa vracia na javisko drsným spôsobom a transformuje sa na tanec smrti. Kolabujúcej žene už nepomáha ani obligátny pohár vody. Je vo vestibule sama, keď sa objaví Natáliin ctiteľ a priamočiaro nadväzuje na koketériu prerušených radovánok. Rýchlo zisťuje, že Vassa je „nepoužiteľná“, nevládze stáť na nohách, pohľadom prosí o pomoc. Mladík sa zhnusene dištancuje od ochabnutého tela, nechá ho skĺznuť na dlážku ako nepotrebnú rekvizitu a urýchlene odchádza. Zrazu je dokonané, žena je mŕtva.

Za nebohou nikto nesmúti, len kdesi vo vnútorných izbách omdlie slabomyseľná Ľudmila. Brat panej domu stojí nad jej telom a preberá velenie, vydáva príkazy, ako poručník si radostne privlastňuje majetok. V pozadí sa vynára ľadovo chladná Rachel. Posledné slovo, ako aj celé dedičstvo, patria ľavičiarke, ktorá ešte pred pár minútami opovrhovala miliónmi svojej svokry.

Záverečný obraz nadväzuje na úplný začiatok, na symbolickú predohru tragického príbehu o neželeznej železnej lady. Aj v dohre inscenácie je hala prázdna, no na dlážke leží opustené telo mŕtvej ženy. Opäť je akcentovaný výhľad na kolíšucu sa bujarú zeleň. Tvorí pozadie pre osamelú krehkú rastlinu v kvetináči. Je jedinou spoločníčkou nebohej. Patrí do sveta prírody a voľnosti, no podobne ako Vassa sa ocitla v chladnom kamennom príbytku, ktorý jej nesvedčí. Saxofón hrá clivú melódiu. Záverečný obraz je tak trochu rekviem za životom ženy, ktorá zostala uväznená v objatí kamenného sveta a nestihla realizovať vlastné slobodné túžby.

Inscenácia je dynamická a expresívna až krutá, načrtnutá ostrými ťahmi, čo je nielen jej plusom, ale občas aj mínusom. Viac jej pristanú zdržanlivejšie polohy, než občas naddimenzovaná surovosť či orgiastické polohy. Opiera sa  o dôsledne premyslenú a vypointovanú režijnú koncepciu, dobrú úpravu textu a sériu herecky zaujímavo a presvedčivo rozohraných javiskových obrazov. Bratislavská Vassa v konečnom výsledku obohacuje interpretačnú tradíciu Gorkého na Slovensku o nový objavný výklad starej hry, vnímanej ako jeden z kľúčových textov starej dramatiky socialistického realizmu. Ingrid Timková spolu so svojím divadelným tímom aktualizuje príbeh a dilemy Vassy (Železnovovej) ako nadčasovú sériu modelových situácií, a v istom zmysle aj ako žalospev za výnimočnou ženou, ktorá sa zbytočne obetovala prosperite svojej rodiny. Divadlo naštudovaním Vassy nastoľuje staronové témy, diskutované aj v modernej dobe a v súčasnej dráme: domáce násilie a jeho dôsledky, kríza rodinných vzťahov, emancipácia, podnikateľská dravosť, moc peňazí, skorumpovaná spoločnosť v stave morálneho rozvratu, všeobecná ideologická pretvárka. V roku 1935 Maxim Gorkij v intenciách sovietskej propagandy všetky tieto javy opisoval ako „ich“ kapitalistickú zvrátenú minulosť, ktorú socializmus vykynoží. Terajšia bratislavská inscenácia jeho hry sa neobracia do minulosti, ale nastavuje zrkadlo nášmu postsocialistickému dnešku. Ukazuje, kam dospeli témy, ktoré Gorkij nahmatal pred deväťdesiatimi rokmi a ktoré nás ovplyvňujú doteraz.

P. S.

Je zaujímavé, že Gorkij prirovnal silnú ženskú osobnosť k železu oveľa skôr, než sa objavila slávna železná lady Margaret Thatcherová. Vraj ju tak pomenovali sovietske médiá a britskej premiérke sa to zapáčilo. Možno sa táto asociácia zrodila ako ozvena Gorkého hry. V slovenskej inscenácii Vassy v roku 2024 však na javisku vidíme neželeznú lady.  

---

[1] Podľa Maxima Gorkého by Vassa mala mať štyridsaťdva rokov a jej brat päťdesiatsedem. Kedysi svoju mladšiu pätnásťročnú sestru zoznámil s jej manželom. V bratislavskej inscenácii je vekový rozdiel medzi súrodencami iný, Vassa je staršia od brata.