O tom, ako sa (ne)poučiť z dejín a o nezlomnosti nenápadnej hrdinky

Anna Grusková: Bratislavské srdce

Réžia: Mariana Luteránová

Dramaturgia: Dáša Čiripová, Tereza Hladká

Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová-Rácová

Scénická hudba: Ľubo Burgr

Výber hudby: Paper Moon Trio

Pohybová spolupráca: Ladislav Cmorej

Performatívne animácie: Dáša Krištofovičová

Animácie a strih videoprojekcií: Vladimíra Hradecká

Účinkujú:

Lili: Anikó Vargová
Syn: Peter Kadlečík
Novinárka: Kristína Tormová
Študentka: Henrieta Mičkovicová
Kolega: Alexander Maďar
Chór: Paper Moon Trio (Andrea Kružliaková, Barbora Medeková, Kristína Uhlíková)

Premiéra:
‍12. 12. 2024, Divadlo P. O. Hviezdoslava, Bratislava

Jednou z programových línií Divadla P. O. Hviezdoslava pod vedením riaditeľky Valerie Schulczovej je osvetľovanie príbehov významných bratislavských osobností. Po inscenácii Pressburger Fight Club, ktorá sa venovala zakladateľovi systému sebaobrany Krav maga Imrichovi Lichtenfeldovi (pôvodom bol Žid) a jeho životnému osudu poznačenému nástupom fašizmu, sa širšia verejnosť zrejme po prvý raz stretla s menom pamiatkarky, muzeologičky, historičky a pedagogičky Alžbety Güntherovej-Mayerovej (1905 – 1973). Autorkou hry Bratislavské srdce, ktorá spracúva jej životnú i profesionálnu dráhu, je spisovateľka, dramatička a filmárka Anna Grusková. Vyhľadávaniu a skúmaniu dôležitých a inšpiratívnych osobností, najmä z radov žien, sa vo svojej multižánrovej tvorbe venuje kontinuálne a dlhodobo. Medzi jej známe divadelné, rozhlasové, knižné i filmové spracovania patrí napríklad dielo Rabínka o bratislavskej židovskej aktivistke Gisi Fleischmannovej či kniha Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej venujúca sa priekopníčke demokracie na Slovensku, literárnej historičke Alžbete Gwerkovej-Göllnerovej, manželke maliara Edmunda Gwerka. Vo všetkých svojich projektoch Grusková uplatňuje dôkladný a poctivý dokumentárny prístup, ktorý zahŕňa prácu s archívnymi materiálmi, rozhovory s pamätníkmi, štúdium dobových dokumentov a overovanie si zdrojov.

Inak to nebolo ani pri zbere podkladov k hre Bratislavské srdce. Výsledkom je dokumentárna dráma približujúca turbulentný život Güntherovej-Mayerovej, ktorý sa odohrával na pozadí slovenského štátu i neskoršieho socialistického režimu a normalizácie. Najprv hrozilo, že po druhej svetovej vojne vysídlia z Československa jej manžela s nemeckými koreňmi Ericha Günthera aj s ich trojmesačným synom Petrom. V roku 1949 Günthera zatkli a uväznili komunisti, pričom o niekoľko dní na to sa Alžbeta dozvedela tragickú správu o jeho úmrtí. Hoci sa v ilavskej väznici údajne obesil, bolo zrejmé, že išlo o krutú smrť umučením. V päťdesiatych rokoch Güntherovú-Mayerovú v rámci Akcie B vysídlili z hlavného mesta do obce Betliar, kde musela žiť v nedôstojných podmienkach so svojím malým synom, duševne chorým bratom aj sesternicou. Pôsobila ako správkyňa kaštieľa Betliar a hradu Krásna Hôrka. Práve vďaka nej sa v nich zachoval inventár aj vzácne zbierkové predmety patriace šľachtickej rodine Andrássyovcov, ktoré systematicky a neúnavne katalogizovala a popisovala, aby sa zabránilo ich rozkradnutiu. Keď ju neskôr zavolali učiť na univerzitu do hlavného mesta, opäť musela žiť v nevyhovujúcom priestore – v miniatúrnej internátnej izbe žila s dospievajúcim synom deväť rokov. Napriek ťažkým životným podmienkam nezatrpkla, bola večná optimistka a snažila sa svoj život naplniť obetavou prácou pre záchranu pamiatok na Slovensku. Zaslúžila sa okrem iného o trojzväzkové dielo Súpis pamiatok na Slovensku.

Bola osobnosťou, s ktorou by sa nepochybne dal viesť plnohodnotný dialóg o stave krajiny a ochrany kultúrneho dedičstva i v súčasnosti. Tvorcovia a ich spolupracovníci (napríklad teoretik umenia Július Barczi) sa v bulletine obracajú na Lili, ako ju prezývali, vo forme listov. Informujú ju o aktuálnom vývoji v oblasti kultúry na Slovensku, o nelogických a účelových personálnych zmenách, dosadzovaní funkcionárov na pozície šéfov významných inštitúcií vrátane Pamiatkového úradu. Dramaturgička Daša Čiripová v bulletine napísala: „Verejnosť sa o Vás dozvedá príliš neskoro. Zúfalou a smutnou útechou môže byť snáď len fakt, že aspoň v príhodnej chvíli – práve keď sa šliape po pamäti a pamiatkach, keď sa maže a prekrúca história.“

Režisérka Mariana Luteránová obsadila do roly Alžbety Güntherovej-Mayerovej Anikó Vargovú. Postavu buduje zdôrazňovaním jej nadšenia, oduševnenosti a vysokého pracovného nasadenia. To sa prejavuje v jej rýchlom pohybe, akčnosti a činorodosti. Je neustále usmievavá, láskavá, dobrosrdečná a s pozitívnym vyžarovaním. Vargová sa do postavy vkladá citovo i emotívne, naplno prežíva bolesti aj radosti hlavnej hrdinky. Jej emočná paleta je široká a autentická, zamrzia len (minimálne na navštívenej repríze) až príliš časté brepty, ktorú rušia divácku pozornosť.

Gruskovej hra má monologický charakter a je rozdelená na viacero tematických výstupov. Životný osud je vyrozprávaný prostredníctvom postavy Syna, Novinárky či Kolegu. Kristína Tormová ako Novinárka pôsobí omnoho razantnejšie než Vargová, ktorej postava je podaná skôr miernejšie a jemnejšie. Tormová je oblečená v čiernom nohavicovom kostýme a bielej košeli, vlasy má tuho zopnuté v cope, jej pohľad je prísny a pery stisnuté. Svojím naliehavým vyjadrovaním evokuje skôr dominantnejšiu mužskú energiu a miestami pôsobí, akoby mala hrať v inscenácii prím ona. Je sebavedomá a priama, apelujúco vyhlasuje, že je feministka. Snaživo si zapisuje poznámky o živote hlavnej hrdinky do notesa, pričom neraz vyjadruje hnev či pobúrenie nad nespravodlivosťou, ktorá ju postihla. Táto postava však vyznieva trochu umelo a vykonštruovane. Henrieta Mičkovicováako Študentka na adresu Lili niekoľkokrát zopakuje vetu „Strašne sme si ju vážili.“Hoci ju myslí úprimne a zo srdca, čím viac ju vzhľadom na vír udalostí, ktoré Lili postihli, zopakuje, o to viac sa toto vyznanie stáva len ošúchanou vyprázdnenou frázou smutne dokumentujúcou realitu toho, ako si štát absolútne neváži ľudí, ktorí sa svojej profesii venujú zodpovedne a naplno. Mičkovicová postavu Študentky buduje na obdive voči uznávanej profesorke, a cielene sa nevyhýba ani istému pátosu či vzletnosti v prejave. Naproti tomu je Alexander Maďar ako Kolega civilnejší, zatiaľ čo Peter Kadlečík v postave Syna musí skĺbiť lásku k matke s rozporuplnými pocitmi frustrácie z núteného vysťahovania sa na vidiek, zo straty životného komfortu a po návrate do Bratislavy zo života v izbe zdieľanej s mamou. Dynamika medzi postavami matky a syna funguje medzi Vargovou a Kadlečíkom autenticky, z ich vzťahu cítiť láskyplný prístup. Kadlečík je zároveň aj ostrým kritikom neprávostí, ako Syn hovorí: „Dvadsiate storočie nám neprinieslo ruže, len slzy, hlavne matke. Celé Slovensko je také boľavé.“

Scénografické riešenie Evy Kudláčovej-Rácovej pracuje s projekciami i dokumentárnymi fotografiami Lili, ktoré diváci vidia premietané cez meotar. Stredom javiska je umiestnené dlhé biele mólo, na ktorom sa ako na bežiacom páse hýbe protagonistka počas svojej životnej púte. Nechýbajú ani významotvorné rekvizity úzko spojené s výkonom jej pracovných činností – písací stroj či katalogizačné lístky. Intímne vyznieva pomyselná stena medzi minulosťou a prítomnosťou vytvorená visiacimi reťazami, za ktorou sa niekedy odohrávajú i živé hudobné čísla. Súčasťou javiskových akcií sú aj členky hudobného zoskupenia Paper Moon Trio (Andrea Kružliaková, Barbora Medeková, Kristína Uhlíková), ktoré na scéne vytvárajú živú hudbu, spievajú, tancujú, hrajú na nástroje a v náznakoch sa tiež zapájajú do mizanscén. Ich konanie oživuje a dynamizuje dokumentárno-faktografickú povahu inscenácie, emotívne podčiarkuje jednotlivé zlomové udalosti. Najnápadnejšie kostýmy má práve táto trojica, a to v podobe dlhých večerných šiat a rôznych dobových doplnkov ako klobúčiky či iné vlasové ozdoby. Pri hlavnej postave kládla Kudláčová-Rácová dôraz na zachytenie jednoduchosti a praktickosti – Vargová má na sebe sukňu a blúzku či čierne šaty.

Divadelne najefektívnejším obrazom je scéna, keď sa všetci účinkujúci tlačia telo na telo v modeli miniizby, ktorú Güntherová-Mayerová obývala spolu so synom na internáte v Horskom parku. Presne znázorňujú nemožnosť bežného fungovania až v klaustrofobicky zúženom priestore. Škoda, že v inscenácii primárne pracujúcej so statickými mizanscénami postavenými na slove, sa neobjavilo viacero takýchto plastických obrazov vykresľujúcich realitu minulosti.

Pamätníci pri Güntherovej-Mayerovej neraz spomínajú, ako napriek všetkému vedela odpúšťať a naďalej pracovať pre blaho pamiatok v štáte, ktorý jej celý život kládol pod nohy prekážky. „To je národ mladý, to je ako deti, to je mladý národ, má svoje chyby, ale je obdivuhodné, čo dokázal,“hovorievala. Jej častá fráza tiež bola: „Vonkoncom je pekné začínať vždy nanovo.“ Mohli by sme si z jej nastavenia mysle vziať príklad, lebo Slovensko je už pridlho krajinou, kde sa mnohé veci musia budovať zakaždým od začiatku. A nie je to vždy pekné, ale naopak, skôr smutné a tragické. Divadla P. O. Hviezdoslava sa v inscenácii Bratislavské srdce svojou dramaturgiou zaslúžilo o to, aby sme si pripomenuli osobnosť, ktorá pre kultúru na Slovensku spravila mnoho a napriek tomu upadla do zabudnutia. Paralely s minulosťou, keď štátne zásahy ničili osobné i pracovné životy svojich občanov, sú až desivo aktuálne.