Skúmanie (ne)možností umelej inteligencie

Text: vygenerovaný umelou inteligenciou

Dramaturgia: Daniela Brezániová, Zuzana Palenčíková

Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová

Hudba: Peter Machajdík

Réžia: Eduard Kudláč

Účinkujú:

Laura: Juliána Brutovská

Laura: Juliána Hamranová

Adam: Michal Koleják

Sára: Sandra Lasoková

Eva: Tajna Peršić

Peter: Michal Tomasy

Michal: Michael Vrzala

Premiéra 16. 11. 2024, Veľká sála, Mestské divadlo Žilina

Úplne prvou hrou, ktorú vygenerovala nová technológia bola AI: Když robot píše hru. Vznikla v roku 2021 v spolupráci pražského Švandovho divadla, Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity a Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení a režijne sa na nej podieľal Daniel Hrbek. Na Slovensku bola prvou takouto inscenáciou Babylónia v roku 2022 v réžii Emy Benčíkovej. Podľa recenzentky Zuzany Husárovej vygenerovala texty rôznych žánrov, ktoré obsahovali dialógy, filozofické state, poetický jazyk, texty piesní či reportáž.[1] Dielo vzniklo v rámci platformy pre performatívne, hudobné a vizuálne umenie P*AKT, ktorá reprezentuje nezávislú umeleckú scénu. Režisér Eduard Kudláč sa rozhodol preskúmať možnosti, ale aj limity umelej inteligencie v inscenácii Tretia verzia pravdy v žilinskom repertoárovom zriaďovanom divadle. Zároveň týmto krokom potvrdil ambíciu divadla orientovať sa na odvážne texty, ktoré nespĺňajú konvenčné predstavy o dráme.

Eduard Kudláč v bulletine hovorí, že „umelá inteligencia vie veľmi dobre nahradiť zlého autora.“[2] A tak pôsobí aj text inscenácie, ktorý má charakter jednoduchej detektívnej zápletky. Režisér pracuje s klišéovitými prvkami žánru – odhaľovanie okolností trestného činu, v tomto prípade ide o vraždu Lucie, tradičné výsluchy dvoch vyšetrovateľov a tri rôzne verzie vzťahov so zavraždenou, ktoré sa každým ďalším výsluchom dopĺňajú alebo menia.

Herci a herečky kreujú svoje postavy v súlade s triviálnosťou detektívnej hry. Sú skôr typmi ako rozvinutými charaktermi. Monotónne pôsobiaca analytická vedúca vyšetrovania Eva (Tajna Peršić), o niečo temperamentnejšia vyšetrovateľka Sára (Sandra Lasoková), mierne sarkastický detektív Peter (Michal Tomasy) a impulzívny forenzný analytik Michal (Michael Vrzala) tvoria štvoricu postáv, ktorá je zodpovedná za vyriešenie prípadu. Oproti nim sú traja svedkovia, ktorí sú zároveň podozriví – plachá a zmätená Nina (Juliána Brutovská), ambiciózna právnička Laura (Juliána Hamranová) a nevyrovnaný bývalý priateľ obete Adam (Michal Koleják). Najvýraznejšie a najdynamickejšie herecké momenty vznikajú z napätých situácií a konfliktov medzi svedkami a podozrivými. Dochádza k vzájomnej konfrontácii, obviňovaniu z manipulácie, keď Lucia tvorila pár s Adamom a ženské predstaviteľky poukazujú aj na nespokojnosť Lucie vo vzťahu s Adamom. Príde aj na obhajobu troch odlišných verzií udalostí, ktoré predchádzali Luciinej smrti. V nich sa čiastočne odhaľujú skutočné vzťahy jednotlivých postáv s mŕtvou Luciou – napríklad Adamova neschopnosť vyrovnať sa s rozchodom, Laurin nie čisto pracovný pomer s obeťou a Ninina žiarlivosť na Lauru. Vzťah právničky a Lucie mal oveľa bližší charakter; javí sa, že boli partnerkami v súkromí. V interakciách sa Laura a Nina navzájom obviňujú a vytvárajú kontrast k odmeranosti, ktorá sprevádza výsluchy. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že prejav hercov a herečiek pôsobí amatérsky. Avšak je v súhre so zámerom tvorcov, ktorí chcú aj prostredníctvom hereckých výkonov dosiahnuť určitú strojenosť a dištanciu. Odosobnenie sa stáva kľúčovým prvkom nielen v textovej rovine, ale aj v hereckých akciách.

Scénografia Evy Kudláčovej Rácovej prispieva k celkovej strohosti inscenácie. Jej dej sa odohráva za tylovou oponou. Tá akcentuje jednak zahmlené výpovede Adama, Laury a Niny, a teda aj pravdu, ktorá ostáva pre vyšetrovateľov zahalená. Oponu tvorcovia využívajú aj na premietanie scénických poznámok, ktoré číta neurálny hlas[3]. Ten je ďalším prvkom, ktorý dotvára ráz inscenácie. Tvorcovia využívajú aj jeho častú nesprávnu intonáciu, keď púšťajú zvukový záznam z čítania scénických poznámok, ktoré aj premietajú na tylovú oponu pred každým dejstvom. Podobne fungujú aj oneskorenia týchto nahrávok. Zatiaľ čo si divák stihne prečítať postupne prichádzajúci krátky poznámkový aparát sám, umelý hlas nie je tak promptný. Za závesom je provizórna kancelária vyšetrovateľov. Mení sa podľa potreby – buď ju dotvára polopriepustné zrkadlo typické pre výsluchy alebo stena s pomyselným metrom, pred ktorou stoja svedkovia-podozriví. Repliky jednotlivých postáv, či už ide o vyšetrovací tím alebo o vyšetrovaných, sú miestami nič nehovoriace, a tak divákom aspoň čiastočný kontakt s ľudským prežívaním poskytuje snímanie výrazov v tvárach svedkov-podozrivých, premietajúce sa na oponu.

Neodmysliteľnou súčasťou inscenácie je skúmanie a hľadanie pravdy. K tomu dochádza v prvom rade vďaka zvolenému žánru. Tvorcovia pracujú s pravdou, ktorú svedkovia- podozriví často ohýbajú a relativizujú. Otvára sa tu téma subjektívnosti pravdy. Ani na konci predstavenia sa nedozvieme, kto je vrahom Lucie, pretože umelá inteligencia sa rozhodla v tomto bode ukončiť svoj tvorivý proces. Práve tento fakt považujem za kľúčový v skúmaní možností a limitov umelej inteligencie. Pravdaže, pomocou správne formulovaných otázok, prípadne požiadaviek, by tento nástroj vedel dokončiť text.

Avšak, keď sa na problematiku umelej inteligencie pozrieme v širšom kontexte každodenného využívania bežnou populáciou, narazíme na nepresnosť a často nedôveryhodnosť dát, ktoré prostredníctvom AI hľadáme. V druhom kroku, a v ideálnom prípade, sa stretávame s fenoménom overovania týchto informácií, ktorý sa s umelou inteligenciou v posledných rokoch spája. Nevieme sa spoľahnúť na to, že údaje, ktoré poskytuje, sú správne. Inscenácia tematizuje samotné hľadanie pravdy. Vyšetrovatelia si kladú  samozrejme očakávanú otázku – kto zavraždil Luciu? Zostane však nezodpovedaná. A tak proces vyšetrovania možno pripodobniť aspoň princípom práce s umelou inteligenciou. Vyšetrovatelia v inscenácii pracujú s faktami a overujú ich predtým než uzavrú prípad. Avšak, keď už sa divákovi zdá, že našli kľúčový dôkaz, tvorcovia identitu páchateľa neodhalia. Opäť sa tu dá odčítať paralela s využívaním AI. Hoci často máme k dispozícii vygenerované dáta z internetu, kým ich nepodrobíme kritickému mysleniu, nedostaneme celistvý obraz.

Problematický je samotný text, ktorý produkt spoločnosti OpenAI ChatGPT vygeneroval. Vety pôsobia stroho a vyprázdnene. Inscenačnému textu akoby chýbal subjektívny prínos a názory autora, ktorý do svojich diel vkladá vlastný pohľad na svet.  Ešte stále máme očakávania, že autor ponúka dielo nasýtené vlastnými skúsenosťami. Tieto atribúty podobným nástrojom akým je ChatGPT chýbajú. Preto aj záverečný monológ o pravde v podaní Michala Vrzalu pôsobí bezobsažne. Inscenácia Tretia verzia pravdy je prelomová minimálne v tom, že využíva výdobytok súčasnosti, s ktorým sa stretávame čoraz častejšie. Rozdiel je zrejmý. Kudláč v tomto prípade nesiahol po súčasnom či autorskom texte, ako je pri jeho tvorbe zvykom. Pri zadávaní príkazov umelej inteligencii sa spoliehal na seba a dramaturgičky Danielu Brezániovú a Zuzanu Pálenčíkovú. Spoločne prebrali zodpovednosť aj za štruktúrovanie príkazov. Samotný text však vytvorila umelá inteligencia. Ak by som mala hodnotiť inscenáciu len na základe vygenerovaného príbehu, pravdepodobne by som nad ňou vyriekla nemilosrdný ortieľ. Pravdou ostáva, hoci aj tu je priestor na polemizovanie, že Kudláč urobil odvážny krok, keď dôveroval aplikácii, ktorá pracuje len s nahromadenými surovými dátami. Výsledný tvar, napriek svojej inovatívnosti, nedokáže nahradiť ľudskú kreativitu. Otázkou ostáva, či budeme svedkami podobných pokusov v divadle aj v budúcnosti, alebo ostaneme verní zaužívaným konvenciám – ľudskej kreativite.

---

[1] HUSÁROVÁ, Z. 2022. Baby you are not alone. Dostupné na internete: https://monitoringdivadiel.sk/baby-you-are-not-alone/

[2] Bulletin k inscenácii, zostavili Daniela Brezániová, Zuzana Palenčíková. Dostupný na internete: https://divadlozilina.eu/wp-content/uploads/2024/11/Tretia-verzia-pravdy.pdf

[3] Hlas, ktorý nemá presnú, výraznú podobu. Často sa využíva ako funkcia prevodu textu na reč, ktorá umožňuje vytvoriť individuálny, prispôsobený a syntetický hlas pre rôzne aplikácie.