Históriu píšu víťazi. Nie víťazky

Iveta Škripková: Povstanie so ženskou tvárou

Scenár, réžia: Iveta Škripková

Dramaturgia: Marián Pecko

Výprava: Michaela Urbanová

Pohybová spolupráca: Soňa Kočanová

Videoprojekcie: Andrej Brummer

Účinkujú:

Matúš Hollý, Ivana Kováčová, Ľubica Pradidová, Mária Šamajová

Premiéra 30. 10. 2024, Bábkové divadlo na Rázcestí

V týždni, keď sme si pripomínali Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu,[1] banskobystrické Bábkové divadlo na rázcestí reprízovalo inscenáciu Povstanie so ženskou tvárou. V aktuálnom repertoári je to druhá inscenácia pre dospelých, ktorá sa zaoberá tematikou druhej svetovej vojny.[2] V tomto prípade režisérka Iveta Škripková analyzovala rolu žien v Slovenskom národnom povstaní. V októbri 2024 ju uviedli pri príležitosti 80. výročia udalosti. V banskobystrickom regióne, ktorý bol centrom SNP,  nešlo o ojedinelý divadelný počin – napríklad v septembri 2024 Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, v spolupráci so Slovenským komorným divadlom v Martine, uviedlo inscenáciu Frontový autobus a Divadlo Štúdio tanca v Banskej Bystrici o mesiac neskôr spracovalo tému povstania v multidisciplinárnom projekte Po víťazstve (It All Started with a Winner). Všetky tri diela pristupovali k téme povstania unikátne. Tvorcovia Frontového autobusu sa zamerali na pôsobenie Frontového divadla, ktoré viedol Andrej Bagar v období SNP.[3] Projekt Po víťazstve (It All Started with a Winner) prepájal súčasnosť, v ktorej čelíme polarizácii názorov v spoločnosti, okrem iného aj v súvislosti so Slovenským národným povstaním.[4]

Režisérka Iveta Škripková v Povstaní so ženskou tvárou zobrazila príbehy žien –  zdravotných sestier, lekárok, prevádzačiek, pomocníc v domácnosti, a i.), ktoré sa rôznym spôsobom zapojili do Slovenského národného povstania, ale ich význam sa do veľkej miery prehliadal alebo ignoroval.  Režisérka siahla po hŕstke dostupnej literatúry, ktorá reflektovala rolu žien v povstaní – životopisné poviedky bojovníčok za slobodu Hrdinky bez pátosu, ktoré zostavil kolektív autoriek(1967), životopisy z knihy Ľudmily Burajovej Bojovali za vlasť (1986) a diela Viery Štetkovej Povstalecký denník: zápisky zo Slovenského národného povstania 1944 – 45 zachytávajúce zápisky z desiatich denníkov žien, ktoré vychádzali až po páde komunistického režimu v 90. rokoch. Tvorcovia kriticky konštatovali v inscenácii fakt, že dejiny píšu predovšetkým muži – víťazi, a hoci ženy tvoria približne polovicu populácie, ich zapojenie do povstania sa prvých dvadsať rokov takmer nereflektovalo. To sa pútavým spôsobom snažila zmeniť aj samotná inscenácia.

Biografická publikácia Hrdinky bez pátosu bola inšpiráciou pre štruktúru diela, ktoré sa venovalo židovským ženám, lekárkam, ošetrovateľkám, manželkám predstaviteľov komunistického odboja a intelektuálkam. Pred jednotlivými putovaniami, ktorých súčasťou boli príbehy týchto žien, herecké obsadenie interpretovalo základné údaje o Slovenskom národnom povstaní. Scénografka Michaela Urbanová krížom rozdelila obdĺžnikový priestor divadelnej sály na štyri menšie časti. Na ich okrajoch sa nachádzali lavice a  štokerlíky,  usporiadané do polkruhu. Takéto rozostavenie mobiliáru umožňovalo herečkám striedať rolu rozprávačiek a aj jednotlivých postáv – žien zapojených do povstania. Po faktografickom úvode herci vyzvali divákov, aby ich nasledovali k štyrom menším častiam priestoru. V rozdelenej scéne postupne všetci štyria predstavovali príbehy jednotlivých žien a ich úlohy v povstaní. Priestor scény je stiesnený a nepohodlný.  Diváci po malom exkurze na scéne sa znovu usádzajú, akcia je trochu  chaotická. Takéto scénické riešenie s nejasnou inštrukciou pre pohyb divákov navodzovalo atmosféru samotného povstania – provizórne a nepohodlné podmienky miest vzdialených od civilizácie, alebo nepresnú či nesprávne koordinovanú organizáciu udalosti.

V prvom putovaní herečka Ivana Kováčová stvárňovala osudy niekoľkých židovských dievčat. Jej rozprávaniu dominoval úzkostný prejav plný strachu. Pri zmenách jednotlivých postáv siahala po rekvizitách (rôzne šatky, tmavé okuliare, parochňa) nervózne, čo vyjadrovalo jej stupňujúcu sa hrôzu z  transportov.  Rozprávanie o osudoch Židov počas nacizmu otváralo mnoho tém – ich ukrývanie sa pred prenasledovaním, zmena identity, pristúpenie na iné vierovyznanie, úloha tzv. bielych Židov či znásilnenie ako cena za záchranu života.  Nastolením tém tvorcovia naznačili ďalšie línie putovaní, napríklad Ivana Kováčová  svojou hereckou akciou stvárňovala lekárku Helu, ktorá mala adekvátnu medicínsku kvalifikáciu, ale chýbala jej slovenská maturita. V jej osude sa poukazovalo na  nerovnosť v dvoch atribútoch – medzi pohlaviami a medzi vierovyznaniami. Vnímanie či skôr odsudzovanie Židov ako zlodejov a úžerníkov viedlo k stereotypným predsudkom majoritného obyvateľstva voči rozptýlenému židovskému národu, a zvlášť k ženám, keď im zamedzovali prístup k vzdelaniu.

Druhé putovanie patrilo ošetrovateľkám a lekárkam. Na scéne sa nachádzal z dvoch pňov a jednej dosky pozbíjaný jednoduchý operačný stôl, okolo ktorého bola položená miniatúra železničnej trate. Zobrazovala nevyhovujúce podmienky, v ktorých ženy poskytovali zdravotnú starostlivosť zraneným odbojárom. Rozprávačkou ošetrovateľského putovania je Ľubica Pradidová, ktorá príbehy žien podávala oduševnene a energicky, v súlade s poslaním lekárskeho povolania – zachrániť ľudský život. Pradidová vo svojom výstupe animovala malých umelohmotných vojačikov, ktorých postupne pridávala na provizórny operačný stôl, aby ilustrovala exponenciálny nárast ranených. Táto časť putovania sa venovala spornému postaveniu výkonných orgánov moci k problémom druhej svetovej vojny. Tvorcovia pripomenuli fakt, že Červený kríž, ktorého úlohou bolo v čase svetového konfliktu pomáhať obetiam vojny, mal k dispozícii informácie o existencii a neľudských praktikách v koncentračných táboroch, ale výraznejšie nezasiahol. Z dejín Slovenska inscenácia poukazovala na tendenciu Hlinkovej gardy brániť ošetrovateľkám a lekárkam vo výkone práce, najmä keď ranenými boli účastníci povstania. Medzi ďalšími negatívnymi javmi boli zákazy alebo obmedzenia pri vzniku zoskupení narýchlo zaškolených ošetrovateliek a v medzinárodnom meradle porušovanie Ženevských konvencií, ktorých znenie vyzýva dodržiavať princípy dôstojného zaobchádzania s ľudskými životmi aj vo vojnovom konflikte. Porušovanie medzinárodného dokumentu polovojenskou organizáciou, patriacou pod správu vládnej strany, zahrňovalo najmä nehumánne spôsoby vypočúvania a mučenie zadržaných. Zástupným symbolom ošetrovateliek či lekárok bola biela ruža vytvorená z vaty nastoknutej na špendlík. Jedným z najsilnejších obrazov tejto scény bolo zobrazenie porušenia jedného z bodov medzinárodnej zmluvy – zákazu mučenia. Pradidová na jednu z bielych ruží pomaly kvapkala červenú tekutinu, a popri tom opisovala spôsoby, akými jednu z ošetrovateliek garda mučila.

Po ošetrovateľskom putovaní nasledovalo krátke intermezzo, ktoré malo, podobne ako úvod, dokumentárny charakter. V tomto prípade tvorcovia inscenácie prezentovali reakcie predstaviteľov Slovenského štátu, predovšetkým naoko mierumilovnú výzvu prezidenta, ktorej predmetom bolo ukončenie akýchkoľvek odbojov – oficiálnych aj partizánskych. Fakty sprevádzali obrazové materiály, ktoré sa premietali na biele plátna na všetkých štyroch stranách kríža. Na záver ich dopĺňal videozáznam z udeľovania vyznamenaní nemeckým vojakom, ktorí „pomohli“ potlačiť povstanie.

Putovanie manželiek, pomocníc a gazdín pôsobilo vďaka prejavu Márie Šamajovej zmierlivo s vtedajšou nepriaznivou politickou situáciou, ktorá ich manželov označovala za nepriateľov režimu. V kontraste s prezentovanou vyrovnanosťou bol obsah príbehov rodín, v ktorých absentovali muži, ženy sa nemohli zamestnať sa kvôli protištátnej činnosti manžela, rodiny trpeli nedostatkom finančných prostriedkov a boli atakované neustálymi domovými prehliadkami, a vrchol tragédie rodín, akou je smrť dieťaťa. Hoci boli životy týchto žien nešťastné, neisté a plné napätia, Šamajová v nich akcentovala čiastočne humornú rovinu. Najvýraznejšie sa prvky humoru prejavovali v napodobňovaní hlásnika, ktorý prostoreko k oficiálnej výzve, aby obyvatelia dediny nahlásili skrývajúcich sa nepriateľov, dodal: „A kto tak urobí, je somár!“ Humorná nadsázka sa vyskytla aj situáciách,  keď vysvetľovala, ako tieto ženy poskytovali odboju informácie o počte umiestnených guľometov, či keď hodnotila nepredvídateľné správanie sa Sovietov. Mária Šamajová v rozprávaní zastupovala predovšetkým manželky predstaviteľov komunistickej strany, a teda politických nepriateľov vtedajšieho režimu.

Posledným, intelektuálnym putovaním divákov sprevádzal Matúš Hollý. Rozprávanie intelektuálok sa začínalo štatistikou, koľko žien študovalo na vysokých školách. Na scéne boli voľne rozložené fotografie žien, ktoré reprezentovali intelektuálnu vrstvu. Hollý buď priamo rozprával, alebo zo zvukového záznamu, ktorý herec taktiež načítal, prehrával príbehy francúzskej partizánky, učiteľky na gymnáziu, stenografky, ktorá prepisovala správy z ruštiny, tiež chirurgičky v žilinskej nemocnici. Jeho hereckému prejavu dominovali gestá a pohyb – napríklad, keď niekoľko fotografií vzdelaných žien hajlujúc zhadzoval na zem, udržiaval balans s fotografiami uloženými do tvaru striešky na hlave, krkolomne lepil na seba fotografie či balansoval na stoličke bez opierky. Jeho výstup sa končil rovnako ako sa začal – štatistikou a tvrdením, že žena by nemala mať vzdelanie, ani len to stredoškolské. Hollý týmto tvrdením len tlmočil postoj vtedajšej spoločnosti, resp. najmä vládnej strany, ktorá prezentovala, že poslaním ženy je, aby bola dobrou kresťankou, manželkou a matkou. K týmto replikám sa pridávali všetky ostatné herečky s úvodmi príbehov, ktoré počas predstavenia rozpovedali, čím všetci vytvorili až nezrozumiteľnú kakofóniu prehovorov. Tvorcovia poukazujú na to, že príbehy žien v povstaní, hoci boli jeho neoddeliteľnou súčasťou, zanikajú v príbehoch generálov, dôstojníkov, vysokopostavených mužov či partizánov, čo umocnili aj výberom spopularizovanej piesne  Bella Ciao, oslavujúcej talianske partizánske boje za slobodu.

Bábkové divadlo na rázcestí siahlo po metóde divadla verbatim, ktorá pracuje s osobnými výpoveďami účastníčok povstania. Pre banskobystrické divadlo to nebola nová metóda; v minulosti ju využil režisér Marián Pecko v inscenácii Časy zo Second Handu. Koniec červeného človeka. V inscenácii Povstanie so ženskou tvárou režisérka Iveta Škripková pracovala s dostupnými, už spracovanými materiálmi vybraných žien. Ich rozprávanie nebolo všedným suchopárnym opisom udalostí. Vďaka hereckej štylizácii, ktorú herečky a herec realizovali pomocou realistického stvárnenia prežívania postáv, práce s objektmi a asociatívnymi gestami a pohybmi, posunuli naratív inscenácie do znepokojivej roviny, v ktorej sa divák dozvedal o osude žien a prežívaní ich útrap ešte viac. Inscenačný tím pristúpil k jednej z našich najdôležitejších dejinných tém nielen zodpovedne, ale aj inovatívne a edukačne. Tvorcovia spracovali tému feministicky, vďaka čomu sa odkrýva menej známa rovina historickej udalosti. Divadlo uviedlo inscenáciu v čase 80. výročia vypuknutia Slovenského národného povstania, čím vyjadrilo aj občiansky postoj členov tvorivého tímu.  Apelatívnosť inscenácie sa umocnila aj v čase, keď čoraz viac politických predstaviteľov spochybňuje význam Slovenského národného povstania, alebo ho dehonestuje. Realizátori inscenácie vytvorili aj metodický list pre pedagógov a pedagogičky stredných škôl, v ktorom poskytujú cenné rozširujúce informácie, kontexty a zdroje, návrhy aktivít, ale aj otázky určené na diskusiu o problematike SNP. Inscenácia poskytla aj vzdelávací rozmer v čase, keď predovšetkým mužskí predstavitelia extrémistických politických hnutí a strán šíria o SNP dezinformácie a nepravdivé fakty. Povstanie so ženskou tvárou zobrazuje obyčajné ženy danej doby, ktoré svojimi činmi písali históriu a vzopreli sa nemeckému mottu, ktoré prevzala aj Hlinkova slovenská ľudová strana: „Kinder, Küche, Kirche.“[5]

---

[1] Organizácia spojených národov vyhlásila 27. január za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, na počesť oslobodenia vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau.

[2] Staršia inscenácia Hviezdy sú tiché je kolážou denníkových zápiskov štyroch dievčat z obdobia 2. svetovej vojny.

[3] https://djgt.sk/frontovy-autobus/

[4] https://www.studiotanca.sk/repertoire-item/po-vitazstve-it-all-started-with-a-winner/

[5] Preklad: Deti, kuchyňa, kostol.