Na rozdiel od filmového priemyslu, kde sa koprodukcia viacerých krajín aj v našich končinách stáva čoraz častejšou umeleckou praxou, v slovenskom divadle je takáto forma spolupráce stále veľmi zriedkavá. Aj preto je výsledná inscenácia, ktorá z takejto kolaboratívnej akcie vzíde, u nás stále niečím očakávaným a divácky príťažlivým. Vzbudzuje nielen zvedavosť divákov, ale aj kritici venujú koprodukčným dielam väčšiu pozornosť ako bežnému premiérovému titulu.
Hviezdoslavovi sa venuje veľký priestor v literárnom vzdelávaní, jeho tvorba je súčasťou maturitných otázok, od študentstva sa očakáva znalosť Krvavých sonetov, Hájnikovej ženy aj Eža Vlkolinského. Žiaci memorujú: „Keď národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa“. Ale kto by si tieto básne prečítal dobrovoľne, kto by po Hviezdoslavovi siahol v knižnici? Jeho jazyk je pre nás dnes nezrozumiteľný, zastaralý a štylistika komplikovaná. Nie je to len skanzen, umelé tradovanie neživej histórie, ktorú žiactvu v pedagogickom procese servírujú bez aktualizácie o historické či osobné súvislosti, a najmä bez súčasného kontextu?
Jednou z programových línií Divadla P. O. Hviezdoslava pod vedením riaditeľky Valerie Schulczovej je osvetľovanie príbehov významných bratislavských osobností. Po inscenácii Pressburger Fight Club, ktorá sa venovala zakladateľovi systému sebaobrany Krav maga Imrichovi Lichtenfeldovi (pôvodom bol Žid) a jeho životnému osudu poznačenému nástupom fašizmu, sa širšia verejnosť zrejme po prvý raz stretla s menom pamiatkarky, muzeologičky, historičky a pedagogičky Alžbety Güntherovej-Mayerovej (1905 – 1973). Autorkou hry Bratislavské srdce, ktorá spracúva jej životnú i profesionálnu dráhu, je spisovateľka, dramatička a filmárka Anna Grusková.
Úplne prvou hrou, ktorú vygenerovala nová technológia bola AI: Když robot píše hru. Vznikla v roku 2021 v spolupráci pražského Švandovho divadla, Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity a Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení a režijne sa na nej podieľal Daniel Hrbek. Na Slovensku bola prvou takouto inscenáciou Babylónia v roku 2022 v réžii Emy Benčíkovej. Podľa recenzentky Zuzany Husárovej vygenerovala texty rôznych žánrov, ktoré obsahovali dialógy, filozofické state, poetický jazyk, texty piesní či reportáž. Dielo vzniklo v rámci platformy pre performatívne, hudobné a vizuálne umenie P*AKT, ktorá reprezentuje nezávislú umeleckú scénu. Režisér Eduard Kudláč sa rozhodol preskúmať možnosti, ale aj limity umelej inteligencie v inscenácii Tretia verzia pravdy v žilinskom repertoárovom zriaďovanom divadle. Zároveň týmto krokom potvrdil ambíciu divadla orientovať sa na odvážne texty, ktoré nespĺňajú konvenčné predstavy o dráme.
S titulmi Ferdinanda von Schiracha, nemeckého dramatika a právnika, sa slovenský divák nestretáva prvýkrát. Jeho hra Teror (2015), ktorá približuje súdny proces s pilotom obvineným z masovej vraždy po zostrelení uneseného civilného lietadla ohrozujúceho futbalový štadión, bola v roku 2019 uvedená v dvoch slovenských divadlách – Divadle Thália Košice a v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Právnické pozadie autora sa jasne odráža v témach aj štruktúre jeho hier, ktoré sa sústreďujú na súdne procesy, spravodlivosť, morálnu zodpovednosť, otázky viny a trestu a etické dilemy. Dôraz na právne a morálne aspekty sa premietol aj do podoby oboch slovenských inscenácií hry Teror, ktoré využili interaktívny formát – o vine či nevine obžalovaného rozhodovali diváci. Tento prvok sa uplatňuje aj v inscenácii jeho najnovšej hry Ona hovorí. On hovorí, ktorú v sezóne 2024/2025 naštudovala Činohra Štátneho divadla Košice v réžii Matúša Bachynca a preklade Barbory Šajgalíkovej.
Moderné vzťahy sú nesmierne komplexné a často v nich vzniká rozpor medzi ideálmi, romantickými predstavami o láske a realitou. Vzájomne nenaplnené vysoké očakávania v partnerskom spolužití vedú k frustrácii, napätiu a konfliktom. Aj preto dnes rastie popularita partnerskej terapie ako nástroja na riešenie vzťahových problémov. Známa párová terapeutka Esther Perel, autorka viacerých kníh o nevere, láske a erotike, poukazuje na to, že dnes od partnerov očakávame všetko, čo kedysi jednotlivcovi poskytovala širšia komunita. To však jeden človek nedokáže naplniť. Chceme, aby náš partner či partnerka boli súčasne naším najlepším priateľom, vášnivým milencom, terapeutom, rodičom detí, dobrodružným spoločníkom a spriaznenou dušou. Keď v niečom zlyhá, máme pocit, že sme si vybrali zle. Chceme stabilitu, bezpečnosť, ekonomickú aj emocionálnu istotu, no zároveň túžime po vášni, novosti, dobrodružstve a spontánnosti. Rôznorodé partnerské potreby sa často navzájom vylučujú, čo vedie ku konfliktom, neverám a rozchodom. Tieto otázky a mnohé ďalšie otvára aj inscenácia Divadla Jána Palárika v Trnave Terapia, ktorá vznikla v sezóne 2024/2025 a uvádza sa samostatne v dvoch variantoch – Terapia: Prečo máme mopslíky? a Terapia: Kde je moja čokoláda?
V týždni, keď sme si pripomínali Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, banskobystrické Bábkové divadlo na rázcestí reprízovalo inscenáciu Povstanie so ženskou tvárou. V aktuálnom repertoári je to druhá inscenácia pre dospelých, ktorá sa zaoberá tematikou druhej svetovej vojny. V tomto prípade režisérka Iveta Škripková analyzovala rolu žien v Slovenskom národnom povstaní. V októbri 2024 ju uviedli pri príležitosti 80. výročia udalosti.
Erich Kästner (1899 – 1974) bol nemecký autor, spisovateľ, dramatik a novinár, ktorého slovenský čitatelia poznajú predovšetkým vďaka tvorbe pre deti. Azda jeho najznámejšími knihami, ktoré sa dočkali filmového spracovania i viacerých divadelných verzií, sú Emil a detektívi (1929), Traja muži v snehu (1934), Emil a tri dvojčatá (1935) či Lujza a Lotka (1949) . Kästner bol od začiatku svojej kariéry v 20. rokoch minulého storočia neúnavným spoločenským kritikom, antimilitaristickým autorom a odporcom narastajúceho nacizmu v Nemecku. Jeho postoj formovali aj skúsenosti z brutálneho ročného vojenského výcviku, ktorý absolvoval ako osemnásťročný, a odniesol si z neho celoživotné následky. Jeho knihy boli počas Weimarskej republiky v Nemecku zakázané. V roku 1933 bol dokonca očitým svedkom nacistického pálenia kníh, medzi ktorými boli aj jeho diela, označené ako „nenemecké“. Po druhej svetovej vojne sa vrátil k novinárskej práci a naďalej tvoril ako pacifista a kritik všetkých foriem zbrojenia. Snáď i preto uvedenie jeho málo známej divadelnej hry Škola diktátorov z roku 1957 pôsobí objavne.
Molière to nikdy nemal v SND ľahké. V každom desaťročí našej vyše storočnej profesionálnej scény nájdeme nejednu inscenáciu tohto slávneho francúzskeho klasicistu, ktorého dielo bolo popri hrách Shakespeara či Schillera v divadelných dejinách považované za meradlo kultúrnej úrovne národa. Čím početnejšie a čím lepšie inscenácie vznikali, tým malé európske národy už od polovice 19. storočia dokazovali evolúciu svojho divadelného slohu. Lenže napriek pomerne častému výskytu Molièrových hier sa do historických análov SND osobitejšie zapísali len štyri inscenácie verné autorovi, ale zároveň provokatívne reflektujúce politické dianie v čase inscenovania.
Rozprávka Mimi a Líza je fenomén. V novodobej slovenskej tvorbe pre deti nie je veľa hrdiniek či hrdinov s takým dosahom. Na počiatku bol animovaný seriál Kataríny Kerekesovej, Kataríny Molákovej a Ivany Šebestovej, vzápätí vyšli štyri knihy, ktoré na ich námet napísala Alexandra Salmela, nasledovala dramatizácia pre Slovenský rozhlas od tej istej autorky, digitálna hra a pribudli aj leporelá, omaľovánky, potlač na tričkách a rôznych predmetoch. Priazeň detí a ich rodičov pretrváva už vyše desaťročie. Kvalitu diel vyzdvihla odborná obec z oblasti umenovied a overila ju účasť seriálu na zahraničných festivaloch a preklad kníh do češtiny. Dôkazom kvality je aj množstvo ocenení, ktoré diela získali.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.