Výkričník spred sedemdesiatich rokov

Erich Kästner: Škola diktátorov                                                    

Preklad: Zuzana Reveszová

Réžia: Michal Náhlík

Dramaturgia: Mário Drgoňa

Hudba: Juraj Haško

Scéna a kostýmy: Anita Szökeová

Účinkujú:

Minister vojny: Igor Kasala

Premiér: Ján Ivan

Osobný lekár: Matej Lacko

Profesor: Boris Srník

Prezident: Miroslav Bodoki

Manželka: Valéria Fürješová

Syn: Jakub Kuchár

Major: Samuel Gáfrik

Veliteľ mesta: Peter Krivý

Paula: Jana Evelley

Doris: Gabriela Očkajová

Stella: Katarína Pustaiová

Krčmárka: Eva Javorská

Námorník, Nuncius: Sebastián Bartko

Účtovník: Pavol Jozafát Székely

Doyen, Veliteľ tanku: Michal Hajdu

Premiéra: 10. 1. 2025, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove

Erich Kästner (1899 – 1974) bol nemecký autor, spisovateľ, dramatik a novinár, ktorého slovenskí čitatelia poznajú predovšetkým vďaka tvorbe pre deti.  Azda jeho najznámejšími knihami, ktoré sa dočkali filmového spracovania i viacerých divadelných verzií, sú Emil a detektívi (1929), Traja muži v snehu (1934), Emil a tri dvojčatá (1935) či Lujza a Lotka (1949) . Kästner bol od začiatku svojej kariéry v 20. rokoch minulého storočia neúnavným spoločenským kritikom, antimilitaristickým autorom a odporcom narastajúceho nacizmu v Nemecku. Jeho postoj formovali aj skúsenosti z brutálneho ročného vojenského výcviku, ktorý absolvoval ako osemnásťročný, a odniesol si z neho celoživotné následky. Jeho knihy boli počas Weimarskej republiky v Nemecku zakázané. V roku 1933 bol dokonca očitým svedkom nacistického pálenia kníh, medzi ktorými boli aj jeho diela, označené ako „nenemecké“. Po druhej svetovej vojne sa vrátil k novinárskej práci a naďalej tvoril ako pacifista a kritik všetkých foriem zbrojenia. Snáď i preto uvedenie jeho málo známej divadelnej hry Škola diktátorov z roku 1957 pôsobí objavne.

Dramaturgia Divadla Jonáša Záborského v Prešove uvažovala o uvedení Kästnerovej hry Škola diktátorov po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu v roku 2022. Hoci od napísania hry uplynulo takmer sedem desaťročí, k divákom na Slovensku sa dostala prvýkrát. Do roku 1989 nemohla byť uvedená z politických dôvodov a po roku 1989 už stratila svoje naliehavé opodstatnenie. V posledných rokoch sa ale čoraz častejšie presviedčame, že mnohé politické garnitúry sa snažia opäť nastoliť diktátorské spôsoby vládnutia, alebo ich už dokonca nastolili. A to je z hľadiska objavnosti tejto hry kľúčové.

Prešovské naštudovanie Školy diktátorov vychádza z nového slovenského prekladu Zuzany Reveszovej a po výraznej textovej úprave dramaturga Mária Drgoňu a režiséra Michala Náhlíka. Text je oslobodený od akýchkoľvek dobových a spoločensko-politických narážok a konkretizácií, ide až na dreň podstaty princípov diktátorstva a politickej manipulácie s faktami a ovplyvňovania verejnej mienky a popierania slobody. Príbeh až desivo pripomína viaceré reálne situácie z ostatných mesiacov. Divák vstupuje in medias res na politické verejné zhromaždenie, na ktorom sa prezidentovi do rúk vkladá parlamentom odsúhlasená absolútna moc. Prezident je pri svojom prejave postrelený, prežije, avšak vzápätí, prekvapujúco v protiklade s predchádzajúcimi prejavmi, oslobodzuje politických väzňov. Po tomto čine je jeho prejav v priamom prenose prerušený a prezident je v kruhu svojich najbližších zavraždený. Na scénu sa dostáva prezidentov dvojník s dokonale naučenými prejavmi, pohybmi, ale aj s rovnakým zmýšľaním ako mal  pôvodný prezident. Vládna garnitúra sleduje a kontroluje to, ako prezident vyzerá a vystupuje, a hoci predpokladá, že po zvládnutí „školy“ budú dvojníci prezidenta i rovnako myslieť, avšak skutočné myšlienky, a teda i ich nepredvídané konanie nemá pod kontrolou. Vie sa len s dôsledkami prezidentových činov politicky vysporiadať tak, aby to neohrozilo ich vládu. Dôkazom neustáleho politického života „prezidenta“, teda človeka s jeho výzorom a vystupovaním (a je jedno, o ktorého z dvojníkov, označených na chrbte číslom, ide), je skutočná manželka prvého prezidenta a ich syn, ktorí prijali túto hru výmenou za svoju nedotknuteľnosť. Situácia sa komplikuje, keď sa medzi dvojníkmi prezidenta nájde rebel, ktorý s niekoľkými nespokojnými generálmi zorganizuje puč. Aj keď sa uskutoční odhalenie prezidentských dvojníkov a vláda padne, vzápätí sa k moci dostávajú iba tí, ktorí vedia z každej situácie vyťažiť a s určitými obmenami pokračujú v predchádzajúcom diktátorskom režime.

Ako uchopiť tento žánrovo ambivalentný text a vhodne ho interpretovať? Na túto otázku si museli odpovedať v prvom rade dramaturg Mário Drgoňa a režisér Michal Náhlík. Napokon, žáner nie je jasne zadefinovaný, pretože obsahuje prvky politickej drámy, trileru, satiry, grotesky, aj absurdnej drámy. Réžia Michala Náhlíka je v prvom pláne orientovaná na čo najcivilnejší herecký prejav, silnú výtvarnú zložku a vytvorenie pocitu stiesňujúceho psychického nátlaku, aj s pomocou krátkych hudobných vstupov. Tomuto zámeru je podriadená scénografia. Anita Szökeová vytvorila univerzálny priestor jednoduchého „kukátka“ v ostrej, lesknúcej sa červenej farbe, ktorá asociuje dominantnú farbu symbolov diktatúr. Priestor nie je rovnostranný, ale jemným sklonom podlahy vytvára dojem perspektívy. Je tu niekoľko tajných dvier v stenách, ktoré sú nielen symbolmi večného špehovania, ale aj indikátormi zmeny hracieho priestoru, napr. prezidentského paláca, izieb luxusných spoločníčok, prezidentovej izby, laboratória, školy. V centre priestoru sa nachádza jednoduché červené kreslo. Jeho presunutím, otočením, či rôznym nasmerovaním sa mení hrací priestor. Využívajú sa aj televízne obrazovky, cez ktoré vidíme napr. online komunikáciu prezidentov. Jednoduchou premenou zadnej steny na barový pult sa dostaneme mimo elitných priestorov, napr. do krčmy. Nenápadná bezpečnostná kamera v rohu miestnosti je jasným odkazom na tzv. veľkého brata. Diváci vidia, ako vláda manipuluje mienku vo verejnom priestore i v médiách, napríklad aj cez vysielanie v rádiu, čo je aj fyzicky naznačené statickým dobovým mikrofónom. Čierne obleky rôznych modelov sú príznakové pre príslušníkov politických špičiek, v koženom prevedení s takmer punkovými symbolmi odkazujú na vojenské a tajné policajné zložky. Profesor je rozpoltenou osobnosťou aj po výtvarnej stránke, aj vďaka hybridnému odevu je čosi medzi vedcom v bielom plášti a politikom v obleku. Prezidenti v škole diktátorov majú oblečené teplákové súpravy s veľkou číslicou na chrbte, ktorá degraduje ich ľudskú podstatu na čísla v projekte. Naopak, ľahké dievčatá, ktorých existencia je takisto eliminovaná len na uspokojenie dvojníkov prezidentov či vrcholných politikov, sú odeté do kostýmov ženských hrdiniek z marweloviek – mačacia žena, superžena či akási verzia kapitánky Amerika. Epizódne civilné postavy sú aj výtvarne poňaté civilne. Už spomínané tiesnivo-drásavé hudobné predely, ktoré skomponoval Juraj Haško, sú rôznymi krátkymi variáciami a improvizáciami na tému diktatúry v nástrojovom zložení klávesy, elektrická gitara a basová gitara.

V úlohe Prezidenta, resp. prezidentov sa predstavil Miroslav Bodoki, ktorý sa po rokoch vrátil do súboru divadla. Vizuálne pripomínal postavu amerického prezidenta A. Lincolna. Bodoki umne rozohral viacero typov jednoduchých mužov, ktorí dokážu presne deklamovať naučené frázy a prejavy, aj napodobiť pohyb a výraz prezidenta. V rýchlych premenách, samozrejme, aj za pomoci ďalších hercov, preskakoval z postavy do postavy (rýchlym preoblečením očíslovaných búnd a zmenou výrazu tváre) a naplnil ilúziu viacerých predstaviteľov postavy, ktorí sa dokážu napr. aj stretnúť a porozprávať. Jeho manželku, rezignovanú bábku v rukách mocipánov, zaujímavo uchopila a plasticky stvárnila Valéria Fürješová. Hoci v hre sa s ňou stretávame až v momente, keď je prítomná len ako dôkaz existencie prezidenta, ako jedna z mála postáv v hre sa nachádza v pozícii akejsi rozpoltenosti. Fürješová je miestami statickým doplnkom zinscenovanej situácie, vzápätí je dominou, ktorá z moci svojho postavenia zneužíva a využíva mladých mužov iba pre fyzickú rozkoš a napokon, pred popravou je prekvapujúco hrdou ženou a matkou. Výborne zahrá postavu ženy, ktorá nielenže si neváži svojich politických partnerov, ale najmä samu seba. Ministra vojny hrá Igor Kasala. Jeho postava má dva hendikepy, s ktorými sa herecky skúsený Kasala s jemným nadsadením pohral a využil ich vo svoj prospech. Prvým sú odtrhnuté ruky, namiesto ktorých má namontované umelé ruky ako figúrka Igráčka, resp. z lega. Druhým je problém s alkoholom – ani vo vypätých situáciách mu nemizne prihlúply úsmev z tváre a, pripomínajúc dôverne známych predstaviteľov politických špičiek i na Slovensku, komplikovane artikuluje, takmer na hranici zrozumiteľnosti. Rolu Premiéra rozhodne a primerane politicky zásadovo stvárňuje Ján Ivan. Matej Lacko v úlohe osobného lekára výborne a zároveň bez výrazu plní príkazy nadriadených. Postava profesora, ktorého hrá Boris Srník s ľahkosťou, takmer groteskne túži po kariére vedca, je zároveň až smiešne stratenou a bezmocnou kreatúrou pri kontakte so ženami. Spoločníčky prezidentov hrajú – výrazovo presvedčivá a eroticky nástojčivá Jana Evelley ako Paula, Gabriela Očkajová v úlohe Doris, ktorá ale pôsobí viac vulgárne a nepresvedčivo, a napokon po prvýkrát na profesionálnom javisku vystupujúca Katarína Pustaiová ako Stella, ktorá ešte potrebuje vyzrieť a získať herecké sebavedomie. Tieto tri ženy, alkoholičky a drogovo závislé mladé prostitútky, sú spodinou spoločnosti, ale z ich úst paradoxne počujeme tiež deklamovať tzv. životné pravdy, filozofické a politické myšlienky. Prezidentovho syna hrá Jakub Kuchár, ktorý svoju mladosť, a zároveň politickú a životnú (ne)skúsenosť, podporuje v jednej scéne i „lolitovsky“ s obrovskou farebnou lízankou v ruke. Svoju postavu stvárnil primerane. S úlohou zradného Majora si dobre poradil Samuel Gáfrik a ako Veliteľ mesta, aj keď na malej ploche, ale herecky veľmi zdatne zasvietil Peter Krivý. Dokázal veľmi výrazne a uveriteľne zahrať niekoľko tvárí politika a špinavca rýchlymi strihmi mimiky tváre, hlasovým prejavom i celkovým pohybom. V menších postavách sa predstavili a nesklamali Eva Javorská ako Krčmárka, Michal Hajdu ako Veliteľ tanku i hosťujúci Sebastián Bartko ako Námorník a Nuncius a Pavol Jozafát Székely ako Účtovník.

Školu diktátorov od nemeckého autora Ericha Kästnera, reagujúceho na odkaz skazy nacistického Nemecka i ostatných diktatúr po celom svete, by sme mohli v prešovskom divadelnom spracovaní zhrnúť ako dramaturgický objav, s typickým Náhlíkovým režijným rukopisom a precíznym, jemne štylizovaným herectvom, výrazne obmedzeným príbehom a značnou deklamatívnosťou textu. Inscenácia je silným mementom, doslova výstrahou pred akoukoľvek formou diktatúry. Zároveň je len výsekom obrazu, ktorý má ukázať, čo sa môže stať, ak nebudeme ostražití a uveríme… Hra nemá katarzný koniec, a žiaľ, svojím vizionárstvom len potvrdzuje spoločensko-politickú realitu súčasnosti. Hra umelecky efektne stvárňuje filozofickú výpoveď intelektuála 20. storočia a dramaticky poukazuje na to, že politickí predátori sú vďaka mocibažnosti a prostriedkom nezastaviteľní. Inscenácia je aj apelom na morálne hodnoty človeka a zrkadlom nečistého politického sveta. Je takmer až   nepravdepodobne skutočnou správou, podobnou ako niektoré správy v médiách alebo príspevky na sociálnych sieťach.  Škola diktátorov nie je komédiou. Je realitou, ktorú v inom žánri denne sledujeme v médiách. Rozhodne sa ju oplatí vidieť a uvažovať o nej.