Slovenské činoherné divadlá niekoľkokrát ročne ponúknu dôvod bedákať nad ponukou inscenácií pre najnižšiu vekovú kategóriu divákov. Medzi také však už niekoľko sezón nepatrí Divadlo Jonáša Záborského v Prešove (DJZ). Uplynulé inscenácie pre deti mali vždy dostatočnú úroveň, výtvarnú hodnotu a predovšetkým v nich nebolo zanedbané režijné ani herecké remeslo.
Len pred trinástimi rokmi pripravil Jan Novák pre Astorku dramatizáciu románu Zločin a trest pod názvom Vražda sekerou v Sv. Peterburgu. Teraz hneď dve divadlá uviedli novšiu dramatizáciu od Daniela Majlinga. To, že nitriansky dramaturg sa pomaly stáva klasikom dramatizácií ruskej klasiky, však nie je to najzaujímavejšie.
Dramatizácie literárnych predlôh – ako sa otvorene vraví medzi divadelníkmi, ale aj medzi teatrológmi – vždy zaplatia svoju veľkú daň literatúre. Inscenácie majú iné tempo – akoby „opisovacie“, t. j. divadelne nedramaticky „ukazovacie“ (teraz mám na mysli Osolsoběho ostenziu a nie priamočiaru ilustráciu obsahu literárneho deja) a iba veľmi obťažne divadelné, pretože v nich prevláda vizuálny aspekt nad tradične chápaným divadelným kódom. Ďalším citlivým miestom dramatizácie je otázka tímu, ktorý realizuje jej inscenačnú podobu a literárny text, ku ktorému sa vzťahuje. Hlavnou otázkou inscenačného tímu pri dramatizáciách je autorstvo dramatizácie. V prípade režiséra-dramatizátora je tu vždy nebezpečenstvo, že režisér nedokáže svoju predstavu realizovať aj na javisku, pretože ho transformácia literárneho textu do veľkej miery tvorivo pohltila.
Predposledná inscenácia Sezóny smiechu 2012/2013 Divadla Andreja Bagara disponuje oproti ostatným nitrianskym komédiám celkom odlišným smiechom, i celkom inými kvalitami. Mladý režisér Lukáš Brutovský preniesol na nitrianske javisko hru z 18. storočia, ktorá je však verným obrazom súčasnej spoločnosti. Inscenácia Parazit – Umenie preraziť umným nadhľadom ukazuje dnešné bežné neresti ako karierizmus, rodinkárstvo, prospechárstvo, ale i zadubenosť a pasivitu, pričom sa im škodoradostne vysmieva. Inscenácia však nekomentuje len našu národnú societu, ide ešte ďalej, až za naše hranice. Aj prostredníctvom hymny EÚ, ktorej melódia je hraná na klavíri počas celého predstavenia. Napokon znie i ako ostrá bodka v závere za zborového spevu všetkých hercov.
V opernom dianí múdre príslovie, že opakovanie je matkou múdrosti, neradno brať doslova. Stereotypy v dramaturgii už dnes zväčša nie sú doménou a hoci mnohé inštitúcie sa snažia plniť kasu trvalkami, nechýbajú medzi nimi ani odvážne, ktoré si imidž stavajú na zapĺňaní bielych miest repertoárových máp. Minimálne polstoročie, od čias renesancie belcantovej vážnej opery, platí totiž trend rehabilitácie mnohých prachom zapadnutých, no dobovo i nadčasovo zaujímavých partitúr. Štátna opera v Banskej Bystrici je v rámci slovenského hudobno-divadelného priestoru rozhodne scénou s najpriebojnejšou dramaturgiou.
Rok, v ktorom Divadlo Štúdio tanca oslavuje svoje pätnáste výročie, je aj časom, v ktorom okrem premiér nových projektov či noviniek v dramaturgii festivalu Dni tanca pre vás je príležitosť na zastavenie sa a na návraty. Návrat cez projekt 7_choreografov, v ktorom väčšina zúčastnených tvorcov buď v Štúdiu tanca pôsobila ako tanečníci, alebo s divadlom spolupracovali, sa zdá byť vhodným konceptom na spomínanie, ale hlavne tvorivé stretnutie v priestore jedného divadla počas jedného večera.
Hra Slawomira Mrożka Láska na Kryme vraj nepatrí k tým, ktoré by sa vyrovnali jeho najlepším opusom Tango alebo Emigranti, Stroskotanci a Zábava či Veľvyslanec a iné. Dramatik Mrożek však aj v jednej zo svojich ostatných drám (napísal ju ešte v roku 1993 v Mexiku, ale jej prapočiatok je kdesi v jeho spomienkach na odeských schodoch, kde sa zoznámil so svojou prvou ženou zo šesťdesiatych rokov) predstavil človeka a ľudskú bytosť aj komunitu sebe vlastným pohľadom. So sarkazmom neúnavného glosátora a epigramatika, ale aj aforistu a absurdistu odkrývajúceho ľudskú pospolitosť a ľudské indivíduá či realitu dneška cez prizmu troch odlišných dejinných etáp (tri dejstvá hry, z ktorých každé sa odohráva v inom historickom čase: 1910, 1928, 2010), vnára svoj skalpel aj do našej skutočnosti, aj do nášho vnímania histórie, aj do nášho dnešného strateného jemnocitu.
Uplynulé sezóny Bratislavského bábkového divadla (BBD) boli neslávne. Už na prvý pohľad je jasný jeden z jeho dlhodobých problémov, ktorým sú neprajné priestory a javisko nevhodné pre bábkové inscenácie. Provizórium sa za desaťročia stalo štandardom. Väčším problémom však bol žiaden alebo len krátkodobo pôsobiaci dramaturg. To sa zmenilo až v sezóne 2011/2012, keď na tento post nastúpila Katarína Jánošová.
Arnold Lobel napísal sériu príbehov o dobrých kamarátoch z močiara – žabiakovi Kvakovi a ropušiakovi Čľupovi. Knižky sa stali obľúbené hlavne pre svoje svieže krátke príbehy. Príbehy sa hravou edukatívnou formou snažia priviesť najmenšieho čitateľa k správnym návykom a k spoznávaniu sveta okolo seba. Ale hlavne ukazujú cestu priateľstva. Knižné žaby sa tak stávajú milými antropomorfnými bytosťami, ktoré všetko vedia a majú zážitky ako bežné deti. V minulosti zdramatizoval a zrežíroval žabacie príbehy Ján Prokeš pod názvom Kvak a Žblnk. Rozprávku uviedli v roku 1992 v Bábkovom divadle v Košiciach.
Vidieť titul Rosmersholm na plagáte nášho divadla je veľmi zriedkavou záležitosťou. Na Slovensku sa doteraz uvádzal len dvakrát, naposledy v roku 2003 na Malej scéne SND, pričom v danom prípade nešlo o veľmi invenčnú inscenáciu. Tvorcovia z Divadla Aréna a z roku 2013 na túto inscenáciu nadviazali len využitím úpravy textu režiséra Vladimíra Strniska, ktorá nepôsobí síce celkom archaicky, ale ani prehnane súčasne. Text očistili od niektorých podrobností či scén, ale predovšetkým od patetizmu Ibsenovej hlavnej metafory – symbolu smrti v podobe bieleho koňa.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.