Bertolt Brecht deťom

Scéna: Soňa Mrázová
Kostýmy: Anita Szökeová
Hudba: Martin Husovský
Réžia: Michal Náhlík
Hrajú:
Doktor Christensen: Ján Jakab, Najsilnejší muž na svete: Miroslav Bodoki, a. h., Žena s fúzmi: Slavomíra Fulínová, Lietajúce dieťa: Matej Lacko, Muž s dvomi hlavami: Lukáš Šepták, Morská panna: Anna Kolesárová, a. h.
Premiéra: 11. mája 2014, Divadlo Jonáša Záborského Prešov
(Písané z reprízy 24. 9. 2014)
Slovenské činoherné divadlá niekoľkokrát ročne ponúknu dôvod bedákať nad ponukou inscenácií pre najnižšiu vekovú kategóriu divákov. Medzi také však už niekoľko sezón nepatrí Divadlo Jonáša Záborského v Prešove (DJZ). Uplynulé inscenácie pre deti mali vždy dostatočnú úroveň, výtvarnú hodnotu a predovšetkým v nich nebolo zanedbané režijné ani herecké remeslo. Dramaturgia vyberala prevažne známe predlohy – Perinbaba (2006), Šialene smutná princezná (2008), Malá čarodejnica (2009), Traja tučniaci (2010), Popoluška (2013). Za posledný odvážnejší titul možno označiť Hastrošovcov z roku 2005. Jedným dychom však treba dodať, že hoci šlo o overené, známe rozprávky, ich spracovanie nebolo prvoplánové. Popoluška v hre a inscenácii Mariany a Jána Luteránových obsahovala alúzie na iné spracovania známeho príbehu, pohrávala sa s motívmi orieškov a mala pútavé scénické a technologické spracovanie výtvarníka Michala Lošonského.
Rozprávky v DJZ spája aj to, že ich uvádzajú na svojej veľkej scéne (rozsiahle javisko a 660-miestna sála). Pravdepodobne preto majú inscenácie výraznú výtvarnú stránku – farebné, štylizované kostýmy, líčenie hercov a výpravnú scénu.
Inscenácie, ktoré predchádzali Popoluške – Šialene smutná princezná, Malá čarodejnica a Traja tučniaci – režíroval umelecký šéf divadla Michal Náhlík, rovnako, ako aj najnovšiu – Snehovú kráľovnú. Jeho rozprávky (a podobne aj mnohé inscenácie pre dospelých) spája aj absentujúci dramaturg či dramaturgička. (DJZ túto funkciu dlhodobo nemá obsadenú.) V tomto prípade sa však, na rozdiel napríklad od Troch tučniakov, tento fakt neprejavil na inscenácii negatívne. Autor hry a režisér načrtnuté postupy a nápady pointoval a vhodne spracoval motívy, ktoré do predlohy vložil.
Náhlík, ako v podtitule inscenácie uvádza, napísal hru „na motívy tajného denníka Doktora Christensena“. Touto slovnou hračkou sa priznáva k inšpiráciám rozprávkami Hansa Christiana Andersena. Ide však skutočne len o inšpiráciu. Jeho Snehová kráľovná je autonómnym textom. Pri jeho tvorbe použil nadhľad, vtip aj iróniu. To všetko vo viacerých úrovniach: ako slovné prešmyčky – „najigelitnejšia ryba na svete“, „Slnešnicle“ – alebo ako parodovanie známych postáv a príbehov.
Miestom deja je Obludárium Doktora Christensena, kde vystupujú Muž s dvoma hlavami, Morská panna, Lietajúce dieťa, Najsilnejší muž na svete a Žena s fúzami. Toto podvodnícke zoskupenie (v skutočnosti nik z nich anomáliou netrpí) predvedie svoju verziu príbehu o Snehovej kráľovnej, pričom spomenú aj iné Andersenove hrdinky a hrdinov. Ich príbehy prerozprávajú tak, ako sa podľa nich stali naozaj. Macocha bola „milá, dobrá a bezúhonná“ a Snehulienka bola rozmaznaná, tak ju Snehová kráľovná potrestala svojím ľadovým bozkom. Rovnako si poradila s mimoriadne rozmaznanou Šípkovou Ruženkou. Tretím rozmaznancom v príbehu je Kay. Aj z neho chcela Snehová kráľovná vo svojom kráľovstve Porcelánii urobiť porcelánovú figúrku, no Gerda ho s pomocou Havrana zachránila. Jej zbraňou bola slza. Pretože tá „všetkých odzbrojí“. Detský plač je v Náhlíkovej hre zbraňou, nástrojom vydierania malých rozmaznancov.
V koncepcii inscenácie a režijných postupoch použil Michal Náhlík niektoré princípy epického divadla Bertolta Brechta. Inscenáciou sprevádza rozprávač – Doktor Christensen. Dej je prerušovaný piesňami. Spomeňme niektoré neiluzívne (odcudzovacie) scény: Keď sa hovorí o padajúcich hviezdach, tie skutočne padajú (papierové na malých padáčikoch), štylizovaná jazda na saniach, konanie babičky, ktorá priebežne varí guľáš a „zruší“ aktuálnu divadelnú situáciu tým, že ho spomenie. Vtipná je aj rekvizita vysávač, ktorý sa objaví v úvode inscenácie vo svojej pôvodnej funkcii, no v scéne so Šípkovou Ruženkou, ktorá je zobrazená ako filmové natáčanie, predstavuje kameru a mikrofón zvukára. Havran podporuje antiiluzívnosť situácie tým, že z ničoho nič začne „na pozadí“ iného diania žehliť.
V duchu priznania divadelnosti pracoval s hudobnými motívmi aj skladateľ Martin Husovský. Použil rôzne hudobné štýly, hudbu ozvláštnil performatívnymi doplnkami (výrazné perkusie a ruchy).
Režisér a zároveň umelecký šéf obsadil do inscenácie najmä mladších členov a členky súboru. Herci a herečky použili primeranú mieru štylizácie. Dokázali ju ustriehnuť, neskĺznuť do afektu či detského „žvatlania“. Dodržali brechtovský odstup od postáv a tým umocnili ich humornosť.
Snehovú kráľovnú hrá herec. Aj to patrí k odcudzujúcim prvkom inscenácie. Hosťujúci Miroslav Bodoki (interným členom súboru bol do roku 2011) neupravil mimiku ani gestiku – nesnažil sa hrať žensky. Nedošlo tak k nežiaducej karikatúre, ale vznikla vtipná javisková postava. Bodoki nezobrazil Snehovú kráľovnú ako vznešenú, ľadovo krehkú, ale ako zlostnú a zúrivú. Apropo, pohrávanie sa s rodom – to sme v tvorbe pre deti zaznamenali napríklad aj v obsadení postavy Zubatej Michalom Némethom v inscenácii Perinbaba Bábkového divadla Žilina (2009). Marianna Mackurová stvárnila Kocúra v čižmách v rovnomennej inscenácii v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici (2012).
Zaujímavé je obsadenie Morskej panny a babičky Gerdy a Kaya. Náhlík neobsadil herečku zo súboru, ani niektorú z penzionovaných bývalých členiek činohry, ale vlásenkárku a maskérku DJZ Annu Kolesárovú. Ak znova vezmeme do úvahy tézy o epickom divadle Bertolta Brechta, obsadenie „neherečky“ nám do priznaného divadla zapadá. Dôležité však je, že Kolesárová svoju rolu zvládla dobre. Práve istá odosobnenosť dodala jej postave humornú zložku.
Staršie Náhlíkove inscenácie pre deti, ktoré sme spomenuli v úvode, spája ustálený tím v zložení režisér (Michal Náhlík), scénická a kostýmová výtvarníčka (Anita Szökeová a Lenka Kadlečíková). V najnovšej inscenácii Lenku Kadlečíkovú nahradila Soňa Mrázová.
Zadnú časť javiska vykryla maketami domov, vytvorila tak dojem mesta, v ktorom hosťuje Obludárium a kde za jedným z okien sedí Kay a Gerda s babičkou. Atmosféru kočujúceho cirkusu – obludária umocnila maringotkou a vozom po stranách javiska. Priniesla svoju zreteľnú výtvarnú poetiku, využila i motívy zo svojej voľnej tvorby – maľbu svojej typickej postavičky umiestnila na maringotku, slnko na voz.
Kostýmy Anity Szökeovej vychádzajú z idey cirkusu. Obsahujú prvky ako riasený golier, klaunské topánky, sukňa baleríny, kabáty s výraznými manžetami, klobúk inšpirovaný kostýmom Pierota. Keď sa jednotliví herci Obludária menia na postavy z príbehu o Snehovej kráľovnej, na kostým im pribudne významotvorný prvok. Všetky kostýmy sú estetizované, pôsobia mimoriadne čisto – nereflektujú na „ufúľaný“ výzor kočovníkov.
Snehová kráľovná je vtipná a výtvarne hodnotná inscenácia s jasným režijným zámerom. Kvôli rozmerom javiska, na ktorom je inscenovaná, bude pravdepodobne ďalšou neprenosnou rozprávkou Divadla Jonáša Záborského a nedostane sa tak do konfrontácie s inými slovenskými inscenáciami pre deti. Podstatné však je, že detskí diváci a diváčky, ktorí ju navštívia na domovskej scéne, uvidia pri svojich prvých kontaktoch s divadlom plnohodnotnú inscenáciu.

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.