„Nevie to povedať, kedy a kde to vzniklo. Tiež to nevie povedať, odkiaľ to pochádza alebo prečo je to práve teraz tu. Jednoducho je to tu a nikoho sa to nepýtalo.“ Reč je o bavlnenom semienku, ktoré sa v rámci globálneho trhu potuluje po zemeguli zanechávajúc po sebe nielen uhlíkovú, ale aj krvavú stopu.
Nie je celkom korektné vydávať vzniknutý festival Viva Verdi za jediný letný operný festival na Slovensku, lebo tým prvým a dodnes fungujúcim sú Zvolenské hry zámocké, od roku 1980 s opernou časťou. Rovnako by nebolo správne mechanicky porovnávať obe podujatia, lebo každé z nich má svoje špecifiká. Zvolenská dramaturgia ponúka v jednom týždni viacero umeleckých produkcií rôznych opier talianskej, výnimočne aj francúzskej proveniencie vždy jednorazovo. Nový festival sa špecializuje na tvorbu Giuseppe Verdiho a v každom roku chce uviesť jednu viackrát reprízovanú inscenáciu výlučne v javiskovej podobe.
Opery nemeckého skladateľa Richarda Straussa (1864 – 1949) sa na slovenskej opernej scéne neobjavujú často. Sú spevácky mimoriadne náročné, divácky nie dosť atraktívne a vôbec nepredstavujú jednoznačné kasové tituly. Z mimoriadneho operného odkazu mníchovského skladateľa (17 operných opusov) sú okrasou operných scén najmä dekadentné Salome a Elektra, v bezprostrednej konkurencii s nimi súperí divácky najmä spevácky populárny Ružový gavalier a tragikomická Ariadna na Naxe.
Všetky čísla, končiace číslicou štyri, majú v českej hudbe mimoriadny význam. Spájajú sa s udalosťami, ktoré výnimočným spôsobom ovplyvnili české aj európske hudobné dejiny. Koncovú „štvorku“ má v narodení Leoš Janáček, v úmrtí Antonín Dvořák, dve životné štvorky patria Bedřichovi Smetanovi a štvorku má na konci aj najpopulárnejšia Dvořákova opera Rusalka – opus 114.
Predposledná Čajkovského opera Piková dáma (1890) sa dnes vo svete teší značnej obľube. Výborná je skladateľova hudba, ktorá sa od hudby Eugena Onegina (1879) sprevádzajúcej lyrické scény Puškinovho hrdinu značne líši. Je podstatne dramatickejšia a napája sa z rôznorodejších prameňov. Iný, plný dramatizmu, je aj zhudobnený príbeh, ktorý má takisto základ v Puškinovi. Čo ho robí dnes mimoriadne atraktívnym je patologickosť hlavnej postavy, ktorá tak dobre pasuje do dnešného sveta abnormalít a umožňuje nielen dobovo historický, ale aj účinný aktualizačný výklad.
Hra Slečna Júlia dnes patrí medzi kľúčové hry švédskeho dramatika Augusta Strindberga. „Naturalistická trúchlohra“, ako ju nazval autor, alebo „psychologická dráma“, ako by ju s najväčšou pravdepodobnosťou označil dnešný radový divák, vznikala v roku 1888 a je opakovane inscenovaným a nanovo interpretovaným dielom s veľkým dramatickým potenciálom. Hoci sám autor v predhovore predpokladal, že raz možno spoločnosť dospeje na takú úroveň, keď sa na tragický súboj muža a ženy rovnako ako vyššej a nižšej spoločenskej vrstvy bude dať dívať ľahostajne, nedeje sa tak. Dôkazom sú viaceré adaptácie, ktoré prostý a dodnes platný príbeh posúvajú k aktuálnejším alebo celkom súčasným výpovediam. Za všetky spomeňme adaptáciu Patricka Marbera, Michaila Durnenkowa či najnovšiu, v tejto chvíli ešte nezverejnenú filmovú adaptáciu Liv Ullmannovej. Je logické, že aj na pôde VŠMU vznikla inscenácia, ktorá sa pokúša o aktuálnu podobu. Slečna Júlia Tomáša Procházku je dobrým príkladom toho, koľko komplikácií prináša tvorcom podobná snaha.
Veristické „dvojičky“ Sedliacka česť a Komedianti (CAV/PAG) patria najmä od druhej polovice minulého storočia k repertoárovým stáliciam slovenských operných divadiel. Aj v košickom Štátnom divadle sa so železnou pravidelnosťou dostávali na plagát v každej dekáde jeho existencie – súčasné naštudovanie je v poradí piatym, pričom predchádzajúca inscenácia v réžii Pavla Smolíka (1992) sa dočkala obnovenej premiéry (1999). V kontexte ostatných dvoch sezón, kreovaných tímom Karol Kevický (umelecký šéf súboru)/Linda Keprtová (dramaturgička), možno voľbu populárnych opusov akceptovať ako vyváženie pomerne náročne nastavenej dramaturgie, nesúcej sa pod mottom „divadlo v divadle“: Predchádzajúce tituly (Belliniho Námesačná a Straussova Ariadna na Naxe) sú pre košický súbor i jeho diváka novinkami, pričom najmä v prípade Straussovho titulu ide o vysoko exkluzívne, interpretačne i recepčne neľahké sústo.
Krajinu ovládli cudzie slová! Zaplavili knihy, školy, televíziu. Vnášajú medzi našu mládež čudné móresy! Upadá morálka, pribúdajú zločiny, večer aby sa človek bál vyjsť na ulicu!
Veľký muzikálový boom, ktorým si Slovensko po revolúcii prešlo v deväťdesiatych rokoch a v prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia, sa zdá byť momentálne na ústupe. Príťažlivý žáner je síce ešte stále považovaný za jasný divácky ťahák a aj relatívne nové divadlá ako košické Divadlo Cassia či Ďurovčíkov Heineken Tower Stage na ňom zakladajú svoju obchodnú politiku, máloktorá produkcia si získa širší ohlas či odborné uznanie. Možno za ochladnutím muzikálového entuziazmu stojí aj finančná kríza – obyčajne to predsa len nie je žiaden lacný špás, alebo skôr Slovensko len čaká na nové strhujúce kusy druhého Jozefa Bednárika.
„Radosť – jasná iskra bohov, elyzejskej dcéry hlas, teraz s láskou nevýslovnou ku svätyni vedieš nás. Tvoje kúzla prinavrátia, čo zlá doba nechráni – všetci ľudia budú bratia pod tvojimi krídlami.“ Tak znie Schillerov rovnomenný básnický fragment Beethovenovej Ódy na radosť, ktorá sa stala hymnou neustále sa zjednocujúcej Európskej únie. Tej EÚ, ktorá na jednej strane reprezentuje naplnenie utopickej predstavy rovnocennosti, vzájomnosti, pomoci a zachovania diverzity európskych národov, a na strane druhej zas presadzuje politický diktát nanucovaných pravidiel, priorít, stratégií plánovaného rozvoja či komplikovanej administratívy a byrokracie spojenej s európskym grantovým systémom. Európa teda otvára svoju náruč, ale pozor, nie zadarmo.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.