(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Voľné radikály zakladajú divadlo v Prešove

Fenomén single ľudí (tých, ktorí žijú sami) od revolúcie závratne naberá na sile. Rôzne viac (americkí vedci) či menej („lajfstajlové“ magazíny) závažné výskumy vidia ako dôvody buď snahu mladých ľudí venovať sa kariére, nebyť na nikom závislým, alebo neschopnosť prispôsobiť sa životu v páre. V hre Michaely Zakuťanskej postavy nehľadajú reálne dôvody, prečo žijú single život, skôr ich zaujíma, čo vo svojom single živote budú robiť práve dnes. Každý jeden moment môže byť pre každého z nich kľúčový pre ďalší (možno už nie single) život.

Svetská krása alebo úskalia ľudovej slovesnosti na javisku

Ako prvú premiéru novej sezóny uviedlo Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre inscenáciu, ktorá je zaujímavou z viacerých pohľadov. Divadlo umne využilo úvodný deň festivalu Divadelná Nitra a stanovilo práve naň dátum premiéry, čím na seba upriamilo pozornosť festivalových hostí. Pozornosť divadelných odborníkov, ktorí inscenácie bábkových divadiel, určené detskému divákovi, sledujú sporadicky, navyše upútalo meno režiséra inscenácie. Do bábkového divadla sa po 25 rokoch vrátil režisér Roman Polák . Aký to teda bol návrat?

Sherlock Holmes by mal fungovať, aj keď spieva

Od zlúčenia spevohry s činohrou v Prešove ubehlo už osem rokov. V čase zlučovania sa mnohí diváci obávali (a niektorí aj tešili), že v prešovskom divadle sa úplne prestane spievať a modernejšia činohra prevalcuje predvídateľnú operetu. Nestalo sa. Prešovská opereta sa „rebrandovala“ na svetový muzikál a zo „zmeny názvu“ doteraz úspešne ťaží. Takmer každý rok Divadlo Jonáša Záborského uvedie svetovú premiéru hudobno-divadelného diela a v závislosti od témy či spevavosti skladieb vypredáva svoju Veľkú sálu (ktorú už využíva takmer výlučne na muzikály a rozprávky).

FARBATOLÁRIUM a všetci budú farební

Bábkové divadlo na Rázcestí v spolupráci s hosťujúcou študentkou Akadémie Umení v Banskej Bystrici M. Kováčovou pripravilo v poradí tretiu časť projektu určeného najmladším divákom – batoľatám. Prvá inscenácia Batolárium sa tešila a teší hojnej návštevnosti, a tak sa inscenátori rozhodli rozšíriť interaktívne predstavenie o ďalšie dve časti – Aquabatolárium a Farbatolárium. Laboratórium pre batoľatá si teda berie pod divadelný mikroskop farbu a maľuje na bielom podklade čarovnú ilúziu fantazijných svetov.

Túžobné pohľady do nekonečna a zmarené zjavenia

Nerekonštruujme, neresuscitujme, nepokúšajme svoju minulosť, ak chceme nejaké reminiscencie alebo UMRET – umeleckú retrospektívu (vynález J. Satinského, ako tvrdí v Dni radosti), lebo sa nám to vypomstí. Ale ak tak už činíme, potom sa hlboko zamyslime nad možnými dôsledkami svojho rozhodnutia...

Celý svet je jeden veľký o..b

Inscenácia Sharon Stone let me go v réžii Karola Vosátka priniesla na javisko divadla GUnaGU ďalšiu komédiu, avšak tento raz sa posúva komediálny žáner bližšie k bulvárnej zábave, čo nebývalo pre toto divadlo typické. Na druhej strane je takýto postup príznačný pre mnohé slovenské divadlá, akurát v GUnaGU sa to udialo o niečo transparentnejším spôsobom.

KILL HILL ako virtuálna killovačka alebo kde je spravodlivosť dnes?

Hra Kill Hill autora Viliama Klimáčka vznikla v rámci medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol vlani organizovaný Divadlom Letí z Českej republiky spoločne s partnermi zo Slovenska a Viedne. Rezidenčnými autormi boli Viliam Klimáček, Petr Kolečko a Bernhard Studlar. V rámci tohto projektu vznikli tri rôzne hry a inscenácie, ktoré sa pokúšajú reagovať na otázku: Aké alebo kto sú dnes ikony jednotlivých generácií v rôznych krajinách Európy?

Príliš americký muzikál

Divadlo Aréna patrí k scénam, ktorých dramaturgia sa nedá pomenovať jednotnou líniou či smerovaním. Rôznorodosť titulov, režijných spoluprác a zároveň poetík či aj hereckého obsadenia vytvára pestrú divadelnú mozaiku. Aréna sa totiž nebojí riskovať, nepodceňuje diváka a s každou inscenáciou sa snaží klásť otázky.

Veľké tajomstvo jedného večera v Rechnitzi

V roku 1961 sa na súdnom procese s Adolfom Eichmannom zúčastnili stovky novinárov. Bola medzi nimi aj židovská filozofka nemeckého pôvodu, toho času redaktorka The New York Times, Hannah Arendt. Na základe tejto skúsenosti neskôr napísala správu o „desivej banalite zla, pri ktorej zlyhávajú slová a myslenie troskotá“.[1] Jej svedectvo ukázalo i to, že medzi vojnovými zločincami neboli iba nacistickí štátnici, ale aj neznámi, bežní ľudia, tí „medzi nami“.

Go to Top