KILL HILL ako virtuálna killovačka alebo kde je spravodlivosť dnes?

Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Hudba: Slavo Solovic
Réžia: Viliam Klimáček
Účinkujú:
Alfa: Štefan Martinovič
Beta: Jerry Szabo
Gama: Zuzana Šebová
Delta: Viktor Horján
Killer: Edita Borsová
Premiéra: 21. september 2013, divadlo GunaGU
Hra Kill Hill autora Viliama Klimáčka vznikla v rámci medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol vlani organizovaný Divadlom Letí z Českej republiky spoločne s partnermi zo Slovenska a Viedne. Rezidenčnými autormi boli Viliam Klimáček, Petr Kolečko a Bernhard Studlar. V rámci tohto projektu vznikli tri rôzne hry a inscenácie, ktoré sa pokúšajú reagovať na otázku: Aké alebo kto sú dnes ikony jednotlivých generácií v rôznych krajinách Európy?
Kolečkovu hru Poker face sme mohli vidieť inscenovanú v divadle GUnaGU, Klimáčkovu Kill Hill, okrem jej svetovej premiéry v divadle TAG vo Viedni, uviedli s podtitulom „hraj alebo zahyň“ v rámci cyklu 8v8 aj v Divadle Letí. Išlo o akúsi scénickú skicu (útvar na rozhraní scénického čítania a inscenácie) pod režijným vedením Janky Ryšánek Schmiedtovej.
Klimáček je autorom, ktorý sa s nami často a rád pohráva, mystifikuje, zavádza nás striedaním a prekrývaním rôznych realít v umeleckom diele, zmenami v názvoch či podnázvoch jeho hier, no nemožno ho pritom označiť za autora vyslovene postmoderného. GUnaGU uviedlo hru Kill Hill s podtitulom „pochovajte ma s mojimi rolexkami“ ako divadelný žánrový variant multiplayera pre štyroch hráčov a killera. Je zjavné, že sa autor a režisér v jednej osobe opäť pokúša preniesť svet virtuálnej reality z počítačových hier či známe ikonické postavy zo sci-fi a akčných filmov na javisko. Ba čo viac, vymyslená virtuálna krajina bude mať neskutočne veľa spoločného s našou každodenne zakúšanou realitou.
Podobné postupy nie sú u Klimáčka ničím novým. Očarenie Tomb Raiderom a Larou Croft už prízvukoval predtým v hre LARA (hra s hypertextom), ktorá rovnako ako Kill Hill evokovala na javisku interaktívnu PC hru. No môžeme zájsť ešte ďalej do minulosti a pripomenúť si jeho spoluautorstvo s Ivanom Mizerom na hre Game over, v ktorej hlavný hrdina Ty zachraňoval jaskyňu (divadlo aj s divákmi) pred výbuchom plnením rôznych úloh, či Slovenský raj (je krásne byť bohatý), v ktorej postava otca hrá disketovú hru o jeho nový lepší a finančne zabezpečenejší život. Zaujímavým prvkom v Klimáčkovej tvorbe je postava hráča virtuálnej hry. Priebeh a dôsledky hry sa pritom prenášajú do životnej reality postavy mimo jej dočasného jestvovania v simulovanom virtuálnom svete. Navyše, Klimáčkom kreovaná virtuálna realita a stieranie hraníc medzi pôsobením postavy v PC hre a vo zvyšných častiach príbehu sa javí ako metafora nášho každodenného života v technikou, zábavou a vzrušením ovládanom svete, ale aj ako metafora novodobých spoločenských procesov a javov, ktoré Klimáček umne infiltroval do svojich diel.
Nedá mi v tomto kontexte nespomenúť napr. prácu divadelnej skupiny Rimini Protokoll na projekte Remote X. Za X si môžeme dosadiť ktorékoľvek civilizované mesto na svete, v ktorom žijú bežní ľudia závislí od techniky. Pohybujú sa s MP3 prehrávačmi na ušiach, tabletmi či laptopmi, sú závislí od elektronických diárov, e-mailovej a mobilnej komunikácie. Toto všetko, zdá sa, nahradilo žitie v skutočnom svete, aký sme poznali doteraz. Technika nám poskytuje všetky informácie, riadi náš život. Nahradila knihy, ľudí, saturuje city. Vyvstávajú otázky, či sme schopní vnímať a orientovať sa vo svete bez toho, aby sme ňou boli manipulovaní, či robíme naozaj skutočné alebo virtuálne rozhodnutia. Kým v prípade Rimini Protokolu ide samozrejme o iný typ divadelnosti a poetiky, sprostredkujúci dokumentárnosť a priamu skúsenosť, zdá sa, že spolu s Klimáčkom pomenúvajú identický jav: zrušenie hranice virtuálneho, elektronického a značne manipulatívneho sveta a toho nášho, ktorý považujeme za skutočný, ovládaný našimi vlastnými rozhodnutiami a činmi.
Klimáček v prípade Kill Hill neponúka divákom skúsenostný model divadla, ale s využitím znakov virtuálnej reality PC hier tvorí divadelnú metaforu o našom svete nového „etického kódexu“ bohatých a mocných, ktorý na chvíľu spochybní možno už len virtuálne zdanie spravodlivosti, a to až také neskutočné nie je.
Do scénického priestoru z bočných schodov divadla postupne vstupujú štyri postavy. Postava rozprávača (neskôr hráča virtuálnej hry s menom Delta) začne rozprávať príbeh štyroch bohatých ľudí Európy – ten príbeh, ktorý mu navždy zmenil život. Štyria veľmi, veľmi bohatí finančníci sa vždy raz do týždňa stretajú na inom mieste sveta, aby spojili svoje mozgy a hrali virtuálnu bojovú hru (killovačku), ktorú si dali špeciálne pre svoje potreby naprogramovať. Hra je ich únikom od života plného obchodných transakcií, finančných rozhodovaní a „podrazíkov na ľudovú nôtu“, ale ako sa ukáže neskôr, aj od ich minulosti. Ponúka im jednu hodinu izolácie od okolitého sveta a vzrušenie, ktoré im zas recipročne pomáha uzatvárať výhodné obchody na burze. Členstvo v klube TETRA je podmienené nemalým finančným zabezpečením každého člena. Hrá sa totiž o veľké peniaze – za stratené životy sa platia vysoké čiastky. Navyše si popri hre Alfa, Beta, Gama a Delta dávajú rôzne pracovné tipy, uzatvárajú medzi sebou výhodné i nevýhodné obchody (napr. predaj a kúpa nízkonákladových Blue Aerolines), informujú sa. Najmä však táto štvorčlenná únia funguje ako kontrolka moci, v ktorej prípade platí, že veľké rozhodnutia robia vždy spolu. Pokope ich držia peniaze, ale aj vzájomné, citov zbavené porozumenie tomu, aké ťažké a nudné je byť neskutočne bohatým. Toto všetko sa odohrá pred očami divákov formou dialogicky rozohraných pasáží akéhosi slovného, niekedy iróniou podfarbeného verbálneho ping-pongu.
Situácia sa zmení samovraždou starej Delty. Po patričnom ironickom vtipkovaní „kamarátov“ na jej adresu (veď o mŕtvych sa nemusí už len v dobrom, najmä ak pred svojou smrťou skrachovali) sa čaká na náhradníka. Do príbehu vstupuje nová Delta (Viktor Horján) – hra sa môže začať. Vysvetlia sa pravidlá, rozdajú sa zbrane a pomôcky, presne sa rozdelia úlohy jednotlivých hráčov v hre. Nastáva boj s imaginárnymi protivníkmi a virtuálne krviprelievanie. Únia sa rozpadla na množstvo štátov vedených diktátormi. Je hladomor, cenu má len jedlo a voda, pre ktoré ľudia zabíjajú. Spoločnosť sa rozdelí na bojujúcich farmárov, ktorí bránia svoje statky (členovia TETRY) a rebelov – bývalú strednú vrstvu.
So zmenou realít si kostymérka Renáta Ormandíková a scénograf Peter Janků poradili jednoduchým riešením. Postavy sú oblečené v čiernych nohaviciach, bielych košeliach s motýlikmi a dioptrickými okuliarmi, čím pripomínajú skôr čašníkov. Odkazujú však aj na unifikované úradnícke a podnikateľské obleky, zbavené farebnosti či hravosti. Navyše takto oblečená ženská postava je zbavená akýchkoľvek ženských čŕt a dokonale zapadá do finančníckeho sveta, kde sa stierajú rodové špecifiká v prospech racionálnej a chladnokrvnej mužskosti. Bojovú pohotovosť zabezpečuje navlečená interaktívna červená rukavica, ochranná prilba, okuliare a čelová baterka. Dva obdĺžnikové paravány roztvárajúce sa smerom k hľadisku sú skonštruované zo zvislých čiernych nastrihaných pásov látky. Umožňujú rýchle a plynulé bojové scény obyčajným prestrčením ruky so zbraňou či hlavy cez čierne pásy. Nešikovnosť v koordinácii takéhoto pohybu jasne definuje Deltu ako nováčika hry. Priestor pred paravánmi je miestom akoby mimo virtuálnej reality. Režisér konzekventne dodržiava takéto členenie, aby mohol neskôr významovo pracovať s premiešaním dvoch realít.
Popri bojových scénach sa stretávame aj s priznaním či spoveďou postáv, ktorá sa týka ich traumatickej minulosti a je v príbehu stvárnená prostredníctvom ich posledného telefonátu pred začatím bojovej hry. Tieto výstupy sú režírované ako sled izolovaných, statických prehovorov postáv k publiku, a preto sú aj vysunuté bližšie k hľadisku. Dozvedáme sa v nich, že Alfin (Štefan Martinovič) otec konvertoval na jehovistu, úplne sa pomiatol, stratil prácu v Blue Aerolines, dôsledkom čoho musel Alfa navštevovať štátnu školu. Až predajom emisií sa opäť dostal k majetku. Beta (Jerry Szabo) musel celý život žiť v zámožnej rodine, ktorá dodržiavala prísnu snobskú etiketu. Nikdy nepoznal úprimnú materskú lásku, ale rodina ho naučila mať porozumenie aj pre outsiderov, keďže z ich práce vlastne vyššia trieda žije. Gama (Zuzana Šebová) prežila detstvo naplnené fyzickým (fackovanie) i psychickým týraním. Jej matka bola sochárka fascinovaná africkým umením. Malej Game nechávala pred izbou lebky opíc, a tá sa od strachu preto pocikávala. Toto dôverné prezradenie tajomstva obecenstvu (inscenované ako sólové monologické defilé) však neskôr umožní režisérovi pracovať s poznaním tajomstiev postáv v spoločnom odkrytom priestore, v ktorom sa mieša realita s fikciou, tajomstvo s odhalením, či vynúteným priznaním.
Do rozbehnutej hry nečakane vstúpi piata neznáma postava bojovníčky so zlatou maskou na tvári (Edita Borsová). Ilegálna bojovníčka (Killer) so zbraňou v ruke, odetá v čiernych nohaviciach a bunde v punkerskom štýle, sa svižne, akčne pohybuje v kumulovanom priestore prelínajúcich sa realít pred paravánmi a ohrozuje členov TETRY. Tí sa jej nedokážu zbaviť ani resetom hry. Máme pred sebou akčný prvok, spochybňujúci realitu (či jej hranice) i nastavené pravidlá hry. Kto je táto žena v maske? Pozná ju niekto? Odkiaľ sa vzala? Je skutočná alebo naprogramovaná? Ako to, že Killer vie všetko o postavách, ale ony o ňom nevedia takmer nič? Realita sa mieša s fikciou, vnútornému ohrozeniu sekunduje vojna prebiehajúca tam vonku – deratizácia sveta od biznismenov, ktorí za svoje špinavé praktiky neboli nikdy potrestaní. Napätie sa darí stupňovať tým, že Killer vyvoláva u ostatných postáv neistotu a strach (neustále kladené otázky bez odpovedí, zbraň namierená na hlavy finančníkov, pohrávanie sa s nimi formou rôznych indícií, ktoré však značia blížiaci sa koniec). Rozprávaním svojho vlastného príbehu Killer totiž naráža na tajomstvá naznačené zvyšnými postavami v časti pred začatím killovačky a ich odhalenia posúva ešte ďalej: Alfa je pedofil, Gama je lesbička, ktorá platí za sex, a všetci spoločne majú možno prsty Deltinej samovražde. Gamu dokonca prinúti v záujme záchrany ostatných (mlčiacich a Gamu neobhajujúcich) postáv vykonať sexuálny akt so svetielkujúcou lebkou opice.
Dohodnúť sa na podmienkach prežitia, to chce poznať svojho protivníka. Na základe Killerovho príbehu postavy hádajú, či ide o zneužité dieťa, prepusteného zamestnanca či ohrdnutú milenku. Odhalenia a sľuby, ktoré členovia TETRY pod nátlakom vyslovujú, si Killer rámuje do zlatého, bohato zdobeného rámu obrazu – akoby chcel zvečniť túto chvíľu pravdy, po ktorej zmizne rovnako nečakane, ako sa objavil, bez vyzradenia svojej identity. Určenie identity tajomnej bojovníčky skomplikuje aj telefonát, že nešlo o Deltou zaplatenú herečku, keďže táto zablúdila a na dohodnuté miesto sa vôbec nedostavila. Je však jasné, že postavy dokážu precitnúť a ustúpiť z pozícií mocných tohto sveta len na krátky čas ohrozenia života. Vtedy sa chcú zachrániť podplácaním, modlitbou k Jehovovi či jednoducho reagujú skratovo – pomočením sa. Boj o záchranu života však pôsobí smiešne. Postavy doposiaľ herecky kreované ako pomerne suverénne typy sa menia len na komické figúrky. Štefan Martinovič na to využíva svoj prirodzený sklon k hyperbole a karikatúre, pričom zdôrazňuje akúsi neurotickú až ufňukanú črtu jeho Alfy. Jerry Szabo vsadil na statnú fyziognómiu, ktorú dopĺňa znudeným, pomalým rečovým prejavom na hranici arogancie a nezáujmu. Beta v jeho stvárnení je typickým snobom, ktorého nič nerozhádže a pokojným vyčkávaním sa mu iste podarí zistiť, ako sa sám zachrániť. Zuzana Šebová pri stvárnení postavy Gamy pracuje s kontrastom. Na začiatku chladná, vecná, suverénna, bez prehnanej štylizácie – v závere síce zdanlivo pokojná a smelá (no len vtedy, keď má pocit, že môže zasadiť Killerovi psychický úder), avšak len do momentu pocitu vlastnej bezmocnosti, keď sa mení na zahanbené a pocikané malé dievčatko. Viktor Horján ako Delta vystupoval veľmi civilne, udržiavajúc si celý čas pozíciu nováčika, ktorého sa dianie až tak veľmi netýka, nič ho prehnane nezastraší, ani nešokuje. Tak ako neskúsene do príbehu jeho postava vstupuje, tak poučene v závere volí z neho odchod. Všetko s nadhľadom a odstupom rozprávača príbehu, ktorý mu zmenil život.
Autor Klimáček v bulletine k inscenácii vyslovuje hypotézu: „Čo ak je tá žena Spravodlivosť, updateovaná na dnešok? Spravodlivosť kedysi aj dnes – ak je prítomná – môže len ukazovať prstom, ale nič nevyrieši. Riešiť musíme my. Spravodlivosť bola a je luxus, bez ktorého sa nedá žiť. Ako umenie. Spravodlivosť/umenie. Chvíľu ju/ho potrebujeme, ale ak začne ona/ono klásť nepríjemné otázky, pošleme ju/ho preč.“ Škoda len, že takto formulovaná téza sa ani do textu ani do inscenácie nedostala. Dokonca aj prípadné metaforické vyznenie inscenácie v tomto duchu by malo byť podporené dostatočne čitateľným systémom znakov, čo v tomto prípade nebolo splnené. Každopádne však tento raz Klimáček upustil od doslovného verbalizovania témy prostredníctvom replík postáv. Prenechal priestor vzájomnej interakcii postáv, hoci najmä prostredníctvom verbálneho konania, ale ponecháva možnosť hľadať a nachádzať vzťahy, súvislosti a významy aj mimo doslovne vypovedaného, tam, kde viac vyvierajú z javiskových mizanscén. Verbálne konanie teda síce vo veľkej miere nahradilo to fyzické, oslabená je aj vzájomná akcia či reakcia postáv na scéne (čo pôsobí miestami dosť nudne a málo dynamicky), no podarilo sa do inscenácie vniesť niekoľko zaujímavých viacúrovňových znakov, možnosti čítať dej hravým, nie len jednoznačne predpísaným spôsobom. A to by predsa pri interaktívnej hre malo byť samozrejmé. V týchto intenciách možno vnímať aj záverečný, tak trochu parodický výstup postavy Delta, ktorá skoncuje s členstvom v klube TETRA, všetok svoj majetok venuje v prospech Afriky a dobrovoľne sa stane osobou „no name“. V tanci s tromi chlpatými opicami za zvukov afro hudby nám ponúka možnú interpretáciu. Jednako takúto výpoveď môžeme vnímať ako paródiu eskapizmu dnešných boháčov, uchyľujúcich sa k naturálnemu spôsobu života, či paródiu na ich dobročinnosť a financovanie ochrany ešte neskazených kútov sveta, hoci peniazmi z nie práve „najčistejších obchodov“. Koniec inscenácie pripomínal zmenou štýlu vtipný (parodický alebo minimálne ironický) komentár, známy z filmov a televíznych produkcií. Jednako takýto záver otvára otázku, či nie sú dnešní biznismeni len opicami ovládanými finančným trhom, dokonca oveľa primitívnejšími ako ich zvierací pendanti.
Ako to už býva u Klimáčka zvykom, nad tým všetkým tento raz emblematicky bliká škriekajúca opičia lebka. Podobnosť nachádzame napr. v škodoradostne blikajúcom Božom oku (hra Loj) alebo veľkom žltom plávajúcom banáne (hra Mária Sabína).
Elena Knopová
publikované online 31. 12. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).