Dezorzovo lútkové divadlo v roku 2011 predstavilo verejnosti netradičný projekt Slovenské marionetové divadlo , ktorým obnovuje tradíciu marionetového divadla barokového typu. Tradičné slovenské bábkarstvo bolo v roku 2013 zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska UNESCO. Projektom Slovenské marionetové divadlo prejavuje Dezorzovo lútkové divadlo úctu starým bábkarským majstrom a pokračuje tak v tejto krásnej tradícii.
Divadlo Astorka Korzo´90 je jedným z výnimočných divadiel, ktoré svoj repertoár stavajú predovšetkým na úsilí o plné sebarealizovanie tvorcov, nielen hereckého potenciálu divadla, ale aj v spolutvorbe s osobnosťami režisérov, výtvarníkov a autorov. Astorke patrí výnimočné postavenie aj v podnecovaní k tvorbe nových dramatických textov.
V rámci Občianskeho cyklu s podtitulom „Sedem hlavných hriechov“ uviedlo Divadlo Aréna v uplynulých rokoch viacero pôvodných hier venovaných spoločensky často diskutovaným témam a problematickým obdobiam slovenskej histórie (v r. 2005 napr. inscenácia Tiso, v r. 2008 Komunizmus, v r. 2012 Holokaust a i.). Ďalšou, siedmou inscenáciou, predstavujúcou zároveň aj zavŕšenie tohto cyklu, je Povstanie. V Aréne bolo premiérované v predvečer 70. výročia SNP.
Poľský dramatik Michal Walczak (1979) úspešne debutoval v roku 2000 hrou Neznámi, ktorá získala cenu v súťaži Hľadáme poľského Shakespeara. V roku 2001 kritika ocenila jeho ďalšiu hru Pieskovisko v súťaži nazvanej My – na prahu nového tisícročia. Ocenenia rozhodli o jeho voľbe venovať sa profesionálne divadlu. Vyštudoval divadelnú vedu a réžiu vo Varšave a takmer výhradne sa venuje písaniu a divadelnej réžii. Na svojom autorskom konte má už niekoľko desiatok textov, ktoré sú úspešne uvádzané nielen v jeho rodnom Poľsku. Walczak dnes patrí k najuvádzanejším a najprekladanejším poľským autorom v zahraničí. Divadelná hra Amazónia z roku 2009 vznikla ako jedna z radu dramatikových hier zameraných na autentickú výpoveď mladej generácie.
Preklad Emília Štercová Úprava textu Milan Antol Dramaturgia Peter Himič [...]
S menom prekladateľky a spisovateľky Evy Maliti Fraňovej (1953) sa v kontexte slovenského divadelníctva stretávame relatívne často. Aj v jej prekladoch slovenské divadlá inscenovali diela ruských dramatikov, jej texty boli inscenované na zahraničných festivaloch a prehliadkach a v súťažiach dramatických textov boli viaceré jej dramatické texty vysoko ocenené. V relatívne krátkom časovom slede uviedli na doskách slovenských divadiel po tretíkrát hru Evy Maliti Fraňovej Krcheň Nesmrteľný.
Babylonská veža ľudského vnútra sa rúca, je čas na nové proroctvá. Tak znie podtitul inscenácie Divadla Štúdio tanca. Inscenácia už podľa názvu pracuje so starozákonným mýtom o Babylonskej veži, ktorú sa rozhodli postaviť ľudia, aby sa pripodobnili svojmu Stvoriteľovi. Keď bola veža čiastočne hotová, stavitelia použili niektoré miestnosti ako svoje príbytky. Iné priestory nádherne zariadili a vyzdobili pre svoje modly. Všetci sa tešili zo svojho úspechu, uctievali strieborných a zlatých bohov a vyzývavo sa stavali proti Stvoriteľovi. Dielo sa však vo svojom úspešnom postupe náhle zastavilo. Moc zhora tento zámer prekazila, nedovolila vežu dostavať. Výtvor medzitým dosiahol na tie časy neslýchanú výšku a robotníci, ktorí v tejto výške pracovali, sa náhle už nemohli priamo dorozumievať s tými, čo pracovali dole. Preto boli na rôznych miestach rozostavení muži, čo prijímali pokyny o prísune potrebného materiálu, ako aj iné príkazy, týkajúce sa práce, a odovzdávali ich tomu, kto stál najbližšie. Pri takomto odovzdávaní správ došlo k zmäteniu jazykov. Tak sa žiadal materiál, ktorý nikto nepotreboval, a odkazy boli často opakom príkazov. Nastal zmätok a zdesenie.
Spišské divadlo pripravilo dramaturgicky zaujímavú sezónu. Zamerali sa na inscenovanie hier od autorov, ktorí pochádzajú z regiónu, alebo hier, ktoré narábajú s regionálnou témou a motívmi. Celú sezónu preto príznačne nazvali Regionálnou. Do tejto kategórie spadá aj rozprávka Spišské rozprávky, alebo Za dve kvapky veľa vody. Autor Spišských povestí Anton Marec je síce pôvodom od Žiliny, ale ako prozaik sa venuje téme prírody a človeku, ktorý je s ňou zžitý.
Aj hry písané pre bábkové divadlo majú svoju predhistóriu. Začiatkom 60. rokov sa začalo omnoho naliehavejšie hovoriť o nedostatku pôvodných slovenských bábkových hier. Tie v tom čase reprezentovali možno dve mená: osvedčený praktik-režisér Ján Romanovský a literárne zdatná spisovateľka Jarmila Štítnická. Dramatika Juraja Váha umlčala už v zárodku cenzúra za jeho satirickú hru (Na počiatku bola nuda) a nie najšťastnejší bol vstup dramatika Jána Kákoša so sci-fi rozprávkou (Planéta robotov). Do tejto atmosféry prišiel v polovici 60. rokov riaditeľ bratislavského Štátneho bábkového divadla Ján Ozábal s hrou napísanou na motívy bájky Rudyarda Kiplinga Ako prišiel slon ku svojmu dlhému chobotu. Ozábal, autor-praktik, mal už vtedy za sebou viacero hier pre ochotníckych bábkarov a v roku 1959 úspešný vstup na profesionálnu scénu (Divé husi).
Čo v živote hľadáme a prečo to nevieme nájsť? Aké hodnoty sú skutočne dôležité a čo nám naopak uberá na šťastí? Vieme sa vôbec orientovať v tom, čo je pre nás dobré a čo zlé, alebo si vyberáme podľa toho, čo nám káže spoločnosť? Aká je cena našej dôstojnosti? Tieto aj ďalšie otázky si položili mladí tvorcovia v inscenácii Hysterikon, ktorú uviedli v divadle LUDUS.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.