(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Spomienky zrodené z bolesti

Dôležitou súčasťou dramaturgie banskobystrického Divadla Štúdio tanca je spolupráca s významnými a zaujímavými choreografmi a choreografkami, ktorí často pôsobia mimo Slovenska. V mnohých prípadoch išlo práve u hosťujúcich tvorcov o rôznorodé postupy, ktoré posunuli súbor k iným témam i tvorivým nápadom. V súbore sa vystriedalo viacero kmeňových alebo externých tanečníkov, pre ktorých to bol začiatok ich tvorivej kariéry – Stanislava Vlčeková, Tomáš Nepšinský, Lucia Kašiarová, Daniel Raček, Renáta Bubniaková, Milan Herich, Peter Jaško či Milan Tomášik. Jeden z nich, slovenský choreograf a tanečník Peter Mika spolupracoval v jubilejnej 20. sezóne so súborom na inscenácii Ghost/Prízrak. Po ukončení štúdia na VŠMU v Bratislave tancoval v súbore Torzo v Bratislave a Bruno Genty v Paříži. Pôsobil v rôznych zahraničných súboroch ako S.O.A.P. Dance Theatre Frankfurt či Robert Pool Dance Company v Essene.

Na hranici medzi dobrým a tým druhým

Divadlo Štúdio tanca prešlo v poslednom čase niekoľkými turbulentnými divadelnými sezónami, ktoré boli navonok ovplyvnené spoločensko-politickou situáciou v banskobystrickom regióne. S napätou situáciou sa súbor pod vedením riaditeľky a choreografky Zuzany Ďuricovej Hájkovej vysporiadal po svojom – tvorbou. Bolo to obdobie, v ktorom sa zdalo, že frustrácia, marazmus a neistota nad ďalším pôsobením divadla vyniesli na povrch pretlak emócií a tém, s ktorými sme sa v tvorbe súboru doteraz nestretli.

Rozprávka, ktorá sa stala Tancom s vlkmi

Rozprávka pre deti bola vhodným dramaturgickým riešením po posledných dvoch turbulentných divadelných sezónach, v ktorých sa banskobystrické Divadlo Štúdio tanca muselo potýkať s existenčnými problémami a tlakmi zvonka. V reakcii na vzniknutú situáciu v divadle sa súbor zomkol a vytvoril voľnú trilógiu Jadro, Očista, Márnosť nad márnosť, ktorá sa vysporiadala s ťaživou atmosférou v divadle, ale aj v celom banskobystrickom regióne.

Tanečné pravdy o nás a tých druhých

Divadlo Štúdio tanca v roku 2015 prešlo naozaj rôznorodým a turbulentným obdobím. Na jar prezentoval súbor dve premiéry hosťujúcich režisérov: Jozefa Vlka – Roots, a legendy divadelnej improvizácie Julyena Hamiltona, ktorý pripravil inscenáciu Strieborná tekutina, strieborná niť. Na jeseň však divadlo muselo zrušiť festival Dni tanca pre vás – Focus Švajčiarsko a koncom roku odpremiérovalo v jeden večer dve svoje najnovšie inscenácie Androgén a Jadro.

Teoretizovať o živote je ako plávať vo vzduchoprázdne

Divadlo Štúdio tanca už niekoľkokrát oslovilo k spolupráci tvorcov, ktorí nepracujú primárne s tanečnou kvalitou, a mohli by priniesť nové inšpiratívne zdroje a skúsenosti. V sezóne 2014/2015 prizvalo k spolupráci divadelného režiséra Jakuba Nvotu. Išlo už o jeho druhú spoluprácu so súborom (prvou bola v roku 2010 inscenácia Pena dní na motívy románu Borisa Viana), no toto spojenie je ešte stále možno nezvyčajné a prekvapivé. Na druhej strane, môže priniesť do súboru nové inšpirácie a vyjadrovacie prostriedky, či novú tvorivú metódu. Nvota pracuje vo svojich inscenáciách so silným akcentom na humor, iróniu, zároveň presnú pointu. Spolu s banskobystrickými tanečníkmi vytvoril inscenáciu Rozmanité teórie o zemi založenú na fyzickej interakcii tanečníkov, v ktorej sa dramatická situácia konfrontuje s pohybom. Tematicky sa dotýka rôznych tráum, zabudnutých a znovu oživených bolestí, diagnóz súčasného sveta, ktorých existenciu si človek súčasnosti ľahko pripustí, ale ťažko sa s ňou dokáže vyrovnať.

Babylonská veža – to chaotické a nezrozumiteľné v nás

Babylonská veža ľudského vnútra sa rúca, je čas na nové proroctvá. Tak znie podtitul inscenácie Divadla Štúdio tanca. Inscenácia už podľa názvu pracuje so starozákonným mýtom o Babylonskej veži, ktorú sa rozhodli postaviť ľudia, aby sa pripodobnili svojmu Stvoriteľovi. Keď bola veža čiastočne hotová, stavitelia použili niektoré miestnosti ako svoje príbytky. Iné priestory nádherne zariadili a vyzdobili pre svoje modly. Všetci sa tešili zo svojho úspechu, uctievali strieborných a zlatých bohov a vyzývavo sa stavali proti Stvoriteľovi. Dielo sa však vo svojom úspešnom postupe náhle zastavilo. Moc zhora tento zámer prekazila, nedovolila vežu dostavať. Výtvor medzitým dosiahol na tie časy neslýchanú výšku a robotníci, ktorí v tejto výške pracovali, sa náhle už nemohli priamo dorozumievať s tými, čo pracovali dole. Preto boli na rôznych miestach rozostavení muži, čo prijímali pokyny o prísune potrebného materiálu, ako aj iné príkazy, týkajúce sa práce, a odovzdávali ich tomu, kto stál najbližšie. Pri takomto odovzdávaní správ došlo k zmäteniu jazykov. Tak sa žiadal materiál, ktorý nikto nepotreboval, a odkazy boli často opakom príkazov. Nastal zmätok a zdesenie.

Lososotvaré tanečné pudy, túžby a prehry…

Medzi 15. a 20. októbrom 2012 sa v Banskej Bystrici uskutočnil už 9. ročník domáceho Festivalu tanečného a performatívneho umenia Štyri (+ 1). Tento rok sa predstavili rôznorodé multidruhové domáce a zahraničné umelecké zoskupenia, ktoré sa usilujú svojimi artefaktmi narúšať stereotypné vnímanie umeleckých druhov ako hudba, tanec, výtvarné umenie či divadlo.

TOMÁŠIKOVE TANEČNÉ ETUDY Z „MINULOSTI“

Návraty k renesančnému výtvarnému umeniu a tancu nemusia byť vždy spojené s tradičnými výrazovými prostriedkami, ako sú dobové kostýmy, párové pózy, či živé zoskupenia súborov, hrajúcich starú hudbu. V inscenácii Veselosti minulosti ich nahradila reprodukovaná hudobná kompozícia Kataríny Málikovej, plasticky a dynamicky znejúca v prázdnom „svetelnom“ javiskovom priestore choreografa Milana Tomášika.

BANSKOBYSTRICKÝ POSTMODERNÝ BALET NA KAČICI

Dramaturgia divadla Štúdia tanca Banská Bystrica uviedla ako svoju prvú premiéru sezóny 2011/2012 70-minútový postmoderný balet Karla von Kleista a Kataríny Mojžišovej Príliš blízko na návrat / Too close to return. Hlavnou témou tejto autorkinej javiskovej psychosomatickej spovede bolo intenzívne hľadanie „duší“ v desiatich obrazoch „so šiestimi zastávkami, z ktorých niet návratu.“

Go to Top