Václav Pankovčín (1968 – 1999) napísal novelu Tri ženy pod orechom v roku 1996 po troch poviedkových knihách, v ktorých sa hlavnými hrdinami stali pôvodní obyvatelia východoslovenskej obce Papín, neďaleko Humenného, teda miesta, kde autor vyrastal, a jeho obyvateľov a obyvateľky dôverne poznal. Tri generácie žien z jednej rodiny majú okrem genetickej výbavy spoločný aj osud, keď všetky vychovávajú svoje deti bez mužov.
Inscenácia Činohry SND Odliv je súčasťou Brutovského pokračujúcej trilógie spätej s výrazným literárnym jazykom a angažovanosťou tém. Podobne ako v prvých dvoch inscenáciách, uvedených na scéne Slovenského komorného divadla Martin (D1: pracovný názov, 2021; Iokasté, 2022), v Odlive ide o širší, civilizačný námet. Tvorcovia prinášajú variácie na tému odlivu mozgov, vykorenenia, ťažko definovateľnej, sústavne strácanej a spochybňovanej identity národa. Básnickými a divadelnými prostriedkami hovoria o národe, ktorý zobral „nohy a mozgy na plecia“ , o odchádzaní či neodchádzaní z krajiny a od aktívneho podielu na jej súčasnom stave, vývoji a budúcnosti.
Reportáž je obľúbeným žánrom – čitateľ sa prostredníctvom nej dostane do iných kútov sveta vďaka autentickému nazeraniu autora/autorky. Môže sa z nej dozvedieť napríklad inde nepublikované informácie o geografických, kultúrnych či sociálnych zvláštnostiach krajín, ktoré možno nikdy nenavštívi. Čo však motivuje Slováka alebo Slovenku, aby si prečítal/a reportáž o Slovensku?
„Pojmy ako normálny a abnormálny nemajú vo vedeckom myslení miesto. Nemajú miesto v našich životoch, vo vašich životoch. Odlišnosť nie je normálna, čo vždy bola a aj bude štatistická fikcia. Skutočnosťou sú odlišnosti. Odlišnosť je nevyhnutná. Odlišnosť je všeobecne platný fakt. Toto je skutočný svet.“ Takýto citát vybrala do bulletinu inscenácie Sme v pohode Činohry SND jedna z dramaturgičiek Marta Ljubková. Nápis Toto je skutočný svet by mohol visieť počas celého predstavenia nad scénou namiesto názvu hry. Citát pochádza z knihy Byť normálny je na hovno od Jonathana Mooneyho, ktorý vo svojich knihách a prednáškach radí, ako žiť a dokonca aj ako byť úspešný, aj keď ste – napríklad ako on – ťažký dyslektik alebo čokoľvek „iné“, čo je jednoducho „iné“.
73. sezóna v Divadle Andreja Bagara v Nitre (2022/2023) niesla názov Krehká identita. Umelecký šéf Matúš Bachynec a dramaturgička Martina Mašlárová v nej primárne hľadali rezíduá historickej a kultúrnej pamäti profilujúce tému národnej identity u výlučne domácich autorov a autoriek (B. Slančíková-Timrava, L. Grosman, M. Homza, M. Kopcsay a i.). Týmto výberom kvalitatívne vysoko nastavili monotematickú divadelnú sezónu nitrianskeho divadla orientovanú predovšetkým na dramatizácie diel slovenskej literárnej spisby v spoluautorstve a na vyspelé dramaturgické a dramaturgicko-režijné koncepcie jednotlivých inscenácií. Zavŕšila ju inscenácia Domov v réžii Matúša Bachynca podľa rovnomenného románu Máriusa Kopcsaya ako vôbec prvá adaptácia jeho prózy.
Hra Polievka je súčasťou rovnomennej Vargovej trilógie pozostávajúcej z hier Hra, Polievka a Ticho. Ide o tragikomické diela prepletené mystickými prvkami, ktorých témou je hriech a trest zaň. Varga sa v nich pohráva s časom, prostredníctvom prenesenia pozornosti na jednotlivé postavy mení optiku, no zároveň stále ponecháva veľkú mieru psychologickosti a badateľné sú inšpirácie Ibsenom či Strindbergom. Režisér a prekladateľ Karol Rédli uviedol Polievku v Štúdiu 12 v spolupráci s Divadlom EFEMÉRA & TRIO OLGA.
Inscenácie textov nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga nie sú na Slovensku ničím výnimočným. Hry majú niekoľko aspektov, vďaka ktorým môžu byť, a aj sú, pre divadelných tvorcov atraktívne. Mayenburgov angažovaný postoj je bez útočnej jednostrannej ideológie a dogmatických téz, divákovi „nepodsúva odpovede“ a jeho preferovaným prostriedkom je humor. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo bola v minulej sezóne jeho hra Perplex inscenovaná hneď v dvoch slovenských divadlách. Po Jánovi Luteránovi vo zvolenskom divadle Jozefa Gregora Tajovského (premiéra 16. 12. 2022) text v preklade Lukáša Brutovského inscenoval Juraj Bielik v Národnom divadle Košice. Košická činohra sa týmto titulom po dramatickej „klasike“ (W. Shakespeare Titus Andronicus) a „takmer klasike“ (P. Weiss Marat/Sade) na konci sezóny tematicky presunula do aktuálnej súčasnosti.
Sú tituly v dramatickej spisbe, pri ktorých názve si vždy vieme vybaviť autora. Sú tituly, ktoré vnímame len okrajovo a na autora si spomenúť nevieme, a sú aj také, ku ktorým vieme priradiť autorov viacero, pretože sa pôvodným textom inšpirovali, prepísali ho, prípadne na jeho motívy vytvorili nové, tiež silné dielo. Jednou z takýchto hier je aj Žobrácka opera, s ktorou sa spájajú minimálne tri slávne mená: Václav Havel, Bertolt Brecht a John Gay.
Jozef Gregor Tajovský – osobnosť školských osnov, vrcholný predstaviteľ slovenskej realistickej spisby, prozaickej aj dramatickej. O fakte, že mal manželku, talentovanú literátku a najmä agilnú a na dobové pomery v očiach konzervatívcov nepríjemne progresívnu bojovníčku za rodovú rovnoprávnosť, sa mimo kultúrnej obce vie už menej. A stále sa málo tuší aj o turbulenciách ich privátnych životov, o ich citovom zázemí, pochybnostiach o sebe samých, politických aj spisovateľských názoroch formujúcich sa v priebehu zásadných dejinných ruptúr. Pohľad za oponu ich oficiálnej tváre vštepovanej učebnicami literatúry ponúka zvolenská trojinscenácia Tel3gram.
Začnem takto: Blaho Uhlár príliš neobľubuje, keď niekto doslovne analyzuje či interpretuje obrazy inscenácií jeho divadla – Divadla Stoka a hľadá v nich univerzálne platné vyjadrenia. Divadlo sa má žiť, každý v ňom vidí niečo iné, divák sa nemá čo ulievať, sám si vytvára vlastné významy a pohľady zložené z dekomponovaných súčiastok pokriveného sveta. Zážitok nedostane zadarmo, len tak. Nič nie je úplne jednoznačné, v podstate všetko môžeme obrátiť naruby.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.