Bábkové divadlo je často nesprávne spájané s produkciou pre deti a mládež. Je síce pravda, že sa väčšinou zameriava na rozprávkovvé texty či motívy, avšak nie je striktne dané, že nie sú určené aj pre staršieho, respektíve dospelého diváka.
Ten text sa volá Partybr/e/akers a napísal ho Peter Pavlac, vôbec už nie nováčik na našich javiskách. Isteže, dnes je v móde používať anglické slová namiesto slovenských, ale v tomto prípade ide o symptomatické označenie, ktoré má zreteľnú súčasnú konotáciu. Takmer sa až ostýcham ho preložiť, pretože ten preklad by bol – no taký obyčajný: Kaziči večierku/ov/.
Poznáte to? Jedného dňa oznámi prevádzka divadla, že na tie dramaturgicko – režijné výboje, ktoré nemajú svojho adresáta, odmietajú chodiť škôlky a pre školopovinné deti prvých ročníkov sú predstavenia zasa naivné. Hrozí pokles návštevnosti. Čo teraz?
Každý, kto študuje materiály z ostatného pätnásťročia činnosti činohry DJZ Prešov musí zaznamenať šokujúci fakt: za spomínané obdobie sa na poste riaditeľa vystriedalo deväť osôb; signalizuje to nestabilnú, neustále sa meniacu personálnu politiku divadla. Čosi podobné prebiehalo aj na poste šéfov činohry – desať persón.
Uplynulá sezóna 2006/2007 ambiciózneho baletného súboru Štátneho divadla Košice sa celá niesla v znamení „veľkého mága košického baletu“, ako bol v bulletine označený jeho riaditeľ, Ondrej Šoth, ktorý sa podpísal pod všetky premiéry tejto sezóny ako choreograf, režisér a libretista. Výber jednotlivých titulov prezentoval široký diapazón jeho tvorby a tvorivú invenčnosť, ktorá ho radí v súčasnosti k reprezentačnej špičke slovenskej choreografickej tvorby.
V Bratislavskom bábkovom divadle sa už dlhšiu dobu nedá hovoriť o dramaturgickej línii. Výber titulov sa zdá byť náhodný, výber režisérov tiež. Za dlhým a lákavým názvom najnovšej inscenácie Barón Prášil alebo farebný širokouhlý sen penzistu Jozefa Prášila sa však skrýva po viacerých stránkach nevyvážené javiskové dielo z kategórie „len aby bolo“.
Hra popredného súčasného nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga, Eldorádo, sa zaoberá aktuálnym problémom našej spoločnosti, honbou za kariérou, kolotoč neustáleho workholizmu bez prestávky, zato však s príliš výraznými obeťami. Toto súkolie pracovného nasadenia, ktoré neustále zvyšuje svoje obrátky je nemilosrdné k nedodržiavaniu svojho tempa. Pri akomkoľvek zaváhaní, vyvedení z rytmu dochádza k neúspechu. Ten je však jedinec neschopný znášať, profesionálnu prehru rieši sebadeštrukciou, a to doslova.
Richard Strauss nepatrí medzi stálice slovenských operných scén. Skladateľovi najviac žičili roky dvadsiate a tridsiate, v januári 1929 dokonca v SND pohostinsky dirigoval inscenácie svojich opier Gavalier s ružou a Elektra. Po druhej svetovej vojne dostal (rovnako ako celá opera nemeckej jazykovej oblasti s výnimkou Mozarta a Beethovena) dištanc, ktorý prelomilo až naštudovanie Gavaliera s ružou (1958). Nasledovala Ariadna na Naxe (1966), Salome (1976) a Elektra (1980).
Debris Company sa predstavil bratislavskému publiku v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu premiérou autorského projektu: Ortopoetikum, ktorú uviedla Stredoeurópska nadácia v rámci projektu „Súčasný tanec pod pyramídou.“
Ján Štrbák (1972) ukončil štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení. Jeho meno je späté so združením pre nezávislé divadlo STROMY. Po krátkom období v slobodnom povolaní sa stal prodekanom Divadelnej fakulty VŠMU, no vo svojej divadelnej činnosti naďalej pokračuje.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.